šušťanie papierikov s nezmyselným obsahom, ktoré sa ešte potom budú triediť na kôpky a počítať. Referendum o predčasných voľbách vyhlásil prezident Schuster na 11. novembra.
Politici sú nepoučiteľní. Ľudové hlasovanie - referendum - je figúra, ktorá je na Slovensku v generálnej kliatbe. Azda jediný raz, keď malo reálne opodstatnenie a malo byť - o delení federácie - nebolo. A potom, už v plnej samostatnosti, prišlo päť pokusov, ktoré vypálili priam tragicky.
Bolo to Mečiarovo hnutie, ktoré sa v zime °94 rozbehlo k prvému pokusu. Téma bola identická s dnešnou - skrátenie volebného obdobia. Problém nastal s petíciou - po revízii v Kováčovej kancelárii sa 400 tisíc autogramov scvrklo na 320 tisíc platných, takže podujatie skončilo skôr ako začalo.
Napokon sme sa k predčasným voľbám úspešne dopracovali i tak. Súčasne s ním sa konalo referendum číslo 2, tzv. Ľuptákovo, ktoré sa pýtalo na takú volovinu (lebo je to spätne nemožné), či si prajeme skúmanie pôvodu peňazí použitých v privatizácii. Odpovedal každý piaty volič, síce kladne, ale zbytočne.
Na jar °97, keď okrem Mečiara a HZDS bolo už každému jasné, že NATO nemá ani v päte prizvať k rozširovaniu Slovensko, vtedajšia koalícia skompilovala v NR SR do plebiscitu hneď tri otázky - okrem prvej, či tam, kde nás nikto nevolá, ísť chceme, ešte aj také, že či si prajeme na území Slovenska jadrové zbrane (ktoré nám nikto nevnucoval) a vojenské základne (ktoré aj tak máme). Keďže zároveň vtedajšia opozícia "vyhrala" petíciu s otázkou o priamej voľbe hlavy štátu, šikovný prezident Kováč dve referendá spojil do jedného, na čo ešte šikovnejší exminister vnútra štvrtú otázku, tri dni pred dňom konania, odstrihol. Výsledkom bola blamáž, až sa nebesá otvárali - desaťpercentná účasť a dodnes politické spory, či bolo referendum zmarené alebo neplatné.
K voľbám °98 vymyslelo HZDS doplňujúcu otázku o privatizácii strategických podnikov. Prišlo fiasko číslo štyri. Piate potom za rok, keď Schuster nepustil pre protiústavnosť do referenda významovo tú istú otázku ozdobenú ešte jednou, ktorá sa pýtala, či si prajeme úradovanie výhradne v štátnom jazyku.
Ak malé dieťa sadne s holým zadkom na pec a prípadne ešte raz, na tretíkrát si už s týmto číslom dá pokoj a skúša niečo iné. Nie tak HZDS - i na šiesty raz vyzýva diabla do tanca. Až do vypľutia duše. Pri hanebnom skóre 0:5 a s takýmito skúsenosťami by si normálni politici šesťkrát rozmysleli, či skákať figúru, ktorá sa nie a nie ujať. Ak aj odmyslíme tie dva pokusy, ktoré ani neskončili pri urnách, občania tohto štátu sa už trikrát prejavili, že nehoria zvláštnou náklonnosťou k tomuto typu uplatňovania moci.
Navyše, aj v modernej európskej tradícii sú referendá, s veľkou výnimkou Švajčiarska, úplnou vzácnosťou. V krajinách EU sa uskutočňujú temer výlučne práve v súvislosti s pričlenením do tejto štruktúry, v Maďarsku bolo nedávno jedno o vstupe do NATO. Teda pýtajú sa na celkom fundamentálne veci - o takom, ktoré by sa týkalo skrátenia volebného obdobia, čo pamäť siaha, v normálnom, civilizovanom štáte nechyrovať.
Dráha, na ktorú sa dalo HZDS (a v jednom prípade aj súčasná koalícia - priama voľba prezidenta sa zrodila tiež ako čisto politická agenda), vedie priamo k totálnej spoločenskej devalvácii inštitútu referenda ako takého. Z výnimočného nástroja priamej demokracie sa v slovenských pomeroch vyvinul prostriedok takrečeno dennej politiky. Jeho predmetom nie sú závažné celospoločenské otázky, ktoré čas od času presahujú mandát politických reprezentácií, ale témy vrhnuté do mocenského zápasu. Koniec nie je ťažké domyslieť: Až raz bude všeľudové hlasovanie skutočne nevyhnutné a jeho výsledok životne dôležitý (a taká kauza sa rysuje na obzore - vstup do EU), potrebných 50 percent voličov naň jednoducho nepríde.
Tak, ako vysoko pravdepodobne ani na to referendum, ktoré včera Schuster vyhlásil.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
