trošku si zarobiť, spoznať cudzie kraje sa dá nielen počas prázdnin. Presvedčiť sa o tom na vlastnej koži mohla 19 - násť ročná Bibiána Šmalecová, ktorá sa spolu so svojím priateľom a kamarátkou rozhodla okúsiť ako chutí nekvasený chlieb. Prečo ho spomíname?
Biba totiž prežila pol roka v krajine, pre nás svojím spôsobom exotickej - v Izraeli. Ako sa tam dostala a čo tam robila, to nám už prezradí sama.
"Do Izraela som sa rozhodla ísť najmä preto, že keď som skončila strednú školu, nenašla som si zamestnanie. Ale aj preto, že som si chcela zarobiť nejaké peniaze. Spolu s priateľom a kamarátkou sme kontaktovali jednu bratislavskú agentúru, ktorá nám poslala prospekty a informácie o práci v Izraeli. Zaplatili sme manipulačný poplatok, ale dá sa povedať, že konkrétnu prácu nám zohnala až agentúra priamo v Tel Avive, na ktorú sme dostali kontakt v tej bratislavskej.
Zaujímavé bolo, že keď sme prechádzali cez pasovú kontrolu, všetkých Slovákov, okrem nás odviedli na bok, a tí dostali víza len na sedem dní. Nám bez všetkého dali víza na dlhší čas. Ako sme sa potom dozvedeli, pýtali sa ich veci typu: Kto vám balil batožinu? Koľko máte peňazí so sebou? - asi im bolo od začiatku jasné, že idú za prácou. My sme so sebou mali len toľko peňazí, aby sme mali čím zaplatiť najlacneší hotel počas jedného týždňa, v prípade, že by sme dostali víza iba na sedem dní.
Keď sme už konečne vystúpili v Tel Avive, riadili sme sa presne podľa mapy. Tá ná doviedla do agentúry, ktorá nám ponúkla prácu. Mohli sme si vybrať medzi kibbutzom a moshawom. Rozhodli sme sa však pre moshaw v Hatzeve.
Zaujímavé je, že sme tu museli zaplatiť aj poistné približne 2200 korún, ale v prípade, ak by sme neboli s prácou spokojní, do štrnástich dní nám bez poplatku nájdu novú. Potom by sme už museli platiť poplatok. Mali sme zabezpečené iba ubytovanie, stravovali sme sa sami. Samotný moshaw predstavuje akúsi veľkú dedinu, v ktorej je približne sto fariem, v ktorých pracujú cudzinci. Nie sú tam však len farmy, ale aj kúpaliská, kurty, basketbalové ihriská, pošta, knižnica, fitnesscentrum, lekár. To všetko je zadarmo až na zubára, ktorý je v týchto končinách veľmi drahý. Len vytrhnutie zuba by vás vyšlo do päťtisíc korún.
Pracovať sme začali skoro ráno od 6:00 do 9:00. Potom bol čas na raňajky. Vždy sa to odstupňovalo, pričom sa prihliadalo na počasie a na prestávku. Niekedy sa stalo, že sme pracovali aj do jedenástaj večer, ale to záležalo od toho, koľko bolo práce. Za hodinu sme dostali približne 7,30 šekelov čo je v prepočte na naše peniaze 73 korún, za nadčas sme dostávali 9 šekelov. Najnižší plat je v Izraeli, pri prepočte na naše peniaze, 50 tisíc korún. To je však skutočne minimum, čo tam môže človek zarobiť. Celá práca spočívala v tom, že sme od rána pracovali s kvetmi. Najprv sme ich strihali, a potom viazali.
Práve v tomto moshawe sme sa spoznali s Thajčanmi, ktorí tam tiež pracovali. Sú to veľmi zaujímaví ľudia, lenže svojím spôsobom sú tam utláčaní. Nemôžu chodiť do barov, nepredajú im alkohol. Nie sú veľmi čistotní (dosť zapáchajú), čisto majú iba tam, kde jedia a jedia na zemi. Navyše jedia všetko to, čo vtáčik. Aspoň tak nám to povedali. Nebolo teda vôbec nezvyčajné vidieť ich pojedať kobylky, šváby...
Pre stredourópana tam boli priveľké horúčavy. 50 stupňové horúčavy, myslím si, hovoria za všetko. Keď už bolo teplo neznesiteľné, rozhodli sme sa po čase, že už ideme domov. No náhoda chcela, že keď sme stopom išli na letisko, zastavil nám muž, ktorý nám ponúkol prácu v hoteli. Tak sme sa nakoniec rozhodli, že predsa len domov nepôjdeme a nejaký ten týždeň ešte ostaneme.
Pracovali sme v hoteli Nirvana. Osem hodín denne, takže sme mali dosť voľna. Všetky hotely platia 16 šekelov za hodinu, lenže ak vám prácu sprostredkuje agentúra, vyplatí vám o niečo menej ako sponímaných 16 šekelov. Čím dlhšie ste zamestnaní v hoteli, tým je váš príjem vyšší. My sme v podstate upratovali izby, ale aj napriek tomu, sme si toho užili dosť.
Každému je známe, že Izrael je židovskou krajinou. A tak keď si u nás na mesiac objednali bývanie skupinky ortodoxných Židov, museli sme robiť rôzne, pre nás nezvyčajné, veci. Napríklad sme museli zozbierať všetok riad z izieb a kuchyne, a pred tým než prišli, namočiť ho do Mŕtveho mora. Aj bazén sa musel zakryť, a musela sa oddeliť časť, v ktorej sa kúpu iba muži a iba ženy. Ženy si tam muži veľmi nevážia. Ich povinnosťou je nosiť parochne, alebo šatky, aby im nebolo vidno ich vlasy. Všetko muselo byť kóšer - čisté. Počas Sabathu, keď Židia absolútne nič nerobia, museli mať ešte aj na toaletách špeciálny toaletný papier. Vtedy majú presne vypočítaný počet krokov, ktoré môžu v ten deň urobiť. Liftboy, im musel iba z pier vyčítať, na ktoré poschodie v ten deň chcú ísť, a ak sa nedovtípil, musel ísť na každé... Ich Sabbath však mal aj svoje výhody, pretože počas tohto dňa hotel platil zamestnancom o 300 percent viac. Zaujímavý je aj spôsob akým sme sa dorozumievali. Bola to prevažne angličtina, ale dohovorili by ste sa aj po rusky. Je tam totiž veľa Rusov, emigrantov, a už tam nájdete aj ruské uličky. O Slovensku veľa nevedeli, ale našli sa aj takí, ktorí sa o našu krajinu zaujímali. My sme si našli čas aj na pozeranie pamiatok a v prevažnej miere sme pri týchto výletoch používali autostop. Navštívili sme nádherné vodopády - En Gedi - Hidden ale aj mesto Masada, ktoré je opradené mnohými legendami. Nevynechali sme ani krížovú cestu. Boli sme prekvapení, pretože ju lemujú stánky s ovocím a oblečením. Lebo pre Židov bol Ježiš Kristus iba jedným z mnohých prorokov...
Aj napriek tomu, že sme v Izraeli boli iba pol roka, určite by sme sa tam vrátili..."
Ak vás Bibianine rozprávanie natoľko inšpirovalo, že ste sa rozhodli aj vy navštíviť túto krajinu, istotne sa tam vyberte, veď pozerať sa je vždy na čo a o Izreali to platí dvojnásobne.
Autor: Lenka Haraksinová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
