"Moje texty nie sú religiózne, ale duchovné," tvrdí poetka Emília Husárová
Iveta BENKOVÁ
Prešov - V priebehu septembra bola v priestoroch Národnej rady SR otvorená výstava fotografií drevených kostolíkov známeho prešovského fotografa Dionýza Dugasa, ktoré doprevádza poézia Emílie Husárovej. Pripomíname, že Emília Husárová vyštudovala Pedagogickú fakultu v Prešove a estetiku na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V súčasnosti prednáša na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Publikovala v časopisoch a zborníku V krajine. Svoju prvú básnickú zbierku vydala v roku 1997 pod názvom Osamelosť kameňa. Organizátormi výstavy sú NR SR, Pamiatkový ústav Bratislava a Regionálne stredisko Prešov. Keďže výstava potrvá do 6. októbra, oslovili sme E. Husárovú, aby sme sa jej opýtali na texty k fotografiám, ale nielen na to.
- Vyberali ste texty k fotografiám drevených kostolov sama, alebo pán Dugas?
"Texty som vyberala ja. Keď som si prezerala fotografie drevených kostolíkov, ktoré dýchajú duchovnom, pretože človek vždy vyhľadáva miesta, kde by mohol meditovať, byť sám so sebou, zistila som, že aj keď moje texty nie sú religiózne, sú duchovné. Je to taký väčší rozmer duchovna, ako konkrétna religiozita. Vtedy som si predstavila, že ten text môže podporiť fotografiu a naopak fotografia môže podporiť text. Čiže je to vlastne taký multimediálny projekt. Je to nóvum, ktoré umocňuje umelecký zážitok. Viete, pri fotografiách človek len tak prejde, ale keď je tam text, zastaví sa, prečíta si a vidí, že nakoniec naňho viac zapôsobí i samotná fotografia."
- Zapôsobila na vás, alebo na niekoho iného fotografia spojená s textom tak, že sa vám s tým zdôveril?
" Je tam fotografia, kde sú v popredí rozkvitnuté púpavy. Proste svetlo a vzadu už menej osvetlené siluety drevených kostolíkov. A k tomu je text: "Púpavy jasnejšie//ako jas slnka//zakrátko svietia si//bielymi lampášikmi//do hrobu.//A čo my: vedomí//až do jasu slnka,//až do hlbokej tmy."
Práve pri tom obrázku sa zastavil istý pán a pochválil. Všetky moje texty sú vlastne filozofickou výpoveďou o podstate bytia. Je to teória bytia v trochu poetickom rúchu. Umenie, filozofia a náboženstvá hovoria tiež o tom. Hovoria tiež o zmysle človeka o zmysle bytia.
- S akým ohlasom sa stretla výstava?
"Pri jej otvorení boli ľudia spokojní. Dokonca tak, že výstava by sa mala posúvať do Viedne a neskôr možno do Kanady. Texty do angličtiny by mala preložiť pani Marína Čarnogurská. Malo to teda ohlas a mala som pocit, že Prešovčania o tom nevedia."
- Kedy ste vlastne začali svoje verše ukladať na papier?
"Niektoré texty v prvej knihe majú aj dvadsať rokov. Vznikali vždy v expresívnych chvíľach. Nikdy som si nesadla, že idem písať. Bolo to vždy v čase, keď som bola niečím poznačená. Pozitívne, alebo negatívne. Možno i preto sa prihovárajú človeku. Viac textov sa hodilo na výstavu fotografií o drevených kostolíkoch práve z prvej knižky, pretože ako som už povedala, boli expresívnejšie."
- Prečo ste sa rozhodli vydať svoje básne len pred niekoľkými rokmi?
"Mala som taký pocit z inflácie slov, že sa už toľko toho popísalo a možno ani nie dosť kvalitne. Básne som písala z vnútornej potreby a pre seba. Povedala som si, načo rozširovať počet kníh, ktoré aj tak nebude nikto čítať, alebo ktoré sa ani nebudú páčiť, alebo ktoré neoslovia.... Keďže pôsobím na škole, stretávam sa s mnohými zaujímavými ľuďmi, ktorí tu chodia externe prednášať, medzi nimi je aj svetoznámy filozof Egon Bondy. Egon Bondy prednáša o teórii bytia. V Prešove prednášal o čínskej a indickej filozofii. Pri našom rozhovore som pár vecí povedala vo veršoch. On sa opýtal, čie sú to verše, že sú úderné a originálne. Keď sa dozvedel, že sú moje, prečítal si aj ostatné a k mojej prvej knihe napísal predslov. Sám sa mi k tomu ponúkol."
- Aké boli ohlasy na vaše knihy? Tá druhá vyšla v minulom roku pod názvom Nielen deň.
"Obidve knihy mali dobré ohlasy, ani jedna nebola negatívna. Stretla som sa aj s osobnou odozvou. Mala som z toho radosť."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
