platňu s názvom Manon. Dospelá Lucka Vondráčková prináša na nej pesničky zväčša o láske z osvedčnej dielne Jiří Vondráček a Hana Sorrosová. O tomto najnovšom projekte sme sa s ňou rozprávali pri poslednej návšteve Košíc.

*Ako herečka, hrali ste už niekedy Manon Lescaut?

- Nie. Ale kdesi som to už spomínala, že táto platňa je o splnených snoch. A túto postavu som si vždy túžila zahrať. Takže teraz Manon zažívam kedykoľvek, keď si prehrávam svoje nové pesničky.

V temperamentnej pesničke "Hop hej" počuť hlas rómskeho speváka Milana Demetera.

- Je to trend. Alebo urobíte platňu vyložene z duetov, ale to som nechcela. Ťažko však pozvať zaneprázdnených kolegov, ktorí majú vlastné projekty. Páčilo sa mi, že táto pesnička mi umožnila, pozvať si neznámeho cigánskeho speváka. A že jej to výrazne pomohlo.

* Ako ste sa k nemu dostali?

- Práve keď sme pracovali na platni, vystupoval s kapelou na Streleckom ostrove. Slovo dalo slovo.

* A čo Honza Muchow? Ide o progresívneho producenta, ktorý rád experimentuje.

- Poznáme sa už veľmi dlho a dávno sme chceli spoločne čosi urobiť. Nakoniec mi ho ukradla Anna K. V dobrom slova zmysle. Potom sme si už nikdy nenašli čas. Ale Honza bol taký dobrý, že napokon prišiel aspoň na jednu pesničku. Veľmi som si želala, aby sa dotkol aspoň jednej. Napokon zmixoval "Vojáka"

* Platňa pôsobí dojmom rozmanitosti. Išlo o zámer?

- Práve preto na tom robilo viac ľudí. Chcela som, aby každý vniesol nejaký vklad. A tak sa tam objavuje Vašo Patejdl, Oto Baláž a každý z nich je silná osobnosť. Je to pestré, ako som si želala.

* Žali ste úspechy v inscenácii Schafferovej ‚Čiernej komédii' v divadle Rokoko. Pri Českých dňoch v Košiciach sa máte objaviť po boku Honzu Potměšila v Shakespearovom ‚Richardovi III.' s divadlom Kašpar.

- Ešte sme nemali premiéru. Honza Potměšil s Jakubom Špalkom už na tom pracujú skoro dva roky. Skúšame dva mesiace. Hrám zvedenú lady Ann. Zrejme pôjde o najsilnejší zážitok môjho divadelného roku. Premiéra bude 20. septembra.

* Ako s Honzom Potměšilom?

- Je to jeden s najkrajších ľudí, akých som kedy v živote stretla. Medzi Jakubom a Honzom je zvláštne puto porozumenia. Aspoň sa mi to ako pozorovateľovi zdá. Veľmi sa mi páči, čo spolu vytvárajú.

* Ako sa darí prepájať divadlo, hudbu a školu?

- V divadle Rokoko mám už 5 rokov angažmán. A musím sa priznať, že keby som bola iba tam, asi sa zo mňa stane krtko. Divadlo je v podzemí a celé čierne. Človek má niekedy pocit, že už nemôže dýchať, lebo je tam kopa prachu. Som šťastná, keď môžem občas vyliezť hore a zaspievať pesničku. To je pre mňa niečo, ako slnkom ožiarená planéta, čiže vlastne potreba. Nemusíte sa pýtať, či to stíham. Ja to, jednoducho, potrebujem.

* Jednako ste si po konzervatóriu vybrali štúdium kulturológie. Zadné vrátka?

- V prvom ročníku herectva na DAMU ľudia nemôžu hrať ani nakrúcať. Mám zmluvu s divadlom, takže som vôbec nepokladala za dôležité ísť študovať práve herectvo. Napokon, mám skončené konzervatórium. Študovanie ma baví. Som naň zvyknutá. A potom, ešte mám nárok, či vlastne povinnosť študovať. Táto škola ma zaujímala už od prvej triedy. Zaoberať sa kultúrou ako takou. Absolventi môjho oboru môžu pracovať v médiách. Čo sa s mojou prácou nevylučuje.

* Neviete si predstaviť v živote robiť aj čosi iné?

- Byť jednostaj na očiach v televízii je tá najlacnejšia podoba popularity, najrýchlejšia a najskôr pomíjajúca. To si vôbec nevážim. Viem si predstaviť všeličo iné. Teraz mám život, aký mám a vychádza mi. Spievanie a hranie mi pomáha v štúdiu a štúdium pri hraní. Sama mám rada hercov, o ktorých viem, že majú niečo v hlave a vedia premýšľať. Nielen ako postavy, ktoré práve stvárňujú, ale ako ľudia. Takých som si vždy vážila a chcem ich aspoň trochu napodobniť.

* V rámci cyklu ‚Ako si žijú detské hviezdičky' nakrútil Ondřej Kepka o vás dokument. Vás však nepostihol osud väčšiny z nich. Bolo to ťažké?

- Nevnímam to tak. Skôr je to ťažké pre ľudí okolo. Aby si zvykli, že sa to dá. Bez toho, aby si potom musel robiť niečo úplne iné a bol zhnusený z toho, ako to tu funguje. Vlastne to je tiež jedna z možností. Ale ja som sa rozhodla pokračovať. Záleží hlavne na okolí. Ako to zoberú ľudia okolo. Ako vezmú poslucháči moju novú platňu. Na to som zvedavá najviac. Viac ako na vlastné pocity.

* Otec ako autor vašich piesní vie byť kritický?

- Keďže sa na tej platni podieľal, kritizoval by vlastnú prácu.

* Ale pri robote, je na vás tvrdý?

- Celá naša rodina je tvrdá. Najdú sami voči sebe.

* Nedochádza pri tvorbe ku generačným sporom?

- Vždy som sa radšej kamarátila so staršími ľuďmi. Jediný mladší, ktorého som vždy rešpektovala, bol 14-ročný brat. Takže mi to takto nikdy nepríde. Akonáhle by sme sa v zásadných veciach nezhodli, jednoducho nebudeme spolu robiť. Ako vidíte, zatiaľ fachčíme ďalej.

* Vraj už bývate sama?

- Dostala som od rodičov malý ateliér, kde môžem prežívať. Pôvodne tam bolo hudobné štúdio, ale vadia tam nárazy na bubon. Tak som sa tam nasťahovala a žijem. Sama.

* Hráte na bubon?

- Chodila som ku kamarátovi, bubeníkovi pražskej skupiny, aby ma učil. Ale vydržala som iba pol rok. Lebo vždy po hodine mi začali pred očami tancovať hviezdičky. A už som si ani nemohla nájsť čas.

* Ako bolo v Paríži?

- Nádherné. Mesiac som bývala v úžasnej štvrti. Plnej ľudí rôznorodých národností. Až som z toho bola sprvoti v šoku. Nie som na to zvyknutá. Máte jeden obchodík arabský, hneď vedľa čínsky, neďaleko sa zas prechádza ortodoxný Žid. Najradšej by som sa mu prihovorila a spýtala sa na životnú múdrosť. Paríž je neskutočná zmes národností.

* Oddychovali ste?

- Chodila som denne do školy. Učila som sa francúzštinu. Som do jazykov zrejme maniak. Rada sa v nich vŕtam. Rovnako mám rada ľudí, ktorí hovoria viacerými jazykmi. Lebo mám pocit, že môžu porovnávať. To sa mi páči.

* Čo vo voľnom čase?

- Čítam scenáre, chodím do kina na dobré filmy.

* Ktorý vás oslovil naposledy?

- Páčil sa mi ‚Rabín, kňaz a krásna blondínka'. V originále sa to volá ‚Keeping the Faith'. Režíroval to Edward Norton, navyše si sám zahral hlavnú úlohu. Veľmi ho obdivujem. Ako režisér skvele viedol hercov. Vôbec nechápem, ako môže zvládať toľko vecí.

* Šport?

- Mám rada také, čo nevyžadujú veľkú prípravu. Nerada chodím na squash a na tenis, lebo tam sa človek vždy musí prezliekať a prezliekať. Práve si zostavujem zoznam športov, ktoré nevyžadujú takéto procedúry. Napríklad skákanie cez švihadlo. Zatiaľ som na veľa takých ešte neprišla. Inak jazdím na kolobežke. Priviezla som si kolobrndu z Paríža. Tam prepadol kolobežkovaniu vari každý.

* Nové projekty?

- Blíži sa práca vo filme. Ešte nenakrútili ani klapku, čiže niet o čom hovoriť. A dosiaľ sa teším zo novej platne. Pracovala som na nej neúrekom. Chce sa mi o nej rozmýšľať a ešte dlho, predlho hovoriť. To je asi všetko.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.