prosbu, aby ju odviezli do Trnavy. Tam pri telách troch košických mučeníkov dlhé hodiny prežívala v modlitbe a nakoniec pocítila uľahčenie vo svojich bolestiach a ťažkostiach. Dozvedela sa to sestra Sophia Partingerová, ktorá už dlho krívala, strašne ju boleli nohy, bola pripútaná k posteli a sama z vlastnej sily sa už ani nevedela pohnúť. Zaviezli ju k telesným pozostatkom troch martýrov a tam sa pri nich modlievala. Zrazu povstala z vlastných síl na nohy a bez pomoci niekoho iného sa sama vrátila do svojej cely. Tridsaťdvaročná rehoľná sestra Teresia Bihary Aeratisová mala na nohách veľké rany a vredy, ktoré chirurgovia nevedeli vyliečiť. Na radu sestry Sophie Partingerovej urobila sľub z úcty trom pochovaným sluhom Božím, že sa v jednotlivé dni bude modliť ruženec za za úspešné liečenie svojich rán, lebo nijaké lieky jej ich nevedia zahojiť.

Napokon sa stal zázrak, uzdravila sa a jej rany sa už viac nerozjatrovali.

Dvadsaťdeväťročná sestra Pelagia Szenogatyová mala obidve ruky znetvorené, trápili ju silné bolesti, chodiť mohla len s barlami. Keď pristúpila k rakve, náhle sa dotkla jednej z kostí a pomaly tam položila ja druhú ruku. Zrazu zacítila hladkanie po celom tele od hlavy až k pätám. Bolesti náhle ustúpili a ruky už viac nemala povykrúcané a znetvorené...

Veľa by sa ešte dalo písať o zázračných uzdraveniach. Ak som uviedol len týchto pár príkladov, urobil som to iba preto, aby som citoval z latinsky písaných dokumentov, uložených v archívoch arcibiskupskej rezidencie v maďarskom meste Eger. Ide napríklad o zápisnicu zo zasadnutia svätorečiacej komisie cirkevných predstavených a svedkov pre blahorečenie troch košických mučeníkov zo dňa 20. januára 1763 v biskupskej rezidencii v Trnave. Komisia konštatovala, že traja košickí mučeníci boli "ukrutne trýznení a zabití pre katolícke náboženstvo, boli pozbavení vlastného i cirkevného majetku." Ako vyplýva zo zápisnice "komisia chce vyskúšať zázračné znamenia, či sú pravdivé". Po vypočutí trinástich svedkýň dala pečiatku na potvrdenie a oslávenie toho, čo sa stalo, ako aj na pamiatku tejto udalosti.

A nasleduje nečitateľný podpis.

Nech už zažltnuté stránky historických dokumentov viac či menej presne zachytávajú atmosféru svojej doby, jedno je pravda krátko po smrti troch košických mučeníkov sa začali diať prvé zázračné uzdravenia ľudí, ktorí sa k mučeníkom utiekali s prosbou, aby za nich orodovali u Najvyššieho. A zvesť o týchto zázračných uzdraveniach sa šírila rýchlosťou blesku po celom území dnešnej košickej arcidiecézy i mimo neho.

Ozaj, kto boli tí traja martýri, ktorí radšej podstúpili mučenie a smrť, než by zradili svoju vieru?

Najstarším z trojice bol Štefan Pongrácz. Narodil sa v roku 1852 alebo 1853 v sedmohradskom mestečku Alvincz. Študoval na jezuitskom kolégiu v Kluži. Už v detskom veku mu imponoval život a činnosť otcov jezuitov a preto sa rozhodol vstúpiť k nim do rehole. V roku 1602 sa stal členom Spoločnosti Ježišovej, noviciát absolvoval v Brne, neskôr pokračoval v teologickom štúdiu v Štajerskom Hradci. V máji 1615 ho vysvätili za kňaza. Svoje kňazské účinkovanie začal v Humennom, kde mal na starosti výchovu a vyučovanie mládeže na tamojšom gymnáziu. V roku 1618 ho jeho rehoľní predstavení posielajú do Košíc.

Ďalším z trojice mučeníkov bol Melichar (Melchior) Grodieczki. Narodil sa v roku 1854 v poľskom Tešíne na moravsko-poľskom pohraničí. Gymnázium absolvoval u jezuitov vo Viedni, v roku1603 odišiel do noviciátu do Brna a neskôr vyučoval latinčinu v nižších triedach brneského gymnázia. V roku 1608 začal študovať v Prahe najprv filozofiu, potom teológiu. Historické pramene uvádzajú, že pre jeho mimoriadne schopnosti predstavení dovolili ho vysvätiť za kňaza už po dvoch rokoch teologického štúdia. Kňazské svätenie prijal v roku 1614, začas pôsobil v Humennom a neskôr odchádza do Košíc.

Najmladším z umučených je Marek Križin (Crisinius). Narodil sa okolo roku 1588 v chorvátskom Križevci. Ako dvanásťročný začal študovať na jezuitskom gymnáziu vo Viedni, po ukončení gymnaziálnych štúdií nastúpil na jezuitskú univerzitu v Štajerskom Hradci. Po troch rokoch štúdia filozofie pokračoval v štúdiu teológie v Ríme, kde bol v septembri 1615 vysvätený za kňaza. Po vysviacke sa vrátil do rodného Chorvátska, kde pôsobil ako ľudový misionár. Chodieval však aj na východné Slovensko, kde spravoval majetky benediktínskeho opátstva v Krásnej nad Hornádom.

V čase, keď títo traja muži prišli do Košíc, bolo mesto pri Hornáde v rukách protestantov. Košickí katolíci už dlho nemali ani len, svojho farára, ani len jeden kostol, lebo protestanti násilím obsadili všetky katolícke chrámy v meste. Keď sa títo traja Kristovi bojovníci začali horlivo venovať svojej práci, Košíc sa zmocnil Juraj Rákoczi. nastalo veľké prenasledovanie katolíkov. Vojaci obkľúčili sídlo katolíckej misie, kde s jezuitským bratom Štefanom Pongráczom bol v tom čase jeho spolubrat Melichar Grodieczki a kanonik Marek Križin. Kňazi nemohli vyjsť z domu a ani k nim nikto nemohol prísť.

Rákocziho zmocnenec ponúkol väzňom záchranu, ak sa zrieknu "pápežskej viery". Kňazi neodpovedali. Vtedy sa zmocnenec obrátil na kanonika Križina. Sľuboval mu,že ak sa stane protestantom, daruje mu v mene Rákocziho všetky cirkevné majetky opátstva v Krásnej nad Hornádom, ktoré dovtedy spravoval páter Štefan Pongrácz. No Marek Križin odvetil: "Oznámte Jeho veličenstvu, že opátstvo v Krásnej nad Hornádom si nemôže protiprávne podržať, lebo je majetkom ostrihomskej kapituly, a nie jeho. Preto ho nemôže nikomu darovať ani prepožičať... Ja pevne zotrvám vo svojej svätej viere a ochotný som za ňu i zomrieť."

Štefan Pongrácz na to odkázal Rákoczimu, aby nerobil diablovi naháňača a dal pokoj katolíckym veriacim.

Keď sa Rákoczi dozvedel o nepoddajnosti troch katolíkov, poslal k nim skupinu hajdúchov, ktorí ich mali najkrutejším mučením donútiť, aby prestúpili na inú vieru. Kruté mučenie vyvrcholilo v noci zo 6. na 7. septembra, keď skupina sadistov vtrhla do bytu pátrov. Najprv sa vyrútili na Štefana Pongrácza a žiadali ho, aby prestúpil na protestantskú vieru. Keďže odmietol, násilníci z neho strhli šaty, zviazali ho, kopali doňho a surovo ho bili. Potom ho posadili na stoličku, hlavu mu stiahli remeňom, vytiahli ho za ruky a zavesili. Pristúpili k nemu s horiacimi fakľami. Dovtedy mu nimi opaľovali boky, kým mu cez rebrá nebolo vidieť vnútornosti! Stále naňho kričali, aby sa vzdal svojej viery. Keď nič nedosiahli, zhodili ho na zem a nechali ležať v krvi. Potom vošli do susednej izby a pustili sa do Križina. Aj zneho strhli šaty, zviazali ho, sekali mečom, pálili fakľami... Aj od neho žiadali, aby prestúpil na ich vieru.

Surovo ho bili a trýznili. Napokon bôľom skrivenými ústami vyriekol posledné slová: "Ježiš, Mária!"

Potom mu odsekli hlavu a zmučené telo hodili do žumpy. Vrátili sa k Pongráczovi. Keď sa nedal zlomiť, pokračovali v zbesilom mučení, pričom ho stále vyzývali, aby prestúpil na "novú a lepšiu vieru". Aj napriek neznesiteľnému týraniu zostal neoblomný vo svojej vernosti Pánovi Ježišovi a jeho cirkvi.

Nakoniec mu veľkým nožom dva razy zaťali do hlavy a v bezvedomí ho hodili do stoky ku Križinovi. Podľa odhadu vedcov, ktorí sa zaoberajú skúmaním života a činnosti troch košických mučeníkov, sa Štefan Pongrácz mohol v stoke trápiť ešte viac ako dvadsať hodín!

Tretí kňaz Melichar Grodieczki sa musel pozerať na masakrovanie svojich spolutrpiteľov. Aj jeho niekoľkokrát vyzvali, aby sa pridal k "novej a lepšej viere". Ak to urobí, dostane hodnosti a obrovský majetok. Statočný páter však nezradil.

Nemilosrdne ho bili, pálili fakľami, sekali šabľami, rezali nožom. Držal sa statočne až do posledného dychu. Svojím mučiteľom hovoril, že niet na svete pokladov, za ktoré by zapredal svoju vieru. V mukách vzýval mená: "Ježiš, Mária, Jozef!" Nakoniec mu zoťali hlavu a jeho telo hodili do zapáchajúcej žumpy.

To už bolo ráno, sobota, siedmy september 1619.

Troch košických mučeníkov pre ich mučenícku smrť cirkev nazýva martýrmi.

Ozaj, čo sa stalo s ich telami?

Keď prešiel viac ako polrok od ich smrti, ich telesné pozostatky uložili v kostole Panny Márie v Šebastovej, odtiaľ ich previezli do kostola v Hertníku a v roku 1635 do Trnavy a uložili do tamojšieho kostola klarisiek. A v Trnave už v roku 1763 zasadala komisia, ktorá... Snahy o svätorečenie košických mučeníkov sa v podstate začali už krátko po ich umučení, ale až v roku 1905 pápež Pius X. v bazilike sv. Petra v Ríme vyhlásil troch košických mučeníkov za blahoslavených. Niekoľko mesiacov po blahorečení sa uskutočnilo väčšie rozdelenie ich telesných pozostatkov, keď po jednej kosti z horného ramena každého mučeníka odoslali do Ríma. Menšie ostatky odoslali do Košíc a uložili v premonštrátskom (pôvodne jezuitskom) kostole na Hlavnej ulici, ktorý je postavený na mieste ich umučenia. Pri 300. výročí ich smrti (v roku 1919) premiestnili ich relikvie do košického Dómu sv. Alžbety. Časť telesných pozostatkov putovala do rodísk mučeníkov a do ostrihomskej katedrály.

Krátko pred tým, než v roku 1995 prišiel do Košíc na pastoračnú návštevu Svätý Otec Ján Pavol II., aby troch košických mučeníkov vyhlásil za svätých, ozvali sa hejslováci s výčitkou, že traja košickí mučeníci neboli predsa Slováci!

A naozaj neboli jeden bol sliezsky Poliak, druhý sedmohradský Maďar, tretí Chorvát. Patria celej cirkvi. Zároveň však svojou mučeníckou smrťou symbolizujú kozmopolitný charakter Košíc, ktoré boli kedysi vzorom v národnostnej tolerantnosti.

NAMIESTO POINTY

Veriaci košickej arcidiecézy si pamiatku troch svätých košických mučeníkov uctili už minulý víkend na veľkolepej slávnosti v obci Geča farnosť Valaliky v okrese Košice-okolie. Slávnostnú svätú omšu celebroval arcibiskup metropolita Mons. Alojz Tkáč. V homílii pripomenul pamiatku troch košických mučeníkov, ktorí sa "stali obeťami neznášanlivosti, nenávisti a intolerancie."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.