kedy na javisku pražskej Zlatej kaplnky, na ktorom stvárnil toľké roly, sa koná posledná rozlúčka s československým hercom, ktorého plným právom možno nazvať národnou inštitúciou.

Na stole voňala káva, mohol som si vybrať medzi mliekom a smotanou, oblokom svietilo slniečko a na parapete sa vyhrieval kocúr. Z chaty kúsok za Ondřejovom vyžarovala idyla. Majster sa obrátil na obsluhujúcu manželku: "Mne ti dnes, Andulka, nie je dáko dobre, to z toho auta..." "To, Sovča, hovoríš stále, prosím ťa...""Ona ma má za hypochondra. Panebože, ty nemôžeš jestvovať, keď toto počúvaš. Až budeš mať skoro osemdesiat, tak sa na to budeš dívať tiež ináč. To mám rád, takéto reči od tých mladých!"

"Prepáč, ale keby som sa o všetko nestarala... Viete, raz ma chytil hexenšus, ale až tak, že som prosila o zakúpenie jedu. A čo mi na to povedal? ‚Andulka, neblázni, prosím ťa. Keby sa ti čosi stalo, ja neviem, čo by som si počal. Veď nedokážem objednať ani úmrtné oznámenie!'"

* Pán Sovák, závidím vám pohodu vašej chaty.

- Sme tu hlavne kvôli vzduchu. Už to budujeme takmer štyridsať rokov, čosi ako chrám svätého Víta... Začínalo sa veľmi skromne. Ako sa zarábalo, tak sa pristavovalo. A sme tu radi, sami dvaja - Andulka máva síce občas také večery, až mám dojem, že ma stadeto vyhodí!

* Záhrada je vaša parketa?

- Andulky. To je práve tragédia tejto chaty, s ktorou som nerátal. Že začne takto vystrájať. Na staré kolená ju chytili kulacké gény, takže všetko máme svoje - zemiaky, mrkvu, zeler..., akurát minerálky kupujeme. Ja sa záhrady ani nedotknem. Už preto, že ma kedysi zrazilo auto, mám zlomenú chrbticu a v nohe toľko železa, že keď šliapnem na rádio, tak hrá hlasnejšie.

* Svoj osobitý humor ste si zvlášť pestovali?

- Humor sa nedá vypestovať. V mladosti človek síce srší vtipom, ale humor je dar. Ide o to, vedieť vidieť veci, ako ich ten druhý nevníma, s predstihom. Hašek videl veci šesťdesiat rokov dopredu. A nie je ani také dôležité vtip povedať, ako vedieť, kedy ho povedať. Je to bezprostredná improvizácia, o ktorej neviete, skade sa berie. Geniálny bol v tomto Vladimír Menšík. Zažili sme toho spolu veľa, koľkokrát sme sa kamarátili až do rána. Aj pri nakrúcaní filmu Až přijde kocour. Z baru sme išli rovno na nakrúcanie. Navyše sa tam ktosi v hoteli vyondil pre dvere - hovno ako mača. A ono to bolo na nás! Celé doobedie sa síce aj tak nenakrúcalo, ale ľudia zo štábu nami opovrhovali. Spali sme s Vláďom v kreslách, nikde nikto - akurát pes. Odrazu sa Menšík prebral a hovorí mu: "Pocem, ty si zo Zväzarmu, tak sa ti nič nestane - vezmi to na seba". Vravím to preto, že tomuto človeku mozog na humor fungoval stále, aj keď nemal obecenstvo.

* Spoločne s kolegom Brodským vyznávate čierny humor...

- My sme už kedysi pri nakrúcaní 'Arabely' celkom seriózne navrhli, aby si predtočili smrť kráľa, keby sme náhodou pri nakrúcaní zhasli.

* Poďme na klasiku. Ako ste začínali?

- Viete, spomínanie pred osemdesiatkou je dosť nostalgické. Na rozdiel od iných rád nespomínam. Prichodí mi to všetko smutné a nevyužité. Keby som mohol všetko prežiť znova, tak by som sa do toho pustil s väčšou vervou. Tiež som narobil fúru hlúpostí. Hoci v práci zase až tak veľa nie.

* Skúste. Prosím!

- Začínal som v Horáckom divadle. Bol som tam pred vojnou aj po nej. Medzitým som zažil päť dní v zbrani pri Pražskom povstaní. V robotníckej štvrti v Košířoch. Akurát, že tam robotníci boli asi štyria, ináč študenti a takí poloblázni ako ja. Dokopy vari sedemnásť a poručík Weiss. Ozajstný hrdina. Vodil nás likvidovať guľometné hniezda šialených fašistov. Pri jednom padol a má tam pomník. Vždy prišiel a povedal: "Dobrovoľníci nastúpiť!" Prihlásil sa aj továrnik z fabričky na ihly. Takýto pupok a loveckú flintu... Poručík iba: "Pane, len si sadnite, ešte nie je tak zle." Továrnik na to: "Počkajte, keď mu ju dám z päťdesiatich krokov medzi oči!" A Weiss zase: "Vy si myslíte, že vám príde na päťdesiat metrov?" Takéto milé debaty sme tam viedli. Najviac som sa vtedy vydesil a hneď nato skoro rozplakal, keď som nevedel, kto sa to ku mne pri hliadke blíži. Boli to dievčence z Terezína. Tie sa zase nazdali, že som Nemec, a keď uzreli trikolóru, tak sa na mňa vrhli a bozkávali ma, až som si myslel, že je to môj koniec. Potom som sa vrátil do pohraničia. To už tam vyčíňali revolučné gardy. Smutná história.

* Jednako...

- Miesto bytu mi pridelili vilu po oficierovi, ktorého poslali do koncentráku. Zastrelil sovietskeho dôstojníka. Oni si tam Nemci postavili koncentrák pre nás, taký čerstvučký. Vtedy ho použili pre seba. Keď mi správca barák odovzdával, aby som tam nasťahoval ďalších hercov, viedol ma oblokom, ako tam boli všetci zvyknutí rabovať. Odrazu si to uvedomil a vraví: "Ježíšmária, veď vy ste majiteľ!" Tak sme sa vrátili a odpečatili dvere. Nechal som si jednu miestnosť, aby som nemusel upratovať. Bývala tam tiež bývalá majiteľka Horáckeho divadla, asi 80-ročná starenka Stehlíková a nie oveľa mladšia herečka Lišková. Čarovné ženské. Stehlíková nám robila šepkárku, pravda, spoľahnutie na ňu nebolo. Do Prahy som preto potom prišiel s perfektne vytrénovanou pamäťou. Ale padnúť sme ju nenechali, pamätala ešte kočovné divadlo! Zavše aj hrala. Tiež šesťdesiatpäťročnú, to si pri líčení maľovala vrásky. Takže vyzerala ako by ju niekto zbičoval špinavou dážďovkou. S Liškovou sa oslovovali 'milostpani'. A keď som jej niečo vykonal, tak mi vravela: "Vy kurevník!" Neviem prečo. Pani Lišková zase nemala jediný zub, a pritom hovorila tak precízne, že ju bolo počuť na poslednom balkóne. Raz rozbila kvetináč a našla v ňom zlatú reťaz. Razom v šírom okolí všetci rozmlátili kvetináče... Ja som zas v pivnici našiel fľašu Martelu - v čase, keď som s nasadením vlastného zraku slopal metylalkohol! Nachmelili sme sa hneď na mieste. Babi Stehlíková, hoci tvrdila, že to vidí prvý raz v živote, otvorila fľašu veľmi zručne a dala si takého loga, že jej to Lišková vzala z pusy aj s protézou.

* Čo samotné herectvo?

- Ako malý som ráčkoval. Neskôr som sa to metódou štopľa medzi zuby za rok a pol odnaučil. Čo dokazuje, aký som bol do divadla blázon. Až prišlo k mojej veľkej prvej premiére, keď som v 'Talizmane' hral hlavnú úlohu. Kamaráti znalí môjho mindráku tentoraz prišli v čiernom, akože na funus...Prišiel aj pán Rohan. Dobrák, usilujúci sa nám všemožne pomôcť, dobrodej Horáckeho divadla.

* Vráťme sa, láskavo, k premiére!

- Veru. Dopadla dobre. Gratuloval mi aj doktor Rohan, ale odrazu vraví: "Nemali ste vy v rodine kohosi s rečovou vadou?" Nazdal som sa, že ho nakriatol nejaký lagan. "Prečo si myslíte?" A on: "Povedzte šišinka". Čo ma už nasrdilo: "Ja vám rozumiem, vy myslíte také to cvičenie. Ale ja vám poviem iné - vylížte mi r..." Taký som bol už ako dvadsaťtriročný čirkáš! On sa však neurazil, spomínal na to vždy s humorom a na šišinku sa už nikdy nespýtal.

*- Ako ste sa dostali do Prahy?

- Cez E. F. Buriana. Bol nám veľkou školou a pre mňa rozhodujúcim činiteľom v divadelnej dráhe, podobne ako Martin Frič pre film.

* O Burianovi kolovali rôzne reči.

- Svojím spôsobom bol skutočne výstredný. Večne pre čosi horel. Odrazu maľoval, písal... A vyžadoval nepovinný obdiv. Ale mne sa uňho takéto bláznovstvo páčilo. Hovorili: otrokár. Ja som uňho poznal absolútnu hereckú slobodu. Pritom ma učil herecky myslieť aj chodiť. Bol to geniálny človek. Niektorí ľudia to neradi počujú a niektorí to neradi hovoria. Ale zväčša práve tieto typy ľudí neboli a nie sú geniálne. Burian bol taký blázon, ktorý s vami skutočne jedol z jedného hrnca a spal na slamníku ako my. Najkrajšie chvíle pri divadle som zažil práve s ním.

* Čo slovo, to veľké meno. Človek vám musí závidieť taký plný život.

- A myslíte, že by to niekto bral? My sme mali šancu. Teraz je všetko posunuté na takú záhadnú koľaj. V kultúre s hercami nijako nerátajú. Pritom nemôže ísť o dáke ochotníctvo. Treba vedieť hovoriť správne spisovne, mať kultúru pohybu... Na javisku musí byť jednoducho komediant. Len cez neho sa to všetko pretaví k srdciam divákov. Teraz v televízii púšťajú nezmysly - s ľuďmi, ktorí o tom nemajú šajnu. Máločo dopozerám. Občas obehnem voľáke to divadlo a ani to nie je veľmi radostné. Obvykle tam tiež nevydržím do konca. Už som príliš starý, aby som kdesi zabil dve hodiny, to je luxus. Viete, slušný, múdry človek okolo osemdesiatky umrie! Keď už ste starý, tak môžete iba zhasnúť, alebo sa čudovať. Nie kritizovať, lebo v mojom veku sa už všetko opakuje. Takže vopred viete, že z toho bude kravina, keďže ste to robili pred x-rokmi. Ale tým mladým to povedať nemôžete, lebo by z vás urobili mrzúňa.

Je to jednoducho všetko "ohromné"! Žasnem. Som nadšený novou generáciou, jej prístupmi k divadlu. To je radosť! Alebo tí reportéri! Kým sa trafia do vety... Keď sa im pošťastí povedať, čo chceli, tak je to najväčší úraz. Niekedy mi prichodia, sťaby sa vyťahovali tým, že nemajú trému. To je ale najmenej. Keď už si tak hundrem, tak mi tiež vadí, že teraz tu obdivujú toho, kto najviac nakradol. To je ono, to je pašák. Otázka cti, poctivosti, to už nie je ono...

* Máte ešte sny?

- Sovča má už tik z toho, že nám ukradnú auto. Aj sa mu o tom zdáva.

- No, prv sa mi zdávali iné sny. Ale teraz sa mi zdá, že mi kradnú auto...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.