len on a jeho najbližší vedia, koľko odriekania, námahy i trápenia ho stálo sedem jedinečných titulov majstra sveta. A pritom akoby sa nič nezmenilo. Roman si svoje užásné trofeje opatruje ako oko v halve, no ostáva tým istým človekom, akým bol predtým. Priateľským a skromným, vždy ochotným pobaviť spoločnosť tými najrozmanitejšími príhodami a zážitkami zo svojich ciest. Je to stále ten istý chlapec, ktorý ešte pred pár rokmi svojimi údermi či kopmi trápil mechy v telocvični a ani len nesníval o žiarivej budúcnosti. No ani ligotavé trofeje, ani honosné tituly z neho majstra sveta neurobili. Práve on sám, jeho húževnatosť i skvelé ľudské vlastnosti sa najväčšmi pričinili o orlandský triumf. A presne takto vyzerajú nefalšovaní majstri sveta!
* Ako hodnotíš s odstupom času svoje vystúpenie na majstrovstvách sveta?
"Už len to, že som do Spojených štátov mohol vycestovať, že som dostal od organizátorov všetky prepozície a pozvánku, hodnotím ako veľký úspech. Moje víťazstvá to všetko už len prikrášlili."
* Divácky záujem o kickbox je v USA určite enormný...
"V Amerike sú tieto športy veľmi spopularizované. Na vyraďovacích kolách však nebolo až tak veľa ľudí. Finále už bola iná káva. Sledovalo ho množstvo hostí, návštevníkov i televíznych kamier."
* Dokázal si si popri súťažení nájsť čas aj sám na seba?
"Viac som sa sútredil na všetky zaujímavosti v Orlande ako na samotnú súťaž. Hneď v prvý deň môjho pobytu som navštívil "Seaworld" - morský svet, ktorý vo mne zanechal nezabudnuteľné pocity. Bol som aj na gigantickej horskej dráhe, čo bolo niečo úplne nenormálne. Keď raz budem mať deti, určite ich tam zoberiem. Je to na nezaplatenie.
* Nerozptyľovali ťa všetky tieto atrakcie pred súťažou? Kde si dôkázal nabrať víťaznú koncentráciu?
"Bolo len dobre, že som sa rozptýlil ešte pre súťažou. Aspoň som to nevnímal ako niečo veľké, nesedel som na hoteli pri bazéne a nerozmýšľal som, čo bude zajtra a ako to dopadne. To by ma možno spálilo."
* Ako sa ti podarilo preniesť toľko majstrovských trofejí z Orlanda lietadlom na Slovensko?
"Kúpil som si obrovskú tašku na americkom blšáku, a keďže tie trofeje sa dajú rozobrať, ostalo v nej ešte veľa prázdneho miesta. To som ale netušil, že v New Orleanse vyhrám ďalšie trofeje, takže sa mi celkom zišla."
* Zvykli si už tvoji najbližší na podobné úspechy, alebo to ešte stále vnímajú ako niečo jedinečné, neopakovateľné?
"Až tak veľa tých úspechov nebolo. No myslím si, že tento posledný poznačil každého v našej rodine. Chceli ma prísť počkať na hranice s fľaškou šampanského, ale ja som mal nanešťastie namierené do Bratislavy. Je to naozaj krásne, keď mi moji najbližší, vrátane mojej priateľky Katky, stále držia palce."
* Kedy by mali mladý, no možno raz budúci majstri sveta, začať brať kickbox vážne?
"Ja som začal trénovať v štrnástich. Bral som to ako koníček, no neskôr ma to prestalo baviť a mal som asi ročnú pauzu. Potom ma to však opäť chytilo a začal som to robiť na vyššej úrovni. Čo sa týka detí, tak tie by mali začať cvičiť asi od desiatich. V tomto veku by už mali vedieť čo chcú dosiahnuť a čo od tohto športu očakávajú."
* Hovorí sa, že je ľahšie získať ako obhájiť...
"Pravdepodobne áno. Keď nemám čo stratiť, tak sa vyhráva oveľa ľahšie. Neskôr je to už veľká psychická záťaž, ak mám dosiahnuť to, čo sa odo mňa očakáva."
Autor: Dušan Tokarčík
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
