autorom mnohých scenárov, časopiseckých a novinových príspevkov. Knižne doteraz vydal knihy Psst! - romantický pamätník pre dievčatá, Viac ako snár a zbierku vietnamských ľudových rozprávok - Zrkadlové rozprávky - v slovenskej, anglickej a vietnamskej verzii. Jeho cesty po juhovýchodnej Ázii sú aj námetom jeho najnovšej knihy Ázia, asi ja ťa milujem. Nejde o klasický bedeker, skôr o zbierku dojmov, cestopisných čŕt a zaujímavých faktov. Ján Fifik nebol v Ázii len ako cestovateľ, pedagóg a vyslanec, popri tom sa mu napríklad podarilo vietnamskému publiku sprostredkovať aj vystúpenia slovenských umelcov.
"Podarilo sa nám do Vietnamu dotiahnuť nášho husľového virtuóza Dalibora Karvaya s profesorom Bujanovským. Jeho koncert bol hlavným bodom programu vianočných osláv. Natáčala ho vietnamská televízia a v osemdesiatmiliónovom Vietname bol dvakrát reprizovaný. Takisto sa nám tu podarilo prezentovať nášho míma Vladimíra Kulíška a jeho divadelnú spoločnosť. Má názov "Počúvajte srdcom, priatelia", a výťažky z vystúpení išli na pomoc pre hluchonemé deti. Pomohli sme špeciálnej škole, ktorá sa stará o takto postihnuté deti. Vo Vietname hrala aj skupina Lojzo."
Išli ste do Ázie s úmyslom v prvom rade zistiť, aké sú tam možnosti pre nadviazanie bližších kultúrnych a hospodárskych stykov, alebo ide hlavne o priblíženie kultúr a krajín, ktoré sú našincom ešte stále pomerne neznáme?
"Moje pobyty vo Vietname a južnej Ázii celkovo trvali dokopy už deväť rokov a rozdelil by som ich na viacero etáp. V tej prvej som pracoval ako lektor slovenského jazyka v zahraničnej misii UNICEF v Laose. V tej druhej, z ktorej som sa vrátil vo februári tohto roku, som bol tri roky veľvyslancom SR vo Vietname. V diároch sa teda miešajú dve polohy, ktoré môžem porovnávať - tá jedna vychádza z práce oficiálneho pracovníka, tá druhá zo zážitkov člena jazykovednej výpravy. Zdroje na napísanie knihy som čerpal z oboch skúseností."
Spomenuli ste, že hovoríte po laosky, pasívne ovládate aj vietnamčinu. Akými inými jazykmi ste sa tam dorozumievali?
"Absolvoval som katedru francúzštiny, to je môj prvý jazyk. Ovládam angličtinu, ale v niektorých oblastiach sa bežne dalo dohovoriť aj po rusky. V Laose som hovoril hlavne po laosky. Vo Vietname bolo špecialitou, že dodnes tam je asi 120 tisíc ľudí, ktorí hovoria po česky alebo slovensky. Pečať prípravy vietnamských študentov v bývalom Československu sa zapísala hlboko. Mnohí z nich dnes pôsobia vo vrcholových oblastiach a môžu byť dobrými manažérmi pre nadviazanie obchodných a kultúrnych kontaktov."
Mohli by ste priblížiť oblasti ich pôsobenia, predpokladám, že sa združujú hlavne v mestách?
"V Hanoji sa mi podarilo s priateľmi, ktorí majú blízky vzťah k Slovensku a slovenčine, založiť Zväz vietnamsko-slovenského priateľstva. Mnohí z nich sú absolventami Studia Academica Slovaca, ktorých sa po viacero ročníkov zúčastňovali. V priebehu roka sa nám zväz podarilo rozšíriť taktiež na prístavné mesto Haiphong. Začali sme aj s aktivitami na podchytenie ďalších ľudí so vzťahom ku Slovensku v Hočiminovom Meste, ale medzi ním a Hanojom je vzdialenosť 2200 kilometrov. Je to veľká krajina, 80 miliónov obyvateľov, takže kontakty zatiaľ fungujú hlavne cez tlač, ministerstvá a podobne. Snažíme sa dať dokopy ľudí so záujmom o našu krajinu, aby vzťahy mali pevný základ."
Ako fungovalo cestovanie medzi jednotlivými krajinami, ktoré ste navštívili? Čítal som totiž, že napríklad vo východnej Ázii medzi niektorými krajinami musia cudzinci cestovať letecky, nie pozemne, práve kvôli tomu, aby tamojšie letecké spoločnosti zarábali.
"S niečím takým som sa nestretol. Dostať sa z jedného štátu do druhého nie je problém. V celej oblasti veľmi rýchlo pochopili, že čím viac turistov, tým viac peňazí. Zdrojom tejto myšlienky je Thajsko, ktoré sa prostredníctvom cestovných kancelárií odkrýva už aj tunajším turistom. Zatiaľ je ešte málo známe, že napríklad Vietnam má v strednej časti nádherné strediská, vybudované Austrálčanmi a Novozélanďanmi. Hlavne pri meste Nha-Trang pri Juhočínskom mori. Vietnam po tejto stránke urobil obrovský pokrok. Služby sú po všetkých stránkach na veľmi vysokej úrovni a v dobrom slova zmysle by sme sa tu mohli mnohému naučiť. Aby som sa vrátil k otázke, medzi Laosom a Thajskom som cestoval hlavne kompou. Hlavné laoské mesto Vientiane totiž leží pri rieke Mekong, ktorá je tu široká asi 600 metrov. Thajské kráľovstvo je hneď na druhej strane. Cestoval som aj vlakmi a lietadlami. Vyskytnú sa aj nezabudnuteľné perličky - v Laose som z Vientiane do bývalého kráľovského mesta Luangprabang cestoval lietadlom, kde sa stojí. Sedadlá tam nie sú, držíte sa ako v električke. Zábavné to bolo hlavne pri vzlietaní a pristávaní. Bol to dvojhodinový let a na palube boli okrem ľudí aj zvieratá - kozy, hady v klietkach a všetko možné. Ale aj toto už mizne v rámci modernizácie."
Vrátim sa ešte k hraničnému režimu. Hlavne cestovatelia po afrických, ale aj niektorých európskych a latinskoamerických krajinách majú skúsenosť, že colníkom treba vždy dať nejakú pozornosť, aby nerobili problémy. Stretli ste sa s niečím takým aj v Ázii?
"Aj v tejto oblasti sa s niečím takým možno stretnúť, ale vo väčšine prípadov len pre miestnych. Tí chodia z jednej krajiny do druhej a funguje tu prihraničný obchod. Colníkovi treba dať najavo, že so svojím tovarom chcem prejsť čím skôr. Bežný turista problémy nemá, za vízum si zaplatí 20 - 30 dolárov a vlastne už nemá ďalší kontakt s colníkmi."
Navštívili ste viacero juhoázijských krajín, a niektoré z nich sú známe dosť autoritatívnymi režimami. Ako ste vnímali ich dopad na obyvateľov?
"Môžeme sa baviť o krajinách ako Laos, Thajsko, Kambodža a Vietnam. Nie sú tu také vyhrotené spory, ktoré by človeka donútili uvažovať v zmysle tejto otázky. V Kambodži som síce zažil jedno obdobie, kedy Červení Khméri mali dosť problémov s vládnymi garnitúrami v Thajsku a v Laose, zažil som aj obdobie, kedy v prihraničných oblastiach dochádzalo k nebezpečným situáciám a prestrelkám. A čo sa týka vojenských záležitostí -chcem povedať len jednu myšlienku, ktorá sa mi vnútorne veľmi páči. Keď niekedy Československo slávilo svoje pamätné dni, deň armády bol deň armády. Pripomenuli sme si ho a malo to svoju pointu. A Vietnam je trebárs jediná krajina na svete, ktorá dvakrát porazila najsilnejších agresorov na svete. V prvom prípade Francúzov, v roku 1954 pri Dien-bien-phu, kde zajali celú ich armádu, a druhýkrát porazili Američanov. V tomto smere ich naozaj treba obdivovať. Nemali ani ťažké zbrane, a za podmienok, v ktorých žili, víťazili len vďaka svojej obetavosti. Keby ste videli podzemné mestečká, v ktorých tí partizáni pôsobili a vyrážali proti agresorovi, to je niečo neskutočné. Z môjho pohľadu je tu aj taká obdivná nostalgia. A viete dobre, že ešte stále aj v tejto oblasti sú nevyriešené problémy - napríklad ostrovy v Juhočínskom mori, ktoré patria do spornej oblasti záujmov medzi Čínou a Vietnamom. Ukazuje sa tu však veľmi pragmatická politika. Politici na oboch stranách hovoria - ak sa nevieme teraz dohodnúť, tak to neriešme. Hlavne nie násilne. Radšej to nechajme 5 - 10, možno aj viac rokov uležať, a potom sa uvidí. Po rokoch sa nakoniec upokojila aj situácia medzi Laosom a Vietnamom, svojho času naozaj napätá. Dnes je všetko v poriadku a krajiny, ktoré som navštívil, veľmi usilovne spolupracujú v rámci ASEAN-u. Pracujú na tom, aby dosiahli optimálnu životnú úroveň pre všetkých. Trebárs vo Vietname sa stavia, medzi Hanojom a Hočiminovým mestom Kórejčania budujú diaľnicu rýchlosťou 250 kilometrov za rok."
Juhovýchodná Ázia je však známa aj exportom drog z tzv. Zlatého trojuholníka. Dostali ste sa do kontaktu aj s touto oblasťou?
"Vo Vietname som sa s tým stretol veľmi zriedka. Iste, aj tam to existuje, ale štátne orgány sa k tomu starajú absolútne nekompromisne. Tresty smrti za obchod s drogami sú bežné."
V podstate tak, ako skoro všade v Ázii.
"Áno, treba však povedať, že napriek tomu je to lákavé, lebo väčšina obyvateľstva žije vo veľmi skromných podmienkach. V Laose je to podobné. Už v Thajsku sa vám na ulici bežne niekto prihovorí a ponúkne vám nejakú drogu. Predsa len Bangkok, mesto anjelov alebo postarom Krunghtep je mestom, kde sa premlelo aj veľa amerických dôstojníkov, v čase vietnamskej invázie, a oni to rozbehli. Takže drogy tu šarapatia, a s nárastom turistiky to ešte porastie. Ale myslím, že jednotlivé orgány to majú dosť pod kontrolou. Aj v knihe opisujem viacero prípadov, ktoré súdy vybavili naozaj tvrdo."
Ako ste vnímali prienik európskej a tradičnej kultúry, kde to má plusy a prípadne mínusy?
"V prvom rade treba uviesť, že v celej oblasti panuje neskutočná súhra. Medzi ľuďmi, názormi, náboženstvami, politickými zoskupeniami, jednoducho sa vedia dohodnúť. Nikoho nikdy nenapadne naťahovať sa kvôli tomu, že na jednej ulici je napríklad moslimský chrám a oproti katolícky kostol. Všetci vieru, zmýšľanie a spôsob života berú ako slobodné rozhodnutie jednotlivca. Nedochádza k vyhrocovaniu situácie. Je to možno aj hustotou populácie. Ak by sa napríklad osembesiatmiliónový národ hašteril na takýchto veciach, vojna by bola stále. Radšej si vychádzajú v ústrety. A pokiaľ ide o vplyv Západu - v posledných rokoch mám skôr pocit, akoby sa západné krajiny zasčínali učiť od východných. Tá škála je široká - od tradičnej medicíny až po nové objavy v počítačových technológiách. Plusom je v tomto prípade aj to, že tasmojší ľudia sú veľmi pracovití a iniciatívni. V tomto smere sa už darí prenikať aj našim firmám na tamojšie teritóriá a nadväzovať spoluprácu. Západný vplyv je niekedy naozaj v pozícii žiaka. Tam v Ázii sú totiž veľmi draví a chtiví, a zároveň sa snažia udržať si svoj trh zdravý. A napríklad Slovensko by si už teraz mohlo vziať príklad z vietnamských hotelových, rekreačných a reštauračných služieb. Umelci, ktorí tam boli pred dvadsiatimi rokmi, na tamojšie hotely spomínali ako na niečo strašné. Odvtedy tam vznikla sieť renomovaných hotelov, s ktorou sa tá naša nemôže porovnávať."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
