nás, (ne)povinne študujúcich, pochopí to záhadné (nie) konečne a skričí NIE! Takže... Pre tých, ktorí si zvykli na dvojmesačné vylihovanie a ešte sa nestihli zobudiť pripomínam, že je tu "vytúžený" (???) školský rok. Každý sa síce začína iným dňom, ale to nikoho nezaujíma, pretože všetci by sme si asi priali, aby sa vôbec nezačal.
Pre každého je ten štart atypický. Niektorí, ako som už spomenul, si predlžujú prekrásne prázdniny aj naďalej, iní sa už tešia na to, ako si perfektne "pokecajú" so svojimi známymi spolužiakmi a spolužiačkami (!!!). Tretia skupina sa "nevie dočkať" novej strednej školy. Tam patrím práve ja.
Keď ráno o šiestej zazvonil môj fantastický trúbiaci budík, takmer ma roztrhlo. A keď som si navyše predstavil, že ma čaká slávny prvý deň na Gymnáziu J. A. Komenského, nebolo mi veru do (vý)skoku. Na zastávku som sa samozrejme vliekol ako oťapený, a zo začiatku som ani nevnímal, čo sa okolo mňa deje.
No neskôr ma začali prepadávať myšlienky typu: "S tamtým by som nikdy nechcel byť v jednej triede?" Alebo: "S tou by som si vedel predstaviť aj celý život." Podobným spôsobom som si premeral polovicu cestujúcich od korienkov vlasov, až po päty, respektíve odtiaľ potiaľ, kam som dovidel. Oni si ma našťastie veľmi nevšímali, pretože by si zrejme pomysleli, že som jeden z tých, ktorí patria do skupiny "filov". No začiatky sú však vždy ťažké. Lenže, keď sme sa blížili na "moju" zastávku, mal som už celkom iné obavy. Ako vystúpiť. Keď som sa poobzeral, nenašiel som žiadne miestečko, kam by som mohol, čo i len položiť nohu. Nastúpila taktika zašľapovania, prešľapovania, preskakovania... Označil som množstvo topánok svojou stopou a ľudia na mňa s nadšením vykrikovali. Keby mohli, istotne by po mne niečo aj hodili. Samozrejme z autobusu nikto nevystúpil, takže moja kombinačná a predpokladová technika vytvorenia prvého ročníka vyšla navnivoč. A tak som aspoň striehol ako sup na okoloidúcich. Môj rozhľad sa už rozšíril aj na profesorov, ktorých som si už chorobne predstavoval v každom druhom človeku. Jednoducho - syndróm nástupu na novú školu. Nespomínam si presne, ale na základnej škole som také niečo určite nepociťoval.
Hocako som to spomaľoval a skracoval, muselo to prísť. Konečná stanica môjho snaženia "Puškinka". Vyšplhal som sa na prvé poschodie a hneď som si obsadil dobrý "flek" na sedenie. To je jedna z najdôležitejších vecí. Ako som neskôr zistil, pocity ostatných prvákov neboli veľmi odlišné, no podľa niektorých: "Však čo, bude aspoň sranda! Spoznám predsa niekoho nového". Niektorí túžia po zábave, iní zasa po poznaní a samozrejme sú aj takí, čo túžia po prázdninách. A keďže posledné je momentálne nesplniteľné (s výnimkou zápalov pľúc, chronických angín, zlomených rúk a pod.), dúfajú aspoň v lepší prospech.
Všetci sme sa ešte raz premerali od hora, až dole, pokiaľ neprišiel pán triedny profesor. Veľmi milo a prívetivo nás privítal a rovnako milo nám oznámil, že prvý ročník je veľmi náročný. Je tu vraj veľmi veľa učenia (šok číslo 1), a teda menej mimoškolských aktivít. Samozrejme, každý podľa (ne)možností a (ne)schopností. Neskôr sme sa dozvedeli, že výučba sa začína hneď 5.septembra (šok číslo 2).
Ako z celého dňa vyplynulo, nebude to veru med lízať. Ostáva len dúfať, že bude aspoň trochu tej srandy.
Autor: Erik FABIÁN
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
