olympijských hrách v Sydney. K tomu sa viaže ďalší pozoruhodný moment - prvý štart košického rodáka v olympijskom maratóne Róberta Štefka. Zaiste bude zaujímavý pohľad na šampiónov olympijských maratónov v súvislosti s ich štartmi na MMM v Košiciach.
Skvelý chýr o maratóne v Košiciach šírili mnohí bežci. Dostupné pramene prezrádzajú, že doteraz v Košiciach nechýbali olympionici zo žiadnych z usporiadaných Hier. Zo všetkých to bolo doteraz 164 maratóncov z celého sveta podľa porovnania výsledkových listín OH a košického podujatia. Od dvoch maďarských bežcov z OH v Paríži v roku 1924, ktorí štartovali na druhom ročníku Slovenského medzinárodného maratónu v roku 1925 až po štvoricu účastníkov OH roku 1996 v Atlante v nasledujúcich rokoch tvoria olympionici naozaj výnimočnú galériu. Pri tejto príležitosti si zaslúžia osobitnú zmienku aspoň tí, ktorí sa dotkli olympijskej slávy v podobe získaných medailí.
Svetový kredit zásluhou Zabalu
V medzivojnovom období sa skvelý manažérsky ťah podaril zakladateľovi podujatia Ing. Vojtechovi Braunovi - Bukovskému v roku 1931. Počas mítingov v Berlíne a vo Viedni získal mladého Argentínčana Juana Carlosa Zabalu. Maratónsku premiéru v sychravom a daždivom počasí mal vtedy len 20-ročný bežec na tú dobu naozaj šokujúcu. Údajne sa organizátori s rozhodcami v cieli na ihrisku KAC tak zľakli času na stopkách, že mu pridali päť minút, aby vyznel vierohodne. Aj tak čas 2:33:19 h, ktorý sa z 8. ročníka z Košíc rozletel do sveta, vzbudil v zahraničí nedôveru. Až Zabalovo olympijské víťazstvo o rok v Los Angeles vyvrátilo pochybnosti. Tam časom 2:31:36 prekonal rekord OH a kredit Košíc stúpol na najvyššiu úroveň. Zabalov traťový rekord až po devätnástich rokoch prekonal Švéd Göste Leandersson časom 2:31:20 h. Desať dní po maratóne sa Zabala v Košiciach 8. novembra 1931 pokúšal o prekonanie svetového rekordu v hodinovke a na 20 km, no neúspešne. Na svetový rekord na 30 km spred mesiaca z Viedne sa mu nepodarilo nadviazať.
Nadšený bol i chladný Jansson
Olympijský víťaz z Helsínk 1952 Emil Zátopek bol prítomný v Košiciach viackrát, avšak vždy len ako hosť MMM. Osobitnú zmienku si zaslúži jeho socha, ktorá v šesťdesiatych rokoch stála v areáli štadióna Lokomotívy. Nielen postavou, ale aj výkonmi veľký Švéd Gustay Jansson ako 30-ročný prebral striebornú medailu po boku Emila Zátopka práve po jeho legendárnom treťom víťazstve na maratónskej trati v Helsinkách. V Košiciach sa po prvý raz predstavil v roku 1950 a bol druhý za reprezentačným kolegom Göstom Leanderssonom. Neskôr bežal v Košiciach ešte dvakrát. V roku 1954 podľahol až na dráhe štadióna Lokomotívy po veľkom boji len o šesť sekúnd víťaznému Fínovi Erkkimu Puolakkovi. Obaja časmi 2:27:21, resp. 2:27:27 prekonali traťový rekord. O rok neskôr sa Gustayovi Janssonovi nedarilo, keď skončil až jedenásty. V súvislosti s ním citát z publikácie o MMM z novín Idrottsbladet z roku 1955: "Poznáme Janssona ako chladného, triezveho človeka, ktorý nezveličuje, tentoraz však bol úplne ohromený, keď nám povedal: Nikdy som nič také nezažil a už asi nezažijem, iba ak by som sa zase vrátil do Československa. Všetko bolo prvotriedne organizované." Pre úplnosť z obdobia uvedeného decénia fakt, že strieborný medailista z Melbourne 1956 Juhoslovan Franjo Mihalič, pri svojich neskorších štartoch na MMM neuspel. Úspešnejší bol strieborný z Mexika, Japonec Kendži Kimihara, druhý na MMM v roku 1970.
Po famóznom Bikilovi ostala socha
Na rozdiel od vavrínového venca Argentínčanovi dostal v cieli ďalší olympijský víťaz o 30 rokov z rúk vtedajšej košickej atletickej reprezentantky Moniky Kropáčovej "pozlátený" veniec. Diplomacia V. Brauna - Bukovského a organizátorov MMM slávila úspech, aký dodnes vzbudzuje obdiv. Rok po víťazstve na OH v Ríme sa na štart v Košiciach postavil Abebe Bikila. Športový svet vo večnom meste šokoval tento etiópsky bežec nielen tým, že bežal bosý, ale tiež prekonaním najlepšieho svetového času v maratónskom behu 2:15:16 h. Strojovému tempu vtedy 29-ročného vojaka cisárskej gardy do Sene a späť nik nestačil a zvíťazil časom 2:20:12 h. Bikila ako prvý zopakoval olympijský triumf, keď vyhral maratón aj na OH v roku 1964 v Tokiu. Jeho čas 2:12:11 opäť znamenal nový najlepší svetový výkon. Počas týchto Hier zo stretnutia s Emilom Zátopkom a slovenským telovýchovným funkcionárom Ondrejom Petraškom o. i. na stránkach Čs. športu Bikila povedal: "Na pobyt v Československu a najmä v Košiciach stále spomínam... Pozdravujte organizátorov maratónu v Košiciach. Veľmi rád by som ešte raz prišiel medzi známych a pozrel sa na svoju sochu. Dúfam, že sa to bude môcť uskutočniť." Žiaľ, to sa mu nepodarilo, do Košíc sa už nikdy nedostal, ale ostala Bikilova busta od akad. sochára Arpáda Račka. Ako je známe, po autohavárii ochrnul a neskôr ako 39-ročný zomrel.
Wolde a Heatley vynikli neskôr
Ešte predtým než zažil olympijskú slávu, predstavil sa v Košiciach iný etiópsky bežecký šampión. V roku 1966 skončil sedemnásty Mamo Wolde. To už mal 34 rokov a úspechov sa dožil ešte neskôr, čím potvrdil, že vytrvalci dozrievajú vo vyššom veku. Na OH roku 1968 v Mexico City najprv po vyrovnanom súboji len o šesť desatín sekundy prehral vo finiši na 10 000 m s Keňanom Neftali Temuom a potom zvíťazil v maratónskom behu za 2:20:26 h, čo bol v riedkom vzduchu veľký výkon. Ešte o štyri roky na OH v Mníchove Mamo Wolde ako 40-ročný získal časom 2:15:08 bronzovú maratónsku medailu.
Rok pred svojou hviezdnou sezónou sa v Košiciach úspešne predstavil nízky svetlovlasý Angličan Basil Heatley. Bolo to v roku 1963 pri rekordnom behu Američana Leonarda Buddyho Edelene, ktorého čas 2:15:09 vydržal potom pätnásť rokov. Heatley vtedy ako 30-ročný skončil štvrtý za Rusom Sergejom Popovom a Čechom Václavom Chudomelom. V roku 1964 prišli jeho chvíle: najprv v júli v Chiswicku utvoril najlepší svetový výkon časom 2:13:55 h a potom v októbri na OH v Tokiu na stupňoch víťazov popri Bikilovi preberal striebornú medailu. Na smútok Japoncov až na dráhe štadióna predstihol ich reprezentanta Cuburaju.
Mimoun bežal iba v rámci mítingu
Zaiste sú ešte medzi priaznivcami MMM takí, čo si pamätajú na ďalšieho olympijského víťaza, ktorý však v Košiciach nebežal maratón, ale... Bol ním večný Zátopkov tieň a priateľ Alain Mimoun O'Kacha. Tento Francúz alžírskeho pôvodu vyhral maratón na OH v Melbourne v roku 1956. V Košiciach štartoval v roku 1964, kedy dobiehali bežci večer 8. augusta pri umelom osvetlení, v rámcovom mítingu na dráhe. V behu na 5000 m, v ktorom vyhral Miroslav Jurek z Uherského Hradišťa za 14:08,0 min., druhý Vlado Brtáň z Jednoty Žilina utvoril slovenský rekord časom 14:11,0 a tretí dobehol Maďar Béla Szekeres za 14:17,0, bol Mimoun štvrtý časom 14:27,2. Bol to vynikajúci výkon ak si uvedomíme, že vtedy mal 43 rokov! V rozhovore s redaktorom Čs. športu Dušanom Klčom o. i. povedal: "Ó, váš maratón je fantastický. Viete to robiť. Nie nadarmo má taký zvuk vo svete... Nelichotím vám, ale zažil som krásnu a nezabudnuteľnú športovú slávnosť." Mimoun si vysokú výkonnosť udržoval veľmi dlho, o čom svedčí i fakt, že ešte ako 59-ročný pri premiére Parížskeho maratónu bežal s č. 1 a poriadne pod 3 hodiny.
"Krst" Cierpinského v Košiciach
Skutočný maratónsky "krst" zažil v Košiciach bežec, ktorý sa zapísal potom dvakrát zlatými písmenami do olympijskej histórie. Bol ním Waldemar Cierpinski, vtedy 24-ročný reprezentant NDR. Ten "krst" možno chápať doslova, lebo v roku 1974 maratónci vybiehali už dráhy, ktorá bola pod vodou a na trati do Sene a späť prežili martýrium v prudkých poryvoch dažďa a vetra. Vtedy a potom ešte v roku 1977 bol tento nemecký bežec tretí, no nikdy v MMM nezvíťazil. To sa mu podarilo dvakrát na OH - v roku 1980 v Montreale za 2:09:55 v olympijskom rekorde a v roku 1980 v Moskve časom 2:11:03 h. O vzťahu Waldemara Cierpinského ku Košiciam hovorí i to, že v roku 1985 tu končil svoju maratónsku kariéru i športovú činnosť. Pri tejto rozlúčke o. i. povedal: "Košice boli odrazovým bodom k mojím veľkým výsledkom. Prišiel som bežať so snahou o najlepší výkon, hoci mi už tréningových kilometrov chýba. Bežal som z vďaky k tisícom ľudí popri trati, bežal som za svoje tri deti, ktoré tak potrebujú pokojný život v mieri. Práve váš maratón symbolizuje túto myšlienku." Aj tohoročné abrahámoviny oslávil Cierpinski ako ináč - behom - lebo v rekreačnej podobe ho pestuje stále.
Posledným z 11 olympijskiých medailistov (z nich štyria boli "zlatí"), ktorí štartovali v Košiciach, bol Džibuťan Ahmed Salah. Už na okruhu mestom, v roku 1994, neoslnil, práve naopak. Sklamal manažéra a riaditeľa MMM Ing. Branislava Koniara, organizátorov aj divákov. Nebolo to však pre jeho vek, mal už 38 rokov, že ako hlavný favorit a držiteľ vtedy druhého svetového času, preteky nedokončil. Bronzový medailista z OH 1988 v Soule, dvojnásobný víťaz Svetového pohára a medailista majstrovstiev sveta si nezaslúžil štartovné. Salah asi na 14. kilometri mal pád a pre údajné zranenie odstúpil z pretekov... V stupňujúcej komercionalizácii maratónu ubúdali na trati MMM maratónske hviezdy i maratónci ovenčení olympijským flórom. Za výnimku možno považovať rok 1997, kedy sa v Košiciach konali majstrovstvá sveta v polmaratóne. Bežal tu svetový výkvet maratóncov, avšak len - polmaratón.
Autor: Miroslav Hazucha
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
