zdržanlivých odoziev politikov. Z úst Mikuláša Dzurindu, isteže najsilnejšie dotknutého, prišla reakcia, ktorú si po týždni mlčania už spokojne mohol strčiť za bicykel.
Jeho tvrdenie, že vyhlásenia prezidenta v SZ sú "nešťastné a nepravdivé", je, samozrejme, vecne v poriadku. Bolo iba zbytočné, ba aj, ako je módne hovoriť, kontraproduktívne. Mlčať by bolo viac a prvý ohlas hovorkyne Fiťmovej - "nebudeme sa k tomu zatiaľ vyjadrovať" - vytváral k tomu skvelé predpolie. Nikto by premiéra za rezervovanosť nebil a každý pochopil.
Trio Schuster-Migaš-Dzurinda je totiž odsúdené na ďlhšiu koexistenciu. A obvinenie zo lži je pre rozvoj vzťahov úplne rovnako "produktívne", ako z krádeže kompetencií. Kto bol prvý a kto druhý, kto útočil a kto sa bránil, nehrá pri vzťahovačnosti Schustera žiadnu rolu. To bola úvaha, ktorá mala viesť Dzurindu; že kompetencie nekradol a prezidenta sa zbavovať nechcel, tušia i tie sliepky, čo mu kotkodákali v pondelok do okien úradu vlády. Toto nikomu pripomínať nemusel.
Najmúdrejšie, čo sa dá so süddeutsche aférou urobiť, je čím skôr ju spratať pod koberec a zabudnúť. Iskrenie v ústavnom triumviráte má totiž už na Slovensku svoju zničujúcu tradíciu - tzv. vojna inštitúcií Mečiar-Kováč je ešte v živej pamäti. Ani tá nezačala hneď únosom a marením referend, ale podobnými "pletkami".
Úvahy, že bavorské interview prezidenta "ohrozuje stabilitu štátu" (komentátor Slobodnej Európy), sa isteže javia dnes ešte nadsadené. Aby nadsadené aj zostali, ako minimum sa žiada, aby výpady prezidenta zostali neopätované. Je ale samo osebe krokom k destabilizácii, ak sa z okolia Mikuláša Dzurindu šíria signály, že mníchovský rozhovor bol dokonca úmyselne destabilizačný. Ide o špekuláciu bez dôkazov, navyše bez opory v obsahu interview; predsa takýto zámer sa dá realizovať inteligentnejšie než naivnou neznalosťou ústavy a paranoickými predstavami. Bolo by tragédiou, ak by takéto konšpiračné protiakcie naďalej unikali z prostredia premiéra cez "nemenované zdroje" do médií.
Navyše, ak už sme pri "stabilite štátu", pre spravodlivosť je náležité pripodotknúť ešte niečo. Nech už bolo toto Schusterovo interview akokoľvek hrozné, stále nemá zo svojej verbálnej podstaty takú politickú explozivitu, ako bývalé destabilizačné "príspevky" Migaša a Dzurindu. Azda sa ešte nezabudlo, že v apríli predseda parlamentu nielenže vyslovil nedôveru vlastnému koaličnému premiérovi, ale proti nemu aj zahlasoval. Ak by sa pripojili z SDĽ viacerí, ako to napokon dodatočne odobril aj júlový zjazd strany, táto vláda ani koalícia už neexistujú. Taká je veru historická skutočnosť a ešte veľa toho bude musieť Schuster narozprávať do Süddeutsche Zeitung, aby ju prekonal.
Menší náskok pred prezidentom si drží aj Dzurinda. Založenie novej strany premiérom uprostred volebného obdobia (nech už sa ospravedlňuje čímkoľvek) je destabilizáciou ako hrom. Tým, že predseda vlády de facto zmenil svoju stranícku príslušnosť (SDK je právna bublina, opustil KDH a vstúpil do SDKÚ), narušil politickú skladbu koalície a ohrozil svoj mandát. V tej chvíli totiž bolo iba na vôli a zodpovednosti KDH, či ho ako "svojho" premiéra bude naďalej uznávať. Dzurinda kalkuloval správne - jeho partajní exkolegovia sa zľakli následkov a radšej oplakali najvyšší post, ktorý im podľa vnútorných dohôd v SDK pripadol. Ale nemuseli - a rozvrat by bol dielom Dzurindu.
Nič z vyššie uvedeného neumenšuje rozmery Schusterovej kauzy. Naopak, že sa vôbec zaplietol do "destabilizačných" rečí, ukazuje, v akých rádoch sa jeho úlet počíta. Aj preto sme pripomenuli hlasovanie predsedu NR a stranícke zálety premiéra. Je však v tomto porovnávaní ešte niečo povšimnutiahodnejšie: Na jedného najvyššieho ústavného činiteľa a jeden rok pripadá na Slovensku jedno potenciálne ohrozenie stability štátu. Aspoň podľa štatistiky roku 2000 - ktorý ešte neskončil.
A to už teda veru nie je žiadna sranda v krajine, v ktorej istý Vladimír Mečiar práve rozpútal predreferendovú kampaň.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
