nasadali už asi rok. Vodič a jeden spolujazdec pracovali spoločne v jednom okresnom úrade špecializovanej štátnej správy, ďalší spolucestujúci bol z banky a štvrtý robil ako požiarnik. Aj keď povolanie mal každý iné, predsa len ich niečo spájalo - trvalý pobyt mali v Dolnom Kubíne, ale pracovisko v Ružomberku.
Spoznali sa v autobuse prímestskej linky pri denno-dennej ceste do práce. Po poslednom zvýšení cestovného si však povedali - už dosť. Neboli ochotní platiť stále viac za cestovný lístok bez toho, aby sa zlepšila kvalita cestovania. Neraz totiž museli čakať na meškajúci spoj, inokedy vodič autobusu prišiel na východziu zastávku v Ružomberku tak neskoro, že v Dolnom Kubíne spoj meškal aj 15 minút. Dokonca sa im stalo, že v zime pri ceste strmým kopcom do Valaskej Dubovej museli vyskakovať z autobusu a pridŕžať ho, aby po prudkom brzdení neskĺzol do priekopy.
Proste, cestovania v autobuse mali plné zuby, a preto sa radšej skladali na benzín a jazdili na osobnom aute. Tento spôsob prepravy do zamestnania si mohli dovoliť len pre to, že všetci mali pevný pracovný čas, takže nebol problém zosúladiť hlavne odchod z práce. Už ráno sa totiž dohodli, či všetci idú v rovnaký čas domov, aj na tom, kde sa postretávajú, aby nebolo potrebné obiehať celý Ružomberok dookola. Inak tomu nebolo ani v jeden jesenný septembrový deň minulého roka. Debata o tom, kto ako prežil deň bola v plnom prúde. Do rozhovoru sa bez problémov zapájal aj vodič. Veď nemal ako šoféri autobusov vylepenú tabuľku - nerozprávajte sa za jazdy s vodičom. Možno mal byť ticho, možno mal sústredenejšie sledovať situáciu na ceste, možno...
Dnes ťažko presne povedať, čo predchádzalo kolízii, ktorá sa stala na vrchole Brestovej, cestného takmer horského prechodu, ktorý rozdeľuje Oravu a Liptov. Faktom však ostane, že osobné auto predbiehalo pred ním pomaly jazdiace plne naložené štrkom nákladné motorové vozidlo v úseku, na ktorom vodič nemal dostatočný výhľad dopredu.
Azda takto riskantne Ing. Miroslav J. jazdil aj inokedy, nevylučuje sa ani možnosť, že to bolo po prvý raz, čo hrubo porušil pravidlá cestnej premávky. Jednoznačne však mal smolu. Oproti zbadal tiež nákladné auto, ale naložené drevom. Brzdiť začali obaja. Ani to im však nepomohlo. Došlo k čelnému stretu, pričom náraz odhodil ľahké osobné auto mimo cesty.
Vodič nákladného auta zrejme okrem šoku žiadne iné zranenie neutrpel. Horšie však dopadla posádka osobného auta. Relatívne najlepšie priamo pri dopravnej nehode obišiel vodič. Narazené rameno od záchranných pásov, škrabance tváre z rozbitého predného a bočného skla, drobné odreniny - to boli všetky zranenia, ktoré boli popísané v jeho zdravotnom zázname. Spolujazdec na prednom sedadle o takom šťastí hovoriť nemohol. Zrejme hlavou rozbil bočné sklo, čo si odniesol stredne ťažkým otrasom mozgu, kvôli vykĺbenému ramenu bol viac ako tri týždne práceneschopný. Spolujazdci na zadných sedadlách však dopadli ešte horšie. Okrem drobných zranení jeden utrpel zlomeninu pravej ruky, druhý má zrejme dodnes problémy s chrbticou, ktorá sa mu pri prudkých pohyboch poškodila.
A vodič? Okrem materiálnej škody, ktorú privolaní ružomberskí policajti odhadli na viac ako 100 tisíc Sk, mal na krku aj trestné stíhanie za spáchanie trestného činu neúmyselného ublíženia na zdraví z nedbanlivosti. Policajní technici totiž bez akýchkoľvek pochybností dokázali, že Ing. M. J. porušil hneď niekoľko ustanovení zákona o prevádzke vozidiel na cestných komunikáciách. Dokonca predbiehal na úseku, kde taký úkon bol plnou čiarou na vozovke, teda vodorovným dopravným značením jednoznačne zakázaný. Ak k tomu prirátame nedostatočné venovanie sa situácii na ceste a ďalšie porušenia platnej legislatívy, nemožno sa čudovať, že o jeho konaní v konečnom dôsledku rozhodoval súd.
Trestný senát zobral do úvahy skutočnosť, že obžalovaný nebol doposiaľ trestaný, ako aj fakt, že z miesta trvalého bydliska i z pracoviska mal veľmi dobré hodnotenia. Nakoniec ho odsúdil na podmienečný trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov. Avšak súčasťou tohto rozhodnutia bol aj zákaz vedenia motorových vozidiel akéhokoľvek druhu po dobu 14 mesiacov.
Chlapi sa teda chtiac-nechtiac vrátili k osvedčenému prepravovaniu sa do práce s využitím prímestských autobusových liniek a na dopravnú nehodu im zostali už iba nie veľmi veselé spomienky. Tento druh cestovania však má svoje výhody. Prinajmenšom v tom, že netreba šoférovať a zároveň sa aj rozprávať, pretože najpravdepodobnejšou príčinou havárie bola práve nesústredenosť a následné hrubé porušenie pravidiel.
Autor: Ján Szabó
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
