Stanislavovi. Od detstva túžil byť novinárom, spevákom a hercom. Už ako deväťročný hral s radošinskými ochotníkmi divadlo. Po ukončení Pedagogickej fakulty v Nitre, päť rokov učil slovenčinu a dejepis. V duchu však stál na javisku vlastného divadla. Sen sa pre neho stal skutočnosťou na Vianoce v roku 1963, kedy vzniklo Radošinské naivné divadlo (RND). Herec, spevák, spisovateľ, dramaturg, režisér, umelecký vedúci RND Stanislav Štepka odohral so svojim divadlom vyše päťtisíc predstavení od Michaloviec až po New York. K najznámejším divadelným hrám z jeho pera, kde zachytáva životné príbehy ľudí, ktorých autentickosť dotvára práve radošinský dialekt, patria hry Jánošík, Človečina, Slovenské tango, či Ženské oddelenie.

- Vo svojich divadelných hrách oživujete príbehy ľudí žijúcich okolo vás od ranného detstva až po súčasnosť. Ako si spomínate na svoje detstvo?

"Vybaví sa mi samozrejme Radošina, moja rodná obec, ktorá má síce len 2000 obyvateľov, ale má krásne lúky, lesy. Kedysi mala aj tri jazierka, ktoré bohužiaľ odvodnili. Celé moje detstvo bolo spojené s prírodou. Chytal som raky, ryby, kúpal som sa. Po vojne sme sa hrávali na dobrých partizánov a zlých Nemcov, vymýšľali sme si množstvo príbehov. Detstvo a Radošina sú moje najsilnejšie inšpiračné zdroje."

- Prezradíte nám nejakú chlapčenskú lotrovinu?

"Tých bolo tisíce. Keď sme sa hrávali v mlyne na zbojníkov, predstavovali sme si, že sme v bunkri. Raz večer, bola už hrozná tma som v tom mlyne zablúdil. Začal som plakať a nikto ma nepočul. Potom som zistil, že stačilo otvoriť dvere a bol by som sa dostal von, ale ja som ich v tej tme nevidel, kamaráti sa mi strašne smiali. Ten môj príbeh sa mi zmenil na veľmi smutný, tak som si povedal, že im to vrátim. Varili sme si akúsi polievku a ja som do krabičky zastrčil mydlo. Chlapci to vysypali do kotlíka, a keď to miešali strašne im to smrdelo. To bol môj príbeh z tej mojej zbojníckej mladosti."

- Zakomponovali ste aj tento váš príbeh do niektorej zo svojich hier?

"Práve tento nie, ale dokončujem knihu poviedok a tam sa objavujú príbehy z detstva v Radošinej. Minulej i terajšej, ale aj zo súčasnej Bratislavy. Na túto knihu som sa chystal dosť dlho a bol by som rád, aby sa ľudia pri jej čítaní pousmiali a bolo im milo."

- Čo ste v živote urobili a oľutovali ste to?

"Keď tak po čase o tom premýšľam, myslím si, že každé zlo bolo na niečo dobré a poučné. Nebolo to žiadne čítankové zlo. Často som sa pýtal sám seba, prečo som hrával po toľkých kultúrnych domoch, keď som mohol hrať len v divadle. Keby som to však nebol zažil, neprešiel celé Slovensko a nepoznal toľko divákov, ich nálady, postoje, názory, smiech, mlčanie, potlesky, asi by to divadlo nebolo tam, kde je. Myslím si, že nie je veľmi vysoko, ale vždy ide so svojimi divákmi dopredu."

- Čo ste naopak mohli urobiť a neurobili ste to?

"To viem určite, mohol som sa viac venovať cudzím jazykom. Niekoľkokrát som začínal, veľmi som sa usiloval, ale akosi mi to nie je dané. Nedokázal som si zapamätať slovíčka a dnes to veľmi ľutujem. A tak som sa aspoň naučil výhovorku režiséra a spisovateľa Jiřího Trnku - Na toľko som pán, že si môžem dovoliť tlmočníka."

- Ako ste strávili toto leto?

"Oddychoval som v Radošinej, bolo mi fajn. Júl bol taký nijaký a mne sa vtedy dobre píše. Keď chcem vypnúť, chodievam s rodinou na dlhočizné prechádzky. Večer sa stretávam s kamarátmi pri pive alebo víne a počúvam čo rok dal."

- So svojou manželkou ste spolu 27 rokov. Máte nejaký recept na šťastné spolužitie?

"Recept nemám, len viem, že je dôležité byť v ťažkých chvíľach pri tom druhom. Aj vtedy keď sme veľmi nazlostený na toho druhého, je treba hľadať niečo pekného. Potom to ide a nemám pocit, že po tých rokoch je v našom manželstve nuda alebo otrava. Som veľmi rád, že sa nám vydarili naše deti, hoci nejdú v našich šľapajách. Keďže často cestujem nesmierne si vážim, že sa im manželka venovala a pripravila ich do života. Je to hlavne jej zásluha. Rodina je pre ňu všetkým a doprial by so mnohým, aby mali takúto skúsenosť."

- Znie to skoro ideálne, ale čo vám manželka najčastejšie vyčíta?

"Vyčíta mi, že nechcem chodiť k moru. Ja sa najlepšie cítim doma a manželka zasa rada cestuje. Teraz cestuje s deťmi alebo kamarátkami, ale vidím na nej, žeby bola radšej, keby som cestoval s ňou. Ja to však z duše nemám rád, aj keď som tam už mnohokrát bol. Bolo to pre mňa najväčšie namáhanie. Neviem čo mám robiť, keď vyjdem z mora. A keď ešte nerozumiem ľuďom okolo, pretože ja rád počúvam a kradnem ako straka slová, príbehy, osudy. Potom je to pre mňa akoby som dva týždne nežil."

- Sklamal vás v živote niekto?

"Nebudem menovať, ale sklamal ma jeden človek v mojom živote. Všetko je už preč a aj to sklamanie má pre mňa jednoznačné poučenie, že niekedy netreba každému bezhlavo dôverovať. Nič neberiem s nenávisťou a zlobou, beriem to tak, ako to život prináša a usilujem sa potom byť pri rozhodnutiach v strehu."

- Čo vás dokáže rozosmiať?

"Úprimne ma dokáže rozosmiať autentická príhoda zo života, ale aj deti. Vedia rozprávať nádherné bonmoty, ktoré môžu vymyslieť naozaj len deti. Je mi ľúto, že stále neviem niečo pre deti napísať. Tak rád by som niečo urobil, ale neviem to. Pokúšal som sa, keď bola moja dcéra malá školáčka. Napísal som hru Rozprávka o tom, ako si žijeme dodnes. Potom sa mi to vymklo z rúk a hrali sme to pre dospelých."

- Čo vás dokáže rozplakať?

"Keď niekto ponižuje ľudí, keď sa im vysmieva a dokazuje si na verejnosti, že je múdrejší ako ten druhý. A neznášam, keď niekto bije deti, je to nedôstojné, a neférové, nepoznám nič horšie."

- Ktorú charakterovú vlastnosť by ste chceli na sebe zmeniť?

"Asi bodrosť. Niekedy dokážem veľmi dlho baviť spoločnosť a potom mám výčitky, že by som mal ubrať."

- Čo pre vás v živote znamená láska?

"Láska? Asi všetko. Je to to najdôležitejšie čo existuje, čo ľudia za pomoci Pána Boha vymysleli a dostala sa k nám ako obrovský dar. Keď lásku nedokážeme rozdávať, tak sme dosť chudobní a nešťastní. Je to to najkrajšie, čo môžeme urobiť pre seba, ale aj druhým. Možno to vyznie ako fráza, ale ja tomu verím. Preto mám aj toľko pesničiek o láske, častokrát sa aj opakujem, pretože to chcem nahlas vykričať celému svetu."

- O čom snívate?

"Snívam o tom, že keď tu už raz naše divadlo nebude, aby ľudia povedali, že v tom divadle nešlo len o divadlo, len o srandu, o zábavu, ale že to nimi pohne. Raz nám napísala jedna vysokoškoláčka list, že bola desaťkrát na predstavení Tata, pretože ona tatu nemá. Ja som jej ho vraj na dve hodiny nahrádzal na javisku. Stali sme sa veľmi dobrými priateľmi, znamená to, že divadlo urobilo čosi viac, niečim pohlo vo vnútri človeka a to je jeho milá funkcia."

- Aké máte zlozvyky?

"Keď ich vyzradím, čo už potom. Manželka ma večne upozorňuje, že sa hrbím pri jedle a rýchlo jem. A keď sa pokúšam zmeniť to, všetci sa mi smejú, keď sedím vystretý za stolom. Budem sa usilovať ďalej, pretože manželka to so mnou myslí dobre."

- Aké máte koníčky okrem divadla?

"Ja som domáci zásobovateľ. Keď mi žena napíše, čo mám doniesť, tak veľmi rád nakupujem. Čo sa týka koníčkov, rád fotografujem. Mám veľký archív nielen z nášho divadla, ale aj portréty Radošincov. Robím na tejto téme roky a možno raz napíšem knihu Oživenie fotografie. Budú to napoly autentické príbehy a napoly moja fantázia. Mňa totiž strašne zaujíma, čo má v taške chlapík na bicykli na fotografii z roku 1933 alebo tá žena, čo stojí na ulici a zíva, čo sa jej snívalo, ako sa vtedy volal ten pes..."

- Máte nejaký literárny alebo herecký vzor, s ktorým by ste sa chceli stretnúť?

"Mal som vzory a stretol som sa s nimi. Bol to Werich, Lasica, Satinský, Jiří Suchý. Podarilo sa mi s nimi nie len stretnúť, ale aj čosi urobiť a mám z toho veľkú radosť."

- Akú rolu by ste nikdy neprijali?

"Ja som to už kdesi hovoril. Nechcel by som ležať v truhle a hrať mŕtveho. Neviem prečo. Nebojím sa smrti, pretože nemám toho toľko na rováši, aby som sa bál. Prišiel som na svet s tým, aby som ľudí rozosmieval."

Autor: Agáta Urbanová

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.