troma mesiacmi život zasadil viac než len úder pod pás. Jej matka spáchala začiatkom júna samovraždu a za miesto si zvolila dcérinu základnú školu. Päťdesiatsedemročná žena trpiaca dlhší čas depresiami odišla na pravdu Božiu a jej dieťa ostalo napospas osudu. Opustené v krajine, kde je doma, odkázané na pomoc príbuzných z Ukrajiny, pretože 65-ročný ťažko chorý otec sa o ňu postarať nemôže.

Olesia prišla na svet v Banskej Bystrici ako dcéra 44-ročnej Ukrajinky a takmer o desať rokov staršieho Bulhara. Nejaký čas žila rodina aj v Šafárikove, keď sa však rodičia rozviedli, matka s dcérou sa odsťahovala do Košíc. Až do minulého roka žena pracovala, potom však odišla do dôchodku. Jej zdravotný stav sa vtedy výrazne zhoršil, depresie, ktorými trpela, sa začali objavovať stále častejšie. Napomohol tomu pravdepodobne aj fakt, že Magdaléna takmer rok nepoberala starobný dôchodok. Kvôli nejakým byrokratickým problémom bola spolu s dcérou vo finančnej tiesni, prežila len za pomoci blízkych z Ukrajiny. Podporovali rodinu materiálne, z toho mála, čo sami mali, nosili na Slovensko zásoby potravín. Aj keď sa všetko nakoniec vyriešilo - pani Magdaléne napokon vyplatili dôchodok so spätnou platnosťou, takže mohla vyrovnať aj svoje podlžnosti na nájomnom za niekoľko mesiacov - z pomyselnej čaše jej života už odkvapkávali posledné kvapky. Podľahla depresii a 9. júna ukončila za veľmi chúlostivých okolností svoj život. Po noci strávenej na psychiatrii šla navštíviť dcéru do školy a keď ju tam nenašla, skočila z druhého poschodia na betón pod schodmi. Ťažkým poraneniam podľahla namieste.

Olesia teda ostala sama, 65-ročný otec po dvoch infarktoch sa o ňu starať nedokáže a od začiatku súhlasí s tým, aby sa o ňu postarala rodina bývalej manželky. Rodinná rada rozhodla, že najlepšie bude, ak sa na Slovensko presťahuje 25-ročná sesternica Olesii P., zhodou okolností jej menovkyňa. Rozhodnúť o tom však môže iba súd a na prebehnutie súdneho konania všetci netrpezlivo čakajú.

"Olesiin otec súhlasí s tým, aby som sesternicu vychovávala ja, súhlas však musia dať vaše súdy. Kým k tomu nedôjde, nebude to pre nás jednoduché. Od júna musia ukrajinskí občania žiadať pri ceste na Slovensko o vízum. Ja som turistické vízum dostala 3. septembra a 3. októbra mi vyprší. Potom musím požiadať o nové, stojí to však peniaze. Kým mi však Olesiu neprisúdia, nepoberá sirotské a žijeme len z našich našetrených peňazí. Každá tisícka znamená pre nás veľa," rozhovorila sa pri našej nedávnej návšteve 25-ročná Olesia.

Ako sme sa od nej dozvedeli, náklady na prevoz tela nebohej pani Magdalény na Ukrajinu spojené s pohrebom stáli príbuzných asi tridsaťtisíc korún. Celé leto sa starali o malú Olesiu, ktorá tam spolu s nim odcestovala v polovici júna a pobyt u blízkych jej pomohol psychicky sa zotaviť z prežitej traumy. Odchod domov odkladala, až 3. septembra, deň pred začiatkom školského roka, prišla spolu so sesternicou do Košíc. Olesia odvtedy nepracuje, zatiaľ čerpá dovolenku, potom si plánuje vziať neplatené voľno. Dievčatá sú teda plne odkázané na pomoc príbuzných, kým neprebehne súdne pojednávanie a Olesii nevyplatia spätne sirotské.

"Modlili sme sa, aby bol ten súd čo najskôr, našetrené peniaze sa pomaly ale isto míňajú. Nejakú pomoc nám prisľúbil miestny úrad, ale peniaze nám môžu poskytnúť tiež až po určení opatrovníka. Olesia síce od nich dostala nejaké školské pomôcky, ale žije sa z peňazí, potrebujeme platiť byt, kúpiť si jedlo, oblečenie...," vysvetľovala Olesia, pre ktorú je súdne rozhodnutie dôležité aj z iného dôvodu - ak jej malú Olesiu zveria do opatery, nebude musieť vybavovať si každý mesiac jednorázové turistické vízum, dostane tu prechodný pobyt a bude sa môcť poobzerať po nejakej práci.

"Ak tu chcem žiť, musím aj pracovať, no nemôžem hľadať prácu bez povolenia na pobyt. Aj keď ho už budem mať, nebude to jednoduché. Som diplomovaná zdravotná sestra s päťročnou praxou a je mi jasné, že vo vašich nemocniciach na mňa nečakajú s otvorenou náručou. No na začiatok by som prijala akúkoľvek prácu," dodala mladá žena a zdôraznila, že je z dediny a obracať sa vie veru poriadne. Na prvý pohľad je jasné, že odhodlanie popasovať sa so životom jej veru nechýba.

"Už je určený termín pojednávania," vyhŕkla na nás pri našej včerajšej návšteve. V jej hlase bolo cítiť nadšenie i obavy zároveň.

"Všetci veríme, že to dopadne dobre, dobre pre Olesiu," konštatovala a Olesiin otec, ktorý prišiel dievčatá navštíviť, jej pritakal.

"Chcem, aby Olesiu vychovávala jej sesternica, tak to bude najlepšie. Mám 65 rokov a problémy so srdcom, ktorýkoľvek deň môže byť môj posledný. Nemôžem vychovávať trinásťročné dieťa, nestačím už na to. Chcem Olesiu iba často navštevovať," povedal nám. Ako sme sa dozvedeli, muž od minulého roka býva v domove dôchodcov v Tornali a jeho rodina o Olesiu nejaví žiaden záujem.

"Z mojej strany sa o ňu nemá kto postarať, som rád, že sa preto rozhodla manželkina rodina. Je to tak správne," dodáva Štefan P. a prezrádza nám, že s Olesiinou matkou pred jej smrťou plánovali znovu sa zosobášiť.

"Pred časom mi zavolala a povedala, že dieťa potrebuje otca. Ja som Olesiu celé roky nevidel, preto som pricestoval do Košíc. Jej matku som mal stále rád, preto som súhlasil. Nebolo to však jednoduché. Magda mala psychické problémy a vždy, keď sme sa na čomsi dohodli, sobáš zrušila. Videl som však, že dieťa trpí, preto som na sobáši trval. Boli by sme sa vzali, keby sa nestalo to nešťastie..."

Muž vysvetľuje, že svoju bývalú manželku videl naposledy deň pred jej smrťou. V stredu 7. júna večer ju vzali do nemocnice a keď mu to oznámili, okamžite odcestoval z Tornale do Košíc. Zabudol si však vziať lieky, ktoré musí pravidelne užívať, a tak po štvrtkovej návšteve na psychiatrii odcestoval v piatok domov. Nevedel, že Magdaléna medzitým požiadala o vychádzku a šla hľadať dcéru.

"Ráno som sa rozlúčil s Olesiou a odišiel som, aj keď mi čosi hovorilo, aby som to nerobil. Potreboval som však lieky, nemohol som ostať. Bol to osud," hovorí.

Zvrátiť to, čo sa stalo, nie je možné. Pani Magdaléna opustila náš svet, no jej dcéra tu musí žiť ďalej a popasovať sa so všetkým, čo ju čaká. Našťastie má rodinu ochotnú priniesť obete a to je jej najväčšia výhra v živote. K dnešným narodeninám jej možno popriať už iba veľa šťastia, aby to všetko dobre dopadlo. Pre ňu i pre jej rodinu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.