Na skle maľované je len jednou z úloh, ktoré stvárňuje na divadelných doskách vďaka nechýbajúcej ambicióznosti už pekných pár rokov.
Ste na hereckom poli v podstate mladá tvár, ale už ste úspešná. Stále sa hovorí, aká je v súčasnosti nevďačná doba pre umelcov. Keby ste sa mali opäť rozhodnúť pre voľbu školy, bolo by to to isté?
- Určite áno, vždy som chcela byť herečkou. Už od malička. Takže svoje rozhodnutie by som nijako nemenila.
Veľa mladých hercov sa dnes živí dabingom, na ktorý dávajú veľký priestor dnes tak obľúbené mexické či argentínske telenovely. Čomu pripisujete ten obrovský záujem zo strany verejnosti?
- V telenovelách väčšinou ide o jednoduchý príbeh, nenáročný dej, väčšinou o lásku. Ľuďom sa to páči, hoci neviem presne prečo, ale vidím, že tety, keď sú v záhrade a niečo robia, tak o piatej robotu prerušia, idú si pozrieť telenovelu a vrátia sa. Pre nás, hercov, je to, samozrejme, možnosť obživy, nemusím tu spomínať, ako málo sa robí v televízii, vo filme, tak zostáva len toto.
Aká kultúra vás osobne oslovuje, momentálne letia rôzne kinoklubové hity...
- Ja som teraz založila divadelný časopis a divadelnú agentúru, čo ma momentálne zaujíma najviac a venujem sa tejto práci naplno. Všetci dobre vieme, v akom stave je súčasné dramatické umenie a podľa mňa si za to môžeme trošku i sami. Ale vidíte, že napríklad na Maľované, čo je ľahší muzikálový žáner, prišlo vyše štrnásť tisíc divákov, ale kebyže sa hrá nejaká vážna hra, neviem, či by ich tam vôbec toľko prišlo. Spoločnosť je prekomercionalizovaná.
Dá sa to pripísať dnešnej dobe?
- Doba za to nemôže. Teraz je ten trh prirodzený. Len za "socíku" to bolo umelo živené, to bol umelý záujem. Na predstavenia sa chodilo povinne. Teraz je presne tá situácia, kedy je záujem prirodzený, ľudia si môžu vybrať. Prirodzene si vyberajú telenovely a prirodzene nemajú záujem o slovenskú televíziu, o slovenské knihy. Potrebujú mať na prvej obálke všetkých najčítanejších časopisov zahraničné hviezdy... Tak to jednoducho je. Veľa v tom pomohla napríklad i Markíza, ktorá vytvára hviezdy z vlastných moderátorov a čo ja viem z 'rosničiek'... To sú dnešné slovenské megastar. Kto pozná mladých slovenských umelcov? A to nehovorím len o hercoch, ale i hudobníkoch či výtvarníkoch. Smola, pravdepodobne nemajú taký dobrý manažment, ako majú rosničky z Markízy.
Vrátim sa trošku k hereckému umeniu. Nie je každý herec tak trochu schizofrenik? Alebo nemáte problém sa zakaždým vrátiť do svojho vlastného ja po odohraní role?
- Závisí to od typu herca. Niektorí sú takí, že po predstavení nezaspia do rána. Závisí to aj od role, ktorú hráte. Určite, že napríklad také Maľované človek až tak neprežíva, tam je skôr dôležitý kontakt s publikom, či zábava. Ale sú predstavenia, po ktorých je človek naozaj vyčerpaný. Napríklad ja som typ herečky, u ktorej sa skôr prenáša moje súkromie do hry a nie opačne. Ináč by som nemohla robiť toto povolanie.
Muzikál Na skle maľované čerpá zo slovenského folklóru, aký je váš vzťah k nemu?
- Viete, že vám neviem povedať? Ja napríklad nepoznám ľudové pesničky dostatočne, hoci folklór sa mi páči. Rada si pozriem, ako tancujú lúčničiari, obdivujem ich, ako vedia prepletať nohami, ale prijímam to celé len ako pasívny divák.
Veľa mladých ľudí dnes práve naopak hľadá východisko zo zlej situácie práve tým, že odchádza za prácou vonku. Vy ste sa ako mladá a navyše herecká tvár dokázali uplatniť doma. Mali ste šťastie?
- Tak určite v tom bola aj troška šťastia. Ja som v Národnom divadle začala hrať už v druhom ročníku na škole, no a odvtedy je to už takých desať rokov. Viete, to je tak, že keď začínate, ste mladá a obsadzujú vás do rolí 14 - 15-ročných. Bola som vtedy slávna, možno viac ako teraz. Časom to však musíte dokazovať stále novou hrou, dávať o sebe vedieť, že ste dobrá. Lebo o rok vás nemusia obsadiť, potom ďalší rok a skončili ste. Kruté na tom je, že celé to ani tak nezáleží od vás, ako od režisérov, či vás vezmú na vedomie. Herec sa teda musí neustále ruvať o svoje miesto.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
