Herečku Soňu Valentovú pozná niekoľko diváckych generácií, ktorým sa naposledy v Košiciach predstavila sťa Smrť v "Maľovanom na skle". Aj napriek zime v amfiteátri vybehla po predstavení na záverečnú recepciu v šatách na ramienka. Moja prvá otázka preto znela, či jej zima nerobí problémy...

"Nie, mám pocit, akoby to počasie k nám bolo v Košiciach milosrdnejšie, ako to bolo napríklad vo Východnej, kde som sa k muzikálovej šnúre pridala. Tam sme museli byť pred vystúpením zabalení v dekách a popíjali sme čaj s rumom. Ja mám však vďačnú úlohu, keďže Smrť, ktorú hrám, vystupuje až v druhej polovici. Tak si len idem zlíznuť tú smotanu, ktorú predomnou v pote tváre vytancovali kolegovia. Jednoducho nabehnem, umilujem Jánošíka k smrti, potom si na konci ešte veselo zatancujem a je to. Takže to nemám až také náročné ako iní, ale musím povedať, že Košičania boli strašne krásne obecenstvo."

Máte ešte po toľkých rokoch hereckej praxe trému, keď máte vystúpiť pred davom?

"Pri tomto predstavení trému nemám, ale stáva sa mi to pri predstaveniach, kde mám veľmi veľkú zodpovednosť, teda ak mám hovoriť veľa textu. Čo ja viem, naposledy to bol Artur Müller a jeho hra Cena, ktorú hráme štyria. Je to veľmi múdra hra, v ktorej sa každý nájde, lebo je o vzťahoch, rodine a cene života. To bola zatiaľ moja posledná premiéra."

Vyskúšali ste si už množstvo hereckých úloh, pomohla vám už niekedy filozofia nejakej vašej postavy vyriešiť si svoj osobný problém v živote?

"Nielen vyriešiť problém, ale veľakrát aj pochopiť život ako taký. Človek má pocit, že prežíva nielen svoje problémy, ale aj problémy, ktoré mi povedzme nie sú blízke, ale vo všetkom sa snažím nájsť. Keďže človek má prirodzený sklon k zlému, ide len o to, nakoľko ho vieme potláčať. A herectvo je stretnutie s mnohými i negatívnymi osudmi, čo je pre mňa nesmierne poučné. Beriem si však ponaučenie i so stretnutí s obyčajnými ľuďmi. Akýmikoľvek. Od každého sa snažím niečo sa zobrať, alebo si z neho spraviť aspoň odstrašujúci príklad."

Skúste byť konkrétnejšia...

"Toto leto som prežila asi najsilnejší zážitok. Stretla som sa s jednou osemdesiatročnou dámou, ktorá sa mi zverila, že je nešťastne zaľúbená. Bolo to pre mňa nesmierne silné, uvedomila som si, že láska naozaj kvitne v každom veku a nie je pred ňou uchránený ani osemdesiatročný človek. Toto poznanie u mňa zatienilo všetko iné. Bola som tiež svedkom obetavej bratskej lásky, kedy jeden brat prinavracal po havárii toho druhého do života ... sú to len okamihy, ale ja sa z nich chcem podučiť. Nikdy si nesmieme povedať, že už vieme všetko, na to prichádzajú i tí najmúdrejší ľudia. Uvedomujem si, že je nám dopriate poznať len malinký zlomok z toho, čo už je dané."

Vyrástol podľa vás dnešný človek svojou duševnou veľkosťou priamo úmerne s technickým pokrokom?

"Tu by som skôr už hovorila o spomínanom sklone k zlému o túžbe po moci a matérii. Nevieme zaobchádzať ešte ani so slobodou, ktorú máme v podstate už od stvorenia sveta, kedy nám Boh dal na výber dve cesty, stredná nie je."

Pre väčšinu ľudí je mantinelom práve viera, ktorá im udáva hranice a ukazuje kadiaľ sa orientovať. V čo veríte vy?

"Samozrejme v Boha. Ale nestačí mi to skonštatovať. Lebo je napísané, že aj Diabol verí v Boha a trasie sa. Povedať 'Verím v Boha' je málo, dôležité je mať chuť aspoň trošku sa priblížiť k tomu, čo od nás táto viera vyžaduje. Našťastie pre ľudstvo, si to podľa mňa uvedomuje veľa ľudí. Ináč by sme tu už neboli, hoci ekológia dnes speje veľmi zlým smerom. Boh však nedopustí, aby bolo zničené jeho tvorstvo. Len sa pozrite na prírodu, ako je geniálne spravená, on sa s ňou vyslovene pohral."

Ako i vy sama udržujete kontakt s prírodou? Chováte nejaké zviera?

"Nejde len o to chovať nejaké zviera. Ja si čím ďalej tým viac uvedomujem, ako mám rada hoci len každý kvietok či strom. Možno je to naivné, ale mne to naozaj prirástlo k srdcu. Keď mi v záhrade začne schnúť nejaký stromček, tak robím všetko preto, aby som ho zachránila. Je to len začiatok, ktorý pokračuje cez zvieratá a končí pri tom najdôležitejšom - milovať človeka. Treba sa to učiť dennodenne. Mať radosť, keď urobíme dobre niečomu alebo niekomu živému."

Máte dve dcéry, ktoré sú 'rozlezené' po svete...

"Nie, už ich mám opäť obe doma. Katka (Hasprová pozn. red.), ktorá ináč býva v Prahe, teraz skúša muzikál Pomáda v Bratislave a Natália, tá sa mi už tiež vrátila zo Španielska, kde zotrvala dlhší čas."

Bojíte sa staroby?

"Vôbec nie. Beriem ju ako niečo normálne, ale teším sa na to, že to raz nebude. Tak ako je to sľúbené. Opäť zabŕdnem do Písma, kde je uvedené, že raz Boh utrie každú slzu z očí a nebude bolesti, plaču, kriku ani smrti. Možno sa to všetko zdá ako rozprávka, ale je to tak. Mnoho vecí čo som kedysi nechápala teraz začínam chápať."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.