oheň. V pondelok 121 tisíc ľudí na Olympic Stadium doslova "šalelo" v momente, keď sympatická Cathy po víťazstve v behu na 400 metrov obiehala ovál s austrálskou a aborigénskou vlajkou.
Z víťazstva striebornej v Atlante 1996 sa naozaj úprimne tešila celá Austrália. Z toho, že zapálila olympijský oheň, sa podľa prieskumov tešilo 91 % respondentov. V "plebiscite" denníka Sydney Morning Herald totiž zvyšných 9 % vyjadrilo názor, že táto pocta mala pripadnúť niektorej z austrálskych "multimedailistiek". Komentátor denníka si pritom neodpustil poznámku, že zberateľky vzácnych kovov z austrálskeho kontinentu mali jeden spoločný znak - všetky boli biele. Rasový podtext je v súčasnej Austrálii zrejmý, samotná Freemanová je pritom medzi dvoma kameňmi. Predstavitelia aborigénskych spolkov ju totiž obvinili z "predajnosti". Ako je známe, Aborigéni, pôvodní austrálski obyvatelia, sa postavili proti olympiáde. Podľa ich názoru teda Freemanová zradila odkaz predkov a "zapredala" sa sponzorom. "Nerozumiem tomu. Predsa to, či už hovorím o zapálení olympijského ohňa, či o svojom víťazstve na 400 metrov, bol historický míľnik pre celú našu spoločnosť. Môj príklad ukázal, že v Austrálii majú všetci rovnaké šance," rozpačito pokrčila plecami Freemanová. "Naopak, Freemanovej príklad slúži ako kamufláž skutočných pomerov, v akých sa aborigénske obyvateľstvo nachádza - je na pokraji spoločnosti, je tendenčne diskriminované. Samozrejme, že oficiálne kruhy to v čase maximálneho medializovania realít Austrálie nemôžu svetu ukázať. Cathy Freemanová si, žiaľ, tento moment asi nedokázala uvedomiť," uviedli predstavitelia Aborigénov. A tak Cathy vychutnáva víťazstvo, ktoré je pre iných jej prehrou.
Kto vie, možno by Cathy mohla žiť oveľa pokojnejšie, keby si ju ako 16 - ročnú v roku 1990 nevšimol Nick Bideau, športový novinár z Melbourne Herald Sun. Uznávaný odborník okamžite zacítil nevšedný talent, nechal, podľa vlastných slov, nezmyselné vypisovanie o ničom, a venoval sa naplno Freemanovej. Jej talent, húževnatosť a kontakty, známosti a skúsenosti (predtým bol ľahkoatletickým trénerom a manažérom) Bideaua čoskoro priniesli úspech. Hneď na prvých veľkých veľkých pretekoch, na tzv. Hrách Commonwealthu (Commonwealth Games) v austrálskej Victorii Freeamová v štvorstovke vyhrala. A po víťazstve si neodpustila slávnostné kolečko - ovinutá austrálskou a aborigénskou vlajkou. To, čo bolo samozrejmé teraz v Sydney, však pred pár rokmi vyvolalo búrku emócií. "Nechcela som vyjadriť žiaden protest, len povedať svetu, som víťazka, som Austrálčanka, Aborigénka," spomína Freemanová. Vtedajší konzervatívny (a vtedy 72 - ročný - pozn. red.) prezident Austrálskeho atletického zväzu Arthur Tunstall, ktorý väčšiu časť života prežil v čase, keď Aborigéni nemali v Austrálii hlasovacie právo (získali ho v roku 1961 - pozn. red.), však mal na vec iný názor. A tak vydal okamžite nariadenie, že austrálski športovci, darmo sú aborigénskeho pôvodu, môžu radosť vyjadrovať len s austrálskou vlajkou. O tri dni na tých istých hrách vyhrala Freemanová beh na 200 metrov a tvrdohlavo obehla štadión s dvoma vlajkami, austrálskou a akože ináč, aborigénskou. Aj keď jej úmysly nemali poltický podtón, stala sa symbolom boja Aborigénov. Aj preto tá citlivosť...
Na OH v Atlante bola na 400 metrov strieborná, keď podľahla svojej veľkej rivalke Francúzke Marie - Jose Perecovej (tá v Atlante získala zlato aj na 200 metrov). O rok prestala trénovať - dôvod bol prozaický, v roku 1998 Cathy porodila dieťa, pribrala 7 kilogramov a naznačila, že na atletickú dráhu sa už nepomýšľa vrátiť. Predstavitelia Nike, ktorí nechceli stratiť jedno z najväčších lákadiel zo svojej stajne, ju síce presvedčili. Na minuloročných MS v Seville sa Freemanová dokonca stala na švorstovke majsterkou sveta, ale - víťazné kolo na všeobecné prekvapenie neodbehla. Hovorí sa vraj tomu strata chuti... Tú opätovne naša na OH 2000, naopak, stratila ju 32 - ročná Perecová. Za známych dramatických okolností (po anonymných vyhrážkach a vniknutí niekoho tajomného do jej hotelovej izby) opustila Sydney a uľahčila tak Freemanovej cestu k prvenstvu. Francúzka sa nechala počuť, že na jej psychickom stave má svoj podiel aj austrálska tlač, ktorá masírovala verejnú mienku proti nej. Austrálčania totiž naznačovali, že všetky Perecovej sťažnosti môžu byť z ríše fantázie a že za jej panickým odchodom sa v skutočnosti skrýva strach pred dopingovou kontrolou či obava zo zlej formy. Od Atlanty 1996 totiž Perecová štartovala na 400 metroch len raz, v Nice dobehla tretia. Na druhej strane, v deviatich priamych súbojoch Perecová - Freemanová na 400 metroch bola sedemkrát úspešnejšia Perecová. Do tretice, od 23. augusta 1996 (mesiac po OH v Atlante) a mítingu v Bruseli sa obe súperky nestretli. "Nezaujímajú ma problémy mojej rivalky. Poviem len toľko, že ľutujem jej neúčasť. O svojom víťazstve som však bola presvedčená. Navyše, do kroniky hier som sa chcela zapísať ako víťazka, ktorá získa zlato, nie len ako účastníčka otváracieho ceremoniálu, ktorá získa kolekciu olympijských pochodní," povedala Freemanová.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
