diskutabilné, donedávna neprávom utajované. Ide o obdobie rokov 1939 - 1944, v ktorom sa uskutočnilo päť ročníkov, doteraz neakceptovaných a nezarátaných. Tento relikt v kontinuálnosti významného atletického podujatia, patriaceho k skvostom slovenského športu, je stále otvorenou témou. V snahe o objasnenie prípadu Slovenská atletika v minulom roku publikovala príspevok Jána Novitzkého, predsedu historickej komisie Maratónskeho klubu Košice a rozhovor s ním. V súvislosti s tým je nesporne zaujímavé zoznámiť sa s názormi historikov a naviac ďalším, reprezentujúcim košických maratónskych bežcov.

M: Akceptovať vojnové ročníky

Prof. PhDr. Ján Grexa, CSc., dekan Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave, predseda Slovenskej olympijskej akadémie, autor a spoluautor odborných publikácií, športový historik:

"Domnievam sa, že by sme mali akceptovať aj ročníky z čias 2. svetovej vojny, pretože:

1.nešlo o majstrovstvá Slovenska;

2.nebolo vinou Košíc alebo organizátorov maratónu, že sa stalo v uvedenom období súčasťou hortyovského Maďarska;

3.odporúčam nájsť paralelnú situáciu z iného štátu (napríklad ČSOV, ktorý bol založený roku 1918, uznáva kontinuitu od roku 1899, resp. aj roky, kedy existoval ako ČOV 1939 - 1943 - len neviem, či je toto vhodný príklad);

4.nemožno apriori negovať športové podujatia len preto, že prebiehali v nedemokratických systémoch. Ideovo-politicky bol napríklad zneužívaný aj MMM za čias socializmu."

M: Morálne právo Košičanov

PhDr. Igor Machajdík, pracovník Múzea telesnej kultúry SR v Bratislave, člen vedecko-výskumnej komisie Slovenskej olympijskej akadémie, autor a spoluautor publikácií športového charakteru, športový historik:

"Aplikácia histórie by mala v každom konkrétnom prípade odrážať objektívnu pravdu. Žiaľ, spravidla býva ovplyvňovaná mocou, ktorá si ju privlastní. Často pritom ide o akúsi modifikáciu reality, ktorú si 'decízna sféra' z určitých dôvodov subjektivizuje a interpretuje ako jedinú správnu. Jej 'majitelia' polemiku odmietajú. Preto je dobrým signálom, keď sa rešpektuje širšie názorové spektrum. Výnimkou nie je ani oblasť športu.

Medzinárodný maratón mieru, resp. jeho obdobie rokov 1938 - 1944, predstavuje klasický príklad pretrvávania jednej tézy, keď sa celé desaťročia 'brala' iba jedna, už zautomatizovaná verzia jeho histórie spomínaného časového úseku.

Od roku 1924 až po rok 1937 je všetko jasné. V roku 1938 sa zo známych dôvodov maratón neuskutočnil. No v roku 1939 sa opäť bežalo. V zmenenej politickej klíme a štátnom zoskupení organizátorom zostal KAC, dokonca znova pod vedením Vojtecha Brauna - Bukovského. V uliciach mesta bolo 20 tisíc divákov, ktorí si za tie roky zvykli na ten svoj maratón. V nasledujúcom roku 1940 sa Košičania maratónu nedočkali, no Maďarský atletický zväz v tom roku v Budapešti s maratónom nepochodil. O rok neskôr, v roku 1941, sa teda vrátil tam, kde patril - do Košíc. A behal sa tu aj v ďalších rokoch okupácie a druhej svetovej vojny v rokoch 1942, 1943 a 1944, aj keď už na čele s iným organizačným výborom.

Po oslobodení, v roku 1945, 'kompetentní' jednoducho päť okupačných ročníkov vyškrtli a začali počítať ročníky znova od 15. Bol to skôr počin emocionálno-politický ako športový. Jednorazová chyba nadobudla nezmazateľné kontúry až v nasledujúcich desaťročiach. Uniformita názorov socialistickej epochy je dostatočne známa. Všetky bulletiny, príspevky novinárov a funkcionárov boli rovnaké, s prevahou ideológie nad športom.

Ťažko prípad 'Kassai maratón' k niečomu prirovnávať, ale možno predsa. Olympijský víťaz v streľbe z vojenskej pušky v Štokholme 1912, Alexander Prokopp, bol rodeným Košičanom. V uhorskej ére neboli Košice v rámci štátneho usporiadania slovenským mestom a predsa je Prokopp právom zaradený do olympijskej histórie Slovenska.

Prikláňam sa k názoru, že Košický maratón, Slovenský maratón, Maratón slobody, Medzinárodný maratón slobody, Maratón mieru a Medzinárodný maratón mieru sa od roku 1924 do roku 1999 nebežal iba dvakrát - v roku 1938 a v roku 1940.

Názorová nejednotnosť je demokratická. Vedieť sa dohodnúť tiež. Aj táto anketa sa zaslúži o to, aby to nedopadlo tak, ako vtedy v Mníchove - o nás bez nás (práve tam tkvie prapríčina tohto maratónskeho 'sporu'). Morálne 'štyridsaťdvakilometrové' právo povedať si svoje, majú Košičania. Je to najmä ich maratón, ktorý skvelým spôsobom reprezentuje dlhé roky Slovensko i Košice vo svete. Medzi Košičanmi sú aj pamätníci predmetného obdobia, znalci histórie, priaznivci atletiky i tí ostatní, ktorí cítia, kde je pravda."

M: "Vojnové" oficiálne zaradiť

PhDr. Borislav Petrík, pracovník Sociologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave, člen vedecko-výskumnej komisie Slovenskej olympijskej akadémie, editor a autor aj publikácií športového charakteru, športový historik:

"Najprv chcem vyjadriť uznanie Jánovi Novitzkému za doplnenie faktografie histórie Košického maratónu.

K problematike vojnových ročníkov mám nasledovné stanovisko. Zaradenie pretekov v rokoch 1939, 1941, 1942, 1943 a 1944, kedy Košice patrili do Maďarska, v rámci predvojnových a povojnových maratónov v tomto meste, je špeciálnym prípadom. K jeho riešeniu je potrebné pristúpiť citlivo a s nadhľadom.

Z dôvodu, že organizátori pokračovali v tradícii jeho usporadúvania aj počas druhej svetovej vojny, a pretože podľa dobových dokumentov bol nazvaný 'kassai - košický', domnievam sa, že týchto päť ročníkov by malo byť oficiálne zaradených do jeho histórie.

Aby však bola zvýraznená špecifičnosť týchto ročníkov, dávam na zváženie, či by nebolo vhodné ich v oficiálnom zozname označiť adjektívom 'vojnový'."

M: Treba urobiť korekcie

PhDr. Mgr. Jozef Drenko, profesor Gymnázia B. S. Timravy v Lučenci, člen Výkonného výboru Slovenskej olympijskej akadémie a predseda vedecko-výskumnej komisie SOA, autor 55 kníh a publikácií historického charakteru, športový historik:

"Začal by som netradičnou reminiscenciou. Prvý raz o Košickom maratóne som sa dozvedel od môjho otca Jozefa Drenku st. (1904 - 1980) a z fotografie, ktorá zachytáva organizátorov prvého maratónu roku 1924, kde som identifikoval zakladateľa maratónu Ing. Vojtecha Brauna, prvého víťaza Karola Hallu a spolu s mojím otcom aj ďalších členov KAC Košice. Neskôr, keď som pôsobil v Košiciach, som sa osobne poznal s Ing. Vojtechom Braunom - Bukovským (zmena priezviska roku 1945).

In medias res - k problematickej otázke číslovania jednotlivých ročníkov maratónu v Košiciach. História potvrdzuje uskutočnenie piatich ročníkov Košického maratónu aj v rokoch 1939, 1941 - 1944. Vychádzajúc z analógie olympijských hier (OH), kde letné OH počas svetových vojen sa nekonali (VI. OH Berlín 1916, XII. OH Tokio, Helsinki 1940 a XIII. OH Londýn 1944), predsa sa však započítavajú medzi ročníky. Oficiálnu zápisnicu zo VI. Olympijského kongresu (z júna 1914 na parížskej Sorbonne) vydal MOV až roku 1919 (teda korekcie sú možné aj neskôr). Coubertin nechcel dejisko OH Berlín zmeniť ani za cenu toho, že by sa neuskutočnili. V takom prípade bol zástancom ich očíslovania. Ďalšie hry po vojne už boli Hrami VII. olympiády (1920 Antverpy). Na druhej strane treba uviesť, že ZOH 1948 (Sankt Moritz) sú očíslované ako piate. Letné OH (v poradí XXVII.) v Sydney sú priebežne očíslované, hoci by mali mať o tri ročníky menej. Tie tri ročníky neboli a predsa sú evidované!

Nevidím teda logické argumenty možnosti nezapočítavania ročníkov maratónu, keď sa vlastne uskutočnili. Nemožno obrať víťazov a účastníkov maratónu o ich umiestnenia - bolo by to nemorálne a proti duchu fair play (bez ohľadu, v akej politickej situácii sa preteky odohrali!). Nie sú mi známe argumenty prívržencov názoru, prečo by nemohlo dôjsť k revízii nesprávne prijatých 'politických' opatrení v roku 1945, keď organizátori nenadviazali na číslovanie predchádzajúcich uskutočnených maratónov. Som si vedomý aj problémov (ale riešiteľných), ktoré by nastali prečíslovaním napr. na podstavci výsledkov v Košiciach, či v korekcii v historických tabuľkách a encyklopédiách. Podľa atletických pravidiel sú platné. Je v právomoci organizátorov MMM v Košiciach z príležitosti 75. výročia založenia maratónu urobiť korekcie, aby zodpovedali historickej pravde!"

M: Neschovávať hlavu do piesku

JUDr. Jan Jirka z Prahy, dlhoročný popredný funkcionár ČSAAU a neskôr ČSAZ, spoluautor Malej encyklopédie atletiky, popredný český atletický publicista, športový historik:

"Ja som toho názoru, že pokiaľ sa Košický maratón za vojny skutočne behal a poznáme jeho víťazov, tak by sa mal počítať do prehľadu, hoci za vojny boli Košice súčasťou tzv. Veľkého Maďarska.

My napríklad v storočnej histórii chodeckých pretekov Praha - Brandýs i v storočnej histórii bežeckých Běchovíc uvádzame ako ročníky do roku 1918, tak obdobie 1939 - 1945. U Běchovíc i dodatočne objavený ročník 1902 sme započítali a všetky ročníky za vojny sú tiež vedené.

Myslím si, že je správne rátanie ročníkov i počas okupácie, resp. vojny, prečo schovávať hlavu do piesku. Tých päť ročníkov sa predsa konalo a nie sú rozhodujúce motívy, aké mal Ing. Bukovský vzhľadom na Maďarsko, keď ich nerátal po vojne. Bolo by možno potrebné niektoré detaily si vyjasniť, ale v princípe by bolo správne problematické ročníky uvádzať a započítavať."

M: Dať všetko na pravú mieru

Milan Furín, člen Bežeckého klubu Hutník Košice, pracovník VSŽ, popredný slovenský maratónec a ultramaratónec, mnohonásobný účastník MMM:

"Čo sa týka vojnových ročníkov Košického maratónu, vyjadrím svoj názor, ale aj názor ďalších bežcov. Neviem pochopiť, prečo sa niečo tají alebo prekrúcajú fakty v športe ako v časoch totality, ako za bývalého režimu. Čo tým organizátori alebo historici sledovali? A keď sa to deje aj dnes, tak nad tým ľudský rozum zostáva stáť.

Organizátori by mali byť prví, kto to mal dať na pravú mieru. Veď ešte existujú ľudia, pamätníci, ktorí si to pamätajú. Poznať pravdivú históriu MMM majú právo všetci ľudia, ktorí sa o maratón zaujímajú, aj tisíce Košičanov, ktorí rok čo rok lemujú trať MMM a fandia všetkým pretekárom. Prečo by nemali poznať účastníkov a zvlášť tých najúspešnejších, ktorí sa zúčastnili na tých vojnových ročníkoch? Veď aj títo víťazi vošli, alebo by mali vojsť, do histórie MMM. Aj mnohí bežci, aj fanúšikovia si robia svoju vlastnú štatistiku, tak netreba ich okrádať o niektoré fakty, čísla a mená. Najviac si to zaslúžia víťazi tých ročníkov a myslím si, že by si zaslúžili, aby ich mená boli vyrazené na podstavci sochy maratónca v Košiciach. Ja verím, že už keď sa s tým raz začalo hýbať, tak sa to skôr či neskôr dotiahne až do konca. Verím, že si to želajú všetci, ktorí okolo maratónu robia, alebo mu fandia.

Aj keď som sa dosiaľ nad históriou behu veľmi nezamýšľal, plne súhlasím s názorom, že tie nezarátané alebo 'zatajené' ročníky, ak sa uskutočnili za akejkoľvek účasti alebo za akýchkoľvek okolností, tak by sa mali oficiálne rátať. Veď podľa mňa by to bolo iba plus v histórii tohto svetového podujatia."

* * *

Tribúnu názorov sme v tomto prípade dali k dispozícii historickej problematike. Medzinárodný maratón mieru si to zaslúži. Názory historikov jednoznačne podporujú stanoviská Jána Novitzkého, ktorý navrhuje zarátanie inkriminovaných ročníkov. Maratónsky klub vo svojej knižnej publikácii z roku 1999 (na rozdiel od predchádzajúcich z rokov 1960 a 1987) akceptoval ich uskutočnenie. Na jednej strane publikoval mená a časy víťazov, počty účastníkov, čo možno považovať za veľmi pozitívny krok. MMM má v tomto roku oficiálne 70. ročník, pričom by mohol mať už 75. ročník. Vôbec by nebolo na škodu, ak by organizátor: MMM v Košiciach v intenciách názorov historikov prehodnotili stanoviská predchodcov v záujme objektivity a historickej pravdy vo všetkých súvislostiach.

Autor: Miroslav Hazucha

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.