súvisloslosti so vzťahom s Gabrielou Haršányovou a načreli sme aj do jeho finančných pomerov. Aj v dnešnom pokračovaní sa dozviete ďalšie doteraz nepublikované veci zo života A. Rezeša.

Váš pobyt v Alicante sa po voľbách v 1998 zvykol interpretovať ako istý druh úteku. Nebola kúpa tejto rezidencie pokusom o vytvorenie si akýchsi zadných dvierok, že čo ak...

- To je hlúposť. Kto by v roku 1996 predpokladal, že voľby v roku 1998 takto dopadnú?

Čo robíte v Španielsku okrem toho, že sa tam liečite?

- Do stropu teda nepozerám... V Španielsku síce nevyvíjam žiadne obchodné aktivity, no udržiavam kontakty s rôznymi firmami, pre ktoré spracovávam ekonomické analýzy. V najbližších týždňoch chystám stretnutie v Prahe s istou firmou ohľadom privatizácie slovenských bánk, o ktorú majú záujem. Okrem toho ma oslovilo viacero amerických investorov, ktorí chceli vedieť môj názor napríklad aj na privatizáciu VSŽ.

Asi pred rokom sa prevalila kauza neoprávneného faktúrovania letov členov dozornej rady a predstavenstva VSŽ práve do vašej rezidencie v Alicante. Šlo pri tom o niekoľkomiliónové čiastky, ktoré za vašich 15 súkromných letov do Alicante a 10 do Bratislavy zaplatili VSŽ.

- Celé to je absolútny výmysel. Ak som už niekedy použil lietadlá na súkromné účely, vždy som za ne zaplatili zo svojho.

Nikdy ste teda nepoužili ani korunu peňazí z VSŽ na financovanie si svojich letov?

- Nie, nepoužil. Všetko, čo bolo vyplatené z peňazí VSŽ bolo vždy spojené s obchodnými rokovaniami alebo pracovnými povinnosťami.

Aké pracovné povinnosti ste mali napríklad v Alicante?

- Organizovali sme tam obchodné rokovania. V predstavenstve sme sa rozhodli, že sa vytvorí naša zahraničná pobočka v Španielsku, pretože sme tamojší trh považovali za vysoko rozvinutý a chceli sme naňho preniknúť. Dovtedy sme totiž mali svojho obchodného zástupcu iba v Portugalsku.

Vyčíta sa vám však, že na tieto charterové lety ste si vyslovene žiadali luxusnejšie typy lietadiel. Navyše v leteckom parku Cassovia Air, ktorú vlastnila VSŽ, ste mali vlastné lietadlá.

- Možno vo výnimočných prípadoch sme to aj tak robili. Bolo to vtedy, keď naše lietadlo muselo ísť na pravidelnú prehliadku, ktorá trvala aspoň týždeň. Prerátali sme si, že napríklad pri piatich ľuďoch je to ekonomicky omnoho lacnejšie a časovo menej náročné. Mimochodom vo vnútorných predpisoch VSŽ sme mali zakotvené, že kvôli image firmy sme nesmeli cestovať v turistickej triede.

Nemôžete však poprieť, že ste si občas vyberali služby drahších leteckých spoločností namiesto tých "bežných".

- Nie je to pravda. Stále sme sa snažili o to, aby naše lety zahraničnými spoločnosťami boli pre firmu čo najekonomickejšie. Nikdy sme nehovorili sekretárke vety typu - počúvajte sem, vybavte nám čo najdrahšie lietadlo a ešte aj s mašľou na krídle. Zdvihol som telefón a sekretárke som povedal nech nám vybaví železiarenský Hawker 800 YP. A až keď to nebolo možné, využili sme služby zahraničných leteckých spoločností.

Vtedy ste boli spolu so synom na najvyšších manažérskych funkciách vo VSŽ. Nezaujímalo vás, či sa lety nedali vybaviť lacnejšie?

- Prezident VSŽ, viceprezidenti alebo členovia predstavenstva nemôžu byť najlepší taviči, najlepší rušňovodiči a tak... Preto mali na podobné úlohy svoje tímy, ktoré sa stále starali o servis a hospodárenie. Čo má robiť napríklad taký viceprezident - volať svojej sekretárke a porovnávať letový poriadok a ceny? Veď na to bol kontrolný systém a kontrolný odbor vo VSŽ, na ktorý dohliadala dozorná rada. Náklady za našej éry išli jednoznačne dole.

Prečo potom skončili železiarne pod vaším vedením tak, ako skončili?

- Ako skončili? A pod našim vedením?

A pod koho vedením to teda bolo?

- Pod našim teda určite nie.

Rok 1998 ste však skončili s účtovnou stratou okolo 11 miliárd Sk.

- Kto, my? Pred Vianocami v roku 1993 nastúpila do vedenia VSŽ takzvaná naša skupina - Hrinko, Petrák, Balánik, Smerek a ja. Pri veľmi dobrej konjunktúre hutníckeho priemyslu sme zdedili zisk okolo 100 miliónov korún. Na druhý rok už pod našim vedením zaznamenali železiarne vyše čistý zisk 600 miliónov. To bolo ešte v čase, keď k jedným z najvýznamnejších akcionárov patrili Harvardské fondy. Tie mali v súvislosti so železiarňami aj iné záujmy, no zveľaďovanie ich majetku VSŽ to teda nebolo... Po našom "rozchode" s Harvardom' sme už mali 1,2 miliardy čistého zisku. Tak to išlo ďalej, a keď sme odchádzali z VSŽ, teda lepšie povedané nás z nich vytlačila politika súčasnej vlády, zanechali sme po sebe v decembri 1998 účtovný zisk 638 miliónov korún.

Ako je to potom možné, že za mesiac po odchode vášho syna Júliusa z postu prezidenta VSŽ, sa zrazu tento zisk prepadol na 11 miliardovú stratu?

- Je jasné, že za ten necelý mesiac nemohli železiarne urobiť takú 'sekeru'. Avšak ich noví auditori z PriceWaterhouse & Cooper im poradili, aby vytvorili opravné položky na polehotné a iné pohľadávky v celkovej výške 11,5 miliardy korún. A práve to vytvorilo účtovnú stratu vo výške okolo 11 miliárd korún, čo my považujeme za umelo vytvorenú stratu. My sme to neurobili, pretože naši auditori z Erst and Young nám to neodporučili zúčtovať. Priznám sa však, že keby som bol na mieste Gabriela Eichlera, tak by som urobil to isté. Bol to najgeniálnejší ťah prezidenta VSŽ od jeho nástupu do funkcie. Týmto jedným ťahom, ktorý mu naordinovala táto auditorská spoločnosť, si vyčistil stôl. Z jeho strany to bol však len alibizmus. Keď začali prichádzať peniaze za nedobytné pohľadávky a prišli by mu peniaze za predaj KŤUK Dolinská, či akcí IRB, mal by to ako čistý cash. Nadôvažok boli práve na konci našej éry najnižšie ceny ocele a hutníckych výrobkov. Toto bol celý zázrak okolo VSŽ.

Celú lavínu okolo vášho odchodu z VSŽ spustila pôžička vo výške 35 miliónov dolárov od syndikátu Meryll Lynch na sedem rokov, ktorá však mohla byť vyplatená už po troch rokoch. Nepočítali ste s tým, že ju po troch rokoch budú chcieť späť?

- Meryll Lynch je konzorcium ázijských bánk, ktoré v roku 1998 vykrvácali na kríze ruského trhu. Preto sťahovali všetky svoje investície a hľadali každý zádrhel v zmluve. Vtedajšie vedenie VSŽ zasadlo a po vzájomnom vykonzultovaní vecí aj s dozornou radou sme sa dohodli, že tých 35 miliónov im vyplatíme. Vtedy nás oslovili banky na čele s veľkým chytrákom Clarkom, ktorý je teraz na čele koordinačnej rady bánk. Tvrdili nám, že Meryll Lynch je investičná skupina, ktorá nie je na finančných trhoch až tak dôveryhodná. Doslova nám povedali nech nenaletíme na také špekulácie a odporučili nám túto sumu nezaplatiť, pretože oni vraj za VSŽ budú stáť. Finančný úsek VSŽ sa rozhodol po rokovaní s bankami, že to neurobí. Uznávam, naleteli sme vtedy bankám, že sme to od nich nežiadali písomne potvrdenie ich slov. Keď sme im nezaplatili, začali od nás aj napriek predchádzajúcim dohodám žiadať vyplatenie predchádzajúcich úverov aj ostatné banky. Ten istý Clark potom rokoval s Miklošom a Schmögnerovou a už sa dohodli, čo chcú urobiť s VSŽ. Obaja si nás spolu s ministrom Černákom zavolali na úrad vlády, kde nás žiadali, aby na druhý deň do dvanástej hodiny odstúpilo celé vedenie VSŽ. Nepovedali nám však prečo..."

Vy teda svoje riadenie VSŽ nepovažujete za chybné?

- Nehovorím, že sme neurobili žiadne chyby, to teda nie. Za najväčšiu chybu považujeme práve situáciu vo finančnom riadení. Nemali sme tam dosť odborníkov a profesionálov. Tí, čo tam boli, mali málo s riadením finančnej situácie firmy vo väzbe na banky. Boli to totiž ľudia z našich zdrojov, ktorí s tým nemali takmer žiadne skúsenosti. My sme vtedy nechceli brať manažérov zo zahraničia, pretože v tom prípade by sme museli vymeniť desiatky až stovky našich manažérov.

Tak veľa?

- Približne 600 až 800 ľudí. Keď sme nastúpili, zistili sme dôvod prečo VSŽ nemá zisky. Nastala totiž atomizácia a v jej rámci boli rozdelené tie najziskovejšie prevádzky, zatiaľ čo stratové zostali v pôvodnej forme. Vtedy nastala tzv. malá privatizácia vo VSŽ, keď sa naše strediská dostali do vlastníctva manažérov na nižšom stupni riadenia. Požiadali sme preto vládu, aby s tým niečo urobí. Manažérov sme chceli sme motivovať tým, že by mali v rukách akcie podniku a tým pádom by sa stali jeho vlastníkmi. Vláda nebola ochotná vyjsť v ústrety. Dali nám len 10%, hoci sme žiadali o 30. Predpokladali sme, že po zrušení atomizácie nebudeme mať len 100 miliónov zisku, ale niekoľko miliardový zisk.

Všetci dobre vieme, za akých dramatických okolností vám druhá Mečiarova vláda odklepla tých 10 percent. Získali ste ich za tretinovú trhovú cenu a navyše 314 miliónov korún, ktoré ste za ne museli zaplatiť vám požičala Priemyselná banka, ktorej pre zmenu požičala Banska Slovakia s finančným krytím FNM. Teda vlastne za štátne peniaze ste sa v podstate zadarmo dostali k akciám v trhovej hodnote za 1,56 miliardy korún...

- Je to hlboký omyl. Jedna vec je cena, za ktorú sme ich kúpili a ďalšia sú investície, ktoré sme sľúbili, že do podniku privedieme. My sme sa zmluvne zaručili, že toľko vo VSŽ preinvestujeme.

Ale premiér Mečiar Vám tých 10% akcií dal na poslednom zasadnutí svojej vlády, už v čase, keď ho NR SR odvolala z tohto postu. Navyše ste privatizačný projekt stihli doručiť až tri dni potom, čo o ňom rozhodla vláda... Nezdá sa vám to vôbec čudné a protizákonné?

- Nie. My sme o to oficiálne požiadali už dávno, keď sa ešte nikomu nesnívalo o jeho odvolaní. Neviem, či bol privatizačný projekt neskoro urobený, ale viem, že naša filozofia bola správna, pretože sme potrebovali motivovať všetkých manažérov na výsledkoch VSŽ a efektívnejšie by to bolo s 30 ako s 10 percentami. Keby nám už vtedy, čo sme chceli, VSŽ by už dnes asi ináč vyzerali. My sme tých 10% akcií potom rozdelili od majstra až po prezidenta VSŽ. No potom sa na nás obrátili odborári, že aj oni chcú svoj podiel, v čom im potom vláda nakoniec vyhovela.

Ako ste rozdelili tých 10 percent akcií? Nechali ste si deväť a zvyšok dali "nižším" manažérom?

- Nie, rozdelili sme to maximálne spravodlivo. Napríklad ja osobne som mal len necelé jedno percento.

Ako potom došlo k tomu, že ste v týždenníku Trend tvrdili, že ovládate až 47% akcií VSŽ?

- Nebolo to povedané v tom zmysle. Hovoril som o spoločnostiach vlastniacich akcie VSŽ, ktoré podporovali našu stratégiu riadenia, čo dokumentovali hlasovaniami na VZ.

VSŽ však malo omnoho viac zamestnancov, ako len niekoľko stoviek manažérov...

- Keby sme tých 10 percent rozdelili medzi 25 tisíc ľudí, minulo by sa to účinkom. Preto sme sa opätovne obrátili na vládu a FNM, ktorá nám opäť predala 10%, ktoré sme rozdelili pre všetkých robotníkov.

Lenže spoločnosť Hutník ovládal odborársky boss Jaroslav Gruber, ktorý bol známy blízkymi vzťahmi práve s vašou skupinou.

- Áno, ale on ovládal akcie Hutníka, nie VSŽ. Hutník vlastní 10% akcií VSŽ. On tieto akcie emitoval vlastným ľuďom. A keby sa týmto vlastníkom Hutníka (zamestnanci a robotníci), znepáčil J. Gruber, mohli si na jeho miesto štatutára zvoliť niekoho iného.

Nemali ste s pánom Gruberom nadštandardné vzťahy?

- To nepopieram. Zamestnanci ho však mohli kedykoľvek odvolať. Navyše si myslíte, že keby sme mali zlý sociálny program, tak by nás Gruber podporoval? Keby sme sa rozhodli, že zmenšíme mzdy a obmedzíme sociálny program, tak ešte len vtedy by ste videli tú vojnu medzi nami. Na mzdách sa vo VSŽ za našej éry ročne vyplatilo 4,4 miliardy korún spolu s odvodmi. Je jasné ako facka, že ak vo VSŽ prepustíte 3-4 tisíc ľudí, tak sa z výrobného hľadiska prakticky nič nestane. My sme sa k tomu nikdy neznížili, hoci by sme na tom rádovo ušetrili niekoľko desiatok miliónov ročne. A práve podporovanie takéhoto sociálneho programu išlo na úkor hospodárskych výsledkov.

Vy ste však vyvíjali aj ďalšie zbytočné aktivity. Neovažujete za ne aj kúpu futbalového klubu Sparta Praha?

- Vo svete ekonomiky existuje konjunktúra a recesia. Preto sme si povedali, že na obranu voči takýmto výkyvom vytvoríme nadnárodnú spoločnosť na odvetvovom princípe. Už predtým sme mali veľmi dobré meno najmä pri dodávkach plechu do Škody v Mladej Boleslavi. Cieľom bolo ľahšie sa presadiť na českom trhu, čo sa nám aj podarilo. Sparta z nášho investičného hľadiska geniálne vyšla.

Koľko vás stála jej kúpa?

- Bolo to 300 miliónov. V žiadnom prípade nie je pravda, že nás vyšla na miliardu korún. Investovali sme do nej 300 miliónov korún a po takmer štyroch rokoch nášho vlastníctva získala obrovské peniaze za Ligu majstrov. Žiaľ vtedy ju prezident VSŽ G. Eichler predal za 'babku'. Bola to jeho nehorázna hlúposť predať ju v čase, keď postúpila do Ligy majstrov. A práve Sparta v tej sezóne, keď už nebola vo vlastníctve VSŽ zarobila v Lige majstrov okolo miliardy korún. Sparta mohla VSŽ vtedy požičiavať peniaze!

VSŽ však vtedy súrne potrebovali peniaze, aby mohli zaplatiť veriteľom.

- Nám za Spartu núkali 1,8 miliardy korún, no my sme to odmietli. Prečo sa zbavovať drahokamu za 300 miliónov korún, keď za rok zaňho môžem získať aj päťnásobne vyššiu sumu?

Kto vám núkal 1,8 miliardy za Spartu?

- Finančná skupina zo Saudskej Arábie, ktorá je napojená na najvyššie politické kruhy v krajine. Nakoniec sme sa však nedohodli, pretože my sme za tento klub chceli 3,5 miliardy korún.

Predaj výrobkov VSŽ sa za vašej éry realizoval prostredníctvom rôznych zahraničných spoločností, hoci ste to mohli robiť priamo. Takto uniklo železiarňam za vášho tichého prizerania sa niekoľko stomiliónov korún...

- Keď sme sa dostali do top managementu VSŽ mala firma svoje zahraničné pobočky. Lenže tie neboli naše, pretože sme v žiadnej z nich nemali majoritný podiel. Začali sme pracovať na tom, aby sme tieto pobočky dostali pod našu majoritnú kontrolu, prípadne aby sme ich celé vlastnili. Nebol to ale ľahký proces a vtedy sme si povedali, že pokiaľ sa tak nestane, budú tieto činnosti zastrešovať sprostredkovateľské firmy. Medzitým sme odkupovali podiely v našich afiláciách, čo sa nám v roku 1998 podarilo úspešne zavŕšiť. Súčasné vedenie VSŽ po nás zdedilo 8 pobočiek a sedem obchodných kancelárií v takmer 100-percentnom vlastníctve železiarní.

Lenže práve spoločnosť typu Barcos, ktorá mala exkluzívne právo na predaj výrobkov VSŽ nezaplatila železiarňam vyše 3 miliardy korún.

- Na konci našej éry sa tento dlh pohyboval na úrovni okolo 700 miliónov korún, no dnes je to niekoľkonásobne viac. Barcos urobil najlepšie čo mohol. Keď vo VSŽ panovala koncom roka 1998 a začiatkom roka 1999 neistota, tak prestal platiť. Načo mali oni dôvody technicko prevádzkového rázu.

V súčasnosti sa už VSŽ dostali z najhoršieho vonku. Väčšina odbroníkov si však myslí, že fabriku do krachu priviedol práve váš kindermanažment.

- Akého krachu? Viete koľko firiem v Ázii kľaklo na kolená počas krízy v rokoch 1997 a 1998? Veď napríklad aj taký US Steel sa nachádzal v červených číslach a nemal financie na bežnú činnosť. My sme investovali ročne okolo 4 miliárd korún do VSŽ, ktoré pochádzali z čistého zisku a odpisov. Náš problém bol v tom, že sme boli vydaní napospas zahraničným bankám, pretože domáce banky nám neboli schopné poskytnúť tak vysoké úvery. Keby boli naše banky zdravé, tak je aj vo VSŽ teraz iná situácia.

Ešte zhruba týždeň pred konaním májového Valného zhromaždenia VSŽ ovládala vaša skupina vyše štvrtinu akcií. Zo dňa na deň sa však váš podiel dramaticky scvrkol a stal sa prakticky bezcenným. Ako sa to mohlo stať?

- Stalo sa len to, že tie percentá akcií, ktoré sme akože ovládali, patrili firmám, ktoré podporovali našu jednotnú stratégiu ohľadom pôsobenia vo VSŽ. Medzi spoločnosťami boli aj tie, ktoré zrazu akcie predali štátu. Žiaľ, tieto akcie odišli preč bez nášho súhlasu, my sme s tým nemali nič spoločné.

Musel ich však niekto previesť, viete, kto to bol?

- Previedol ich človek, ktorý bol štatutárom vo firme spravujúcej tieto akcie, a ktorý dal svoj podpis na kúpno-predajnú zmluvu.

Prejdime teraz k vášmu vzťahu s HZDS. Podľa nedávnych slov Vladimíra Mečiara sme nadobudli dojem, že si vie hnutie predstaviť aj bez vás...

- On len povedal, že som sa nepreregistroval do Ľudovej strany.

Zopkakoval to trikrát, takže niečo pravdy zrejme na tom bude.

- Nemám ten pocit. Pre vstup do strany by som mal pôsobiť na Slovensku. Keď nastane takýto stav, možno to bude aktuálne. Momentálne však nemôžem byť výkonným človekom v politickej oblasti kvôli môjmu zdravotnému stavu. V politike sú permanentné stresy, a tak by sa mohlo stať, že o pol roka by som musel ísť na ďalšiu operáciu, ktorú by som nemusel prežiť.

Máte teda záujem preregistrovať sa do HZDS - ľudovej strany alebo nie?

- O záujme je teraz ťažké hovoriť, keď prídem domov, budem o tom rozmýšľať. Keby som mal vstúpiť do HZDS len kvôli tomu, aby som v ňom bol a nemohol by som v ňom aktívne pôsobiť, tak to neurobím.

Aký je váš vzťah k Vladimírovi Mečiarovi?

- Normálny. Nič sa na ňom nezmenilo, teda aspoň nie z mojej strany. Po voľbách som bol zrejme prvý človek, ktorý sa s ním stretol. Po vyhodnotení volebnej kampane sme našli len jedinú závažnejšiu chybu, že sme chceli byť až príliš demokratickí a veľkorysí. Pokiaľ som neodišiel do Španielska, niekoľkokrát sme sa stretli vo Viedni a raz ma navštívil aj v Alicante.

Na čo slúžili vaše stretnutia?

- V. Mečiar sa vždy zaujímal o dianie vo VSŽ a chcel vedieť moje názory na vstup zahraničného kapitálu do firmy.

Asi pred troma mesiacmi nám V. Mečiar spomínal, že keď vám oznámil výsledky VZ, ktoré rozhodlo o vstupe U.S. Steel, tak ste skolabovali.

- Áno, mal pravdu. VSŽ som svojim spôsobom považoval za svoju srdcovú záležitosť, pretože celý život som pracoval len v tejto firme. A výsledky VZ na mňa dosť zle zapôsobili. Keď sa o mne tvrdí, že som veľkoprivatizér, je to riadna blbosť, pretože okrem VSŽ sme nikdy nič neprivatizovali.

Financovali ste predvolebnú kampaň HZDS?

- Áno, aj. Keď som bol šéfom volebného štábu, tak sme platili niektoré servisné veci. Boli to napríklad zasadnutia volebného štábu. Neviem však povedať, koľko peňazí sme poskytli na predvolebnú kampaň HZDS.

Financovali ste aj pobyty prominentných hostí ako napríklad francúzskeho herca Gerarda Depardieura, či Claudie Schiffer?

- Nie. Oni prišli na základe priateľských vzťahov. Schifferovej som musel len zaplatiť 2000 šilingov za vizážistku, ktorá prišla z Viedne. Lietadlo na Slovensko sme jej určite neplatili. Dokonca Claudia Schiffer ma prišla pozrieť aj na Kramáre. Vtedy som povedal, dobre, keďže tu nie je nikto, zaplatím tých 2000 šilingov.

Odkiaľ potom mohlo mať HZDS toľko peňazí na predvolebnú kampaň, keď podľa vašich slov boli finančné príspevky len symbolické?

- Čo ja viem? Neviem o tom, žeby volebná kampaň toľko peňazí.

Veď tie zahraničné hviezdy museli niečo stáť?

- Depardieu chcel spolu s Belmondom prísť kvôli výstavbe automobilového okruhu pri Piešťanoch, keďže obaja sú veľkí fanúšikovia motorizmu. Depardieu vtedy doslova vyhlásil, že jediné, čo za to chce, je dobré jedlo a pitie.

Prečo ste vstúpili do HZDS?

- Bolo to vecou môjho vnútorného presvedčenia, oslovil ma najmä program hnutia a rozvojové programy, ktoré chceli realizovať.

Zostávate naďalej verný programu HZDS, aj keď sa medzitým potvrdilo, aké nedemokartické kroky robili čelní predstavitelia hnutia?

- Neviem o ničom, čo by sa potvrdilo.

Únos prezidentovho syna, vražda Remiáša? Najhoršie, čo sa krajine môže prihodiť, je štátny terorizmus...

- Ešte nikoho za to neodsúdili, keď sa tak stane, môžme sa o tom rozprávať.

Prečo sa HZDS bránilo vstupu zahraničného kapitálu?

- Nikdy sme sa nebránili, veď aj diaľnice sme financovali z týchto zdrojov, lebo na Slovesnku nám nikto nevedel požičať.

Nehovoríme o pôžičkách, ale o vstupe kapitálu. A prečo ste potom nesprivatizovali slovenské banky?

- To bol asi najväčší problém našej politiky. Mali sme to urobiť, ale zaváhali sme.

V čom spočívajú vaše zdravotné problémy?

- Môj problém je v zrážanlivosti krvi, ktorá musí byť na 30 percentách. Taktiež srdce je zväčšené na základe vrodenej vady. Srdcové predsiene nefungujú tak, ako by mali a preto celá činnosť srdca zostáva len na komore. Sú tam rôzne zrazeniny. Nedramatizujem situáciu, ale ak by sa môj zdravotný stav zhoršil, mohol by som byť na vozíku, prípadne mal by som ťažko postihnutú mozog. Pravidelne teda chodím na krvné testy. Ešte pred týždňom mi doporučili lekári, aby som ani nezliezol z postele a takisto aj tekutú stravu, aby som sa príliš nenamáhal. Kvôli vysokej zrážanlivosti krvi som ani skôr nemohol prísť do Viedne.

Platíte si v Rakúsku nejaké zdravotné poistenie?

- Nie, platím len u nás. Mám zdravotnú kartu a poisťovňa mi všetko prepláca.

Ale aspoň na mesiac by ste na Slovensko prísť mohli a potom by ste sa vrátili do Viedne na kontrolu zdravotného stavu?

- Áno, je to možné. Pre mňa nie je problém prísť hoci aj zajtra na Slovensko, ale u nás nemáme také prístroje, ktoré by som potreboval v prípade zhoršenia svojho zdravotného stavu. Navyše sa bojím, že mi zoberú pas a nemohol by som potom vycestovať do zahraničia. Keby to nebolo, hneď teraz sadám do auta a prídem s vami do Košíc.

Autor: Marián KIZEK & Peter BERCIK

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.