chodbách nemocnice. Hoci má malá Paťka Križeková z Prakoviec len sedem rokov, prežila v živote už dosť bolesti i pre dospelého človeka. Keď jej pán doktor vyzlečie nohavice, skupinka prizerajúcich sa zdravotníkov zmĺkne v skrytom súcite voči drobnému dievčatku. Paťka má totiž od kolien dolu len deformované kýptiky a do nemocnice dokráčala na svojich protézkach. Áno, určite nie je jediná, detí, ktorých takto postihol osud, je omnoho viac. Malá Patrícia má však to šťastie, že dostane ako jedna z prvých špeciálne protézy so silikónovou objímkou, ktoré sa najmä kvôli svojej finančnej náročnosti neujdú hocikomu. Už od utorka ich vyrábajú protetickí odborníci z nemeckej firmy GÖMED pri príležitosti protetického sympózia v nemocnici L. Pasteura v Košiciach.

"Pri protézovaní detí týmto spôsobom sa zabráni komplikáciám, ktoré vznikajú používním doterajších metód. Silikónový materiál je mäkkší a flexibilný, čím zabraňuje vzniku kožných odrenín či hematómov a dieťa v protézach dlhšie vydrží," vysvetlila nám primárka ortopedického oddelenia MUDr. Ľudmila Homindová.

"Hoci všetky proteticko-ortopedické pomôcky sú pacientom preplácané, práve tieto špeciálne silikónové objímky, ktoré pomáhajú v znečnej miere skvalitniť život najmä deťom, poisťovne hradiť odmietajú. Stoja v prepočte najmenej 600 mariek, a to nehovorím o súhlase revízneho lekára, ktorý je v tomto prípade potrebný. Siahodlhé vysvetľovanie prečo a načo len zbytočne zdržiava, najmä ak ide o detského pacienta, pre ktorého by mala byť táto pomoc samozrejmosťou."

Zatiaľ čo sa na protézach pracovalo, prehodili sme nejaké to slovíčko s Patríciinou mamkou, Zuzanou Križekovou. Malá pacientka sa totiž s cudzími zásadne nerozpráva a vyčariť na jej tváričke úsmev dokáže len málokto.

"Viete, od malička sa pohybuje v zajatí bielych plášťov, vo vydezinfikovaných izbách. Každý takýto pobyt považuje za predzvesť utrpenia a cudzí ľudia v nej evokujú predstavu bolesti a ubližovania. Preto sme tu teraz tiež len na týždeň, ospravedlňuje dcérku pani Zuzana.

"Častokrát sa pýtam, podobne ako to býva, keď človeka postihne nešťastie, prečo práve ja, veď som nikomu neublížila. Je ťažké sa s tým vyrovnávať ešte aj teraz, keď sme si už takpovediac zvykli. Stále ma to bolí, veď mám dcéru neprestajne na očiach," dodáva mamička.

"Keď nás oslovili, či by sme boli ochotní prísť vyskúšať túto novú metódu, hneď sme súhlasili. Veď tu ide nielen o nás, ale pomôcť by tak mohli viacerým ľuďom. Aj tu na oddelení vidím, koľko je ľudí i detí, ktoré majú pohybové problémy a sú odkázané na rôzne pomôcky."

Prvé protézy dostala Paťka, keď mala rok a päť mesiacov. Naučiť sa chodiť na "umelých nôžkach" nie je žiadna hračka, ale Paťa to zvládla už za tri týždne, čo prekvapilo i samotných lekárov.

"Pravdepodobne ju motivovalo, že aj ona už bude môcť nosiť ponožky a hlavne všakovaké topánky presne tak, ako iné deti," spomína obetavá mamka.

"Teraz má v poradí už tretie," dodáva.

Ale vraj ani predtým jej pohyb nerobil problémy. Kým bolo dievčatko maličké, dokázalo sa so svojimi vrstovníkmi bez problémov "vyhrať" hoc i plaziac sa po štvornožky.

"Spomínam si na prvé nasadzovanie protéz. Ukázali mi, ako to mám robiť, a tak sme to skúsili. Obe sme vtedy plakali. Museli sme si na to zvyknúť."

Protéza totiž spočiatku omína a noha v nej dlho nevydrží, zvlášť pri detských hrách a naháňačkách. A tak si v priebehu dňa treba protézy na pár hodín sňať, aby si nôžka oddýchla.

Keď pani Zuzanu vyzveme, aby si zaspomínala, sko to celé začalo, v zamyslení sa vracia do minulosti, ktorú si rekapitovala sama pre seba už určite nespočetnekrát.

"Mala som rizikové tehotenstvo. Pred dcérou prišli na svet dvaja zdraví chlapci, Paťkiny bratia. Musela som dlho ležať v nemocnici a nevedela som vôbec nič. Neviem, či lekári zistili niečo už počas tehotenstva, alebo nie, rozhodne mi nič nepovedali. Vedela som od nich akurát, že dieťatko sa narodí drobnejšie."

Po pôrode, ktorý nastal po siedmych mesiacoch, nabrali veci rýchly spád. Pri pohľade na svoje dievčatko zbadala pani Zuzana namiesto nôžok dva kýptiky. Lekárska diagnóza znela: vrodená amputácia oboch predkolení. Na nedonoseneckom oddelení v Spišskej Novej Vsi si Paťka poležala mesiac a pol.

"Odvtedy sme stále spolu, môj životný rytmus sa úplne prispôsobil Paťiným nárokom. Keďže som nezamestnaná, som stále doma, ale poviem vám, nájdu sa ľudia, ktorí vám i toto nešťastie závidia. Vraj mám byť rada, že som doma," krúti hlavou mamka, ktorú malá Paťa doslova "vyhrala".

Ako dievčatko rástlo, absolvovalo nespočetné množstvo lekárskych návštev, konzultácií, rozhodnutí a konečne operácií. Svorne s mamou chodili na genetiku, kde Pati zisťovali príčiny ochorenia, potom to bola ortopédia či plastická chirurgia, kde absolvovala päť operácií. Okrem iného jej museli oddeliť zrastené prsty na pravej ruke, s ktorými sa narodila. A ako to všetko dievčatko zvláda?

"Ako nutné zlo. Sama by to asi nevydržala, preto som stále s ňou a koľkokrát je hospitalizovaná, bývam s ňou na izbe. Teraz je to po siedmykrát," zareaguje pani Zuzana.

"Človek vidí, ako ju odvážajú i privážajú z operácie. Prežívam koľkokrát všetku jej bolesť možno aj viac ako ona. Je to náročné na psychiku, ale samú by som ju v žiadnom prípade nenechala," dodáva.

Keď je Paťa doma, žije presne tak ako hociktoré zdravé deti. Zamĺknutosť zmizne ako šibnutím čarovného prútika a z Paťky je živé veselé dieťa, ktorému svietia v očkách šibalské iskričky.

"Niekedy máme problém ju krotiť," smeje sa mamka pozrúc na dcérku, či je to ozaj tak. Tá však len pokrčí útlimi plieckami a odvráti pohľad.

"Teraz si svoj handicap až tak neuvedomuje, viete obec je malá, ľudia v bloku si už na ňu zvykli. Bojím sa však, čo bude v puberte, už o pár rôčkov, radšej na to ani nemyslím," pohladí dievčatko po hlave.

Sedemročná Paťka chodí do druhej triedy. Do školy, ktorá nie je ďaleko, ju nosia dvaja starší bratia - šiestak Stano a piatak Martin. Ako neurčito prikývla, medzi spolužiakmi má veľa kamarátov a známky dobré. Rada si kreslí, maľuje a ešte radšej vystrihuje z papiera. Okrem súrodencov sa rada pohrá aj so svojou korytnačkou. Keď sa spýtame, ako sa volá, len sa usmeje a pozrie na mamu.

"Je rada v spoločnosti svojich bratov. Nerobíme medzi nimi rozdiely. Robí to, čo oni. Pokiaľ to sama zvládne, prečo nie," dokončí mamka Zuzana a na záver na nás pozrie a povie:

"Viete, ono to utrpenie človeku dakde dá a dakde uberie. Ale hlavné je, že sa máme radi."

No to už Paťka odovzdane a bez zbytočných emócií skúša novučičkú protézu, oblečené na silikónovej "pančuške". "Tlačí,?" prekladá mamka otázku nemeckého doktora. Paťa pokrúti hlavou, opatrne sa postaví a urobí prvé krôčky na nových nôžkach. Smer je jednoznačný - preč z nemocnice, v ústrety svojim priateľom a slnku.