druhej sa nikam nepohnú, nielenže spolu behajú, hrajú na klavíri a spia a majú spoločné iba dve nohy a dve ruky. Sú to totiž siamské dvojčatá.
Abigail a Brittany - tak sa dvojčatá volajú - mali šťastie, že sa narodili práve v takej malej dedinke. Ich rodičia nestoja o popularitu a už dávno sa nikto nečuduje, keď idú v nedeľu do evanjelického kostola umyté a učesané, ani keď sedia v kostole v lavici a niečo si šepkajú. Inokedy zase na hodine klavíru hrajú dvojručne pod dohľadom učiteľky. Každá ovláda pohyby jednej ruky. Niekedy sa nezhodnú, hneď na to sa pohádajú a jedna ruka sa zaženie proti druhej až sa obe stretnú. Ich spor sa však skoro rozplynie. Nikdy sa dlhšie nehnevajú, vedia, že sú spolu príliš úzko zviazané.
Ako to bolo pred ich narodením? Srdcové ozvy pred pôrodom signalizovali, že na svet nepríde iba jedno dieťa. Ultrazvukové vyšetrenie však ukazovalo iba jediné embryo. Pri pôrode, keď sa objavil novorodenec, ošetrujúci tím prekvapením znehybnel: na svet prišli siamské dvojčatá.
Keď mali štyri mesiace odstránili dievčatám tretiu pažu, vybiehajúcu vzadu medi dvoma hlavami. Dievčatá si tak odmalička zvykali na pocit, že sú dve a predsa jedna. Lekárska literatúra zaznamenala na svete štyri obdobné prípady takýchto siamských dvojčiat. Dve hlavy na spoločnom trupe patria dvom svojbytným bytostiam s vlastnými názormi, predstavami aj vrtochmi. Krv v tele poháňajú dve srdcia a o dýchanie sa stará troje pľúc. V tele sú tri obličky, dva žalúdky ale iba jedna pečeň. Od pása dole sú všetky orgány iba v jednom prevedení. Pravú nohu ovláda Abbyin mozog, do ľavej vysiela príkazy Brittyin. Ak sa nezhodnú pohyb sa zablokuje a potom obidve jednoducho spadnú na zem. Väčšinou sa však dohodnú, v sporných prípadoch potom rozhoduje minca.
Spoločnej chôdzi sa naučili, keď mali 15 mesiacov. Dnes dokážu plávať, jazdiť na bicykli i na koni. Ani odborníci nedokážu vysvetliť ako taká precízna súhra pohybov presne prebieha. Azda kooperáciou centrálneho nervového systému v obidvoch miechach, ktorých konce sa dole zbiehajú. Jediné čo obidvom sestrám nejde, to je premet nabok, či hviezda. Zato ale môžu hrať v školskom družstve baseball. Abby drží pálku pravou rukou, Britty ľavou. Spoločným úsilím potom odpália loptičku vysoko k oblohe a bežia na ďalšiu métu. Spolužiaci sa predtým úplne nesentimentálne dohodli, že jeden pár nôh platí za jedného hráča.
Povahove sa od seba obidve sestry líšia podobne, ako iné deti. Abby je energickejšia, Britty má umelecké sklony. Po celom dome sú jej veselé farebné obrázky plné kvetov, zvierat a žiariaceho slnka. Abby má rada modrú, Britty ružovú farbu. Britty sa chce stať umelkyňou, jej sestra učiteľkou v materskej škôlke. Abby má už aj plán na to, ako sa dajú obidve povolania skĺbiť. Kým budú mať deti v škôlke povinný spánok, vtedy sa môže Britty venovať svojmu umeniu. Obidve dievčatá nerady užívajú slovo "my". Radšej o sebe hovoria v prvej osobe jednotného čísla. Pri písomkách v škole nenechávajú jedna druhú opisovať. Keď Abby urobí chybu, môže mať jej sestra správny výsledok.
Hlad a smäd pociťuje každá osobitne, prežiť však môžu iba spoločne. Chirurgické rozdelenie neprichádza vôbec do úvahy a napokon nikoho ani nenapadlo, že by vôbec pomýšľali na nejaký zákrok. Odmalička si preto museli zvykať na kompromisy. "Ak chce Britty v záhrade skákať cez švihadlo, idem s ňou", hovorí Abby. "Ale za to potom musí ísť spať vtedy, keď chcem ísť ja."
Rodičia dievčat uvažujú o ich budúcnosti a teda aj o ich manželstve. Matka je skôr pre dvoch manželov, otec by najradšej videl jedného spoločného. "Ale bol by to pre ne tažký údel," dodáva. Citlivejšia Britty už dnes občas zatúži po troške súkromia. Je rada, keď Abby zaspí pred ňou a potom sa môže sama rozprávať s otcom. Britty a Abby pôjdu životom vždy spoločne, je to klad aj zápor ich zložitej situácie.
Autor: St/som
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
