závislosťou. Čas je nerozlučne spätý s ľudskou existenciou. Bol odjakživa vďačnou témou úvah filozofov aj vedcov. Svätý Augustín o ňom napísal: "Pokiaľ sa ma naň nepýtate, viem, čo to je. Akonáhle niekto bude chcieť po mne vysvetlenie, čo je to čas, nebudem to vedieť." Počas histórie rozlúštili vedci tajomstvo atómu, poznali genetické kódy, preskúmali najrôznejšie kúty vesmíru. Času však nerozumejú o nič lepšie, než kedysi svätý Augustín. Na prelome rokov 1999 a 2000 usporiadalo britské Kráľovské observatórium v Greenwichi zaujímavú výstavu a nazvala ju Príbeh času. Výstava skúma čas z hľadiska kultúrneho, náboženského, umeleckého i vedeckého. Stálu expozíciu tematicky zameranú na čas otvorilo aj Národné múzeum americkej histórie.
Riaditeľ greenwichského observatória Kristen Lippencott, ktorý pripravoval britskú výstavu zdôraznil, že čas nemá nič spoločného s hodinkami na zápästí. Čas je podľa neho kultúrna záležitosť. Pre civilizácie mimo západnej Európy, hlavne ázijské, je čas kruhom, ktorý sa otáča. Možno najčastejším príkladom je hinduistická koncepcia reinkarnácie. Ale v tomto prípade sa nejedná o hinduistov. Hopiovia na juhozápade Spojených štátov, rovnako ako Inuiti v Arktíde ponímajú čas ako sériu opakujúcich sa cyklov bez začiatku a konca. Rovnako je tomu aj v Číne a v Japonsku.
Čas v židovsko-kresťanskom západnom ponímaní je naopak líniou, ktorá jasne smeruje od minulosti do budúcnosti. Ako povedal ktosi múdry: "Boh nikdy nekráča späť". Podľa antropológa z univerzity v americkom Colorade, sa tento spôsob vnímania času zaslúžil o to, že má západná kultúra takú vyspelú vedu a techniku a úspešne postupuje v ovládaní prírody a vesmíru. Toto poňatie vedie doslova k úpenlivej snahe o čo najpresnejšie meranie času a k úsiliu ho čo najlepšie využívať. Pred priemyselnou revolúciou mal presný čas význam iba pre ľudí pracujúcich v určitých špecifických odvetviach, napríklad pre astronómov a námorníkov. Pre zbytok sveta deň začínal východom slnka, poludnie sa poznalo podľa toho, že bolo slnko na oblohe najvyššie a so západom slnka deň končil. V roku 1790 malo hodiny necelých desať percent Američanov.
Potom prišli vlaky a továrne a s nimi potreba koordinovať programy tisícok ľudí aj strojov. Boli to práve železničné spoločnosti, ktoré v roku 1883 zaviedli časové zóny. Presnosť u nich bola prvoradá. Bolo potrebné vytvoriť cestovné poriadky. Chybný časový údaj mohol mať katastrofálne následky pri križovaní alebo vyhýbaní sa vlakov. Továrne požadovali, aby ich robotníci začínali pracovať v rovnakom čase. Nie je to náhoda, že sa prvé budíky a náramkové hodinky objavujú na začiatku devätnásteho storočia.
Majitelia tovární si stále najliehavejšie uvedomujú hodnotu času. V dvadsiatych rokoch 20. storočia sa v továrňach objavujú experti, ktorí sledujú čo najlepšie využitie času. Začína sa využívať heslo "čas sú peniaze". Výkonnosť sa stáva uznávanou a propagovanou americkou cnosťou.
Boj o čas naberá v súčasnosti obludné rozmery. Veľmi často robíme niekoľko činností naraz. Telefonujeme pri riadení auta, čítame noviny pri jedle. Miesto toho, aby sa deti slobodne hrali, trávia svoj voľný čas v najrôznejších športových či vzdelávacích zariadeniach, samozrejme, organizovane. Pokrok technológií situáciu iba komplikuje. Ešte pred niekoľkými desiatkami rokov, kedy neexistovali digitálne hodinky, sa čas bežne zaokrúhľoval na päť minút. Dnes sa udáva s minútovou presnosťou. Keď v 18. storočí potrebovali britskí námorníci presné hodiny, venovala britská vláda veľkú odmenu Josephovi Harrisonovi, vynálezcovi takýchto hodín. Dnes sú aj najpresnejšie mechanické hodiny pre námorníctvo úplne nepoužiteľné. Vo výbave lodí sú počítače, komunikačné satelity a ďalší divy modernej technológie.
Presné meranie času upustilo už dávno od mechanických prístrojov a dokonca aj od quartzových kryštálov.
Ak chceme poznať čas s presnosťou na miliardinu sekundy, musíme (či už v skutočnosti alebo virtuálne) zavítať do severovýchodného Washingtonu. Na území Observatória amerických námorných síl tam betónové budovy ukrývajú nervové centrum amerického presného času. V prísne stráženej budove je dvadsaťosem atómových hodín. Štyri obsahujú atómy vodíka, zvyšok atómy cézia. Raz sa sekundu vysielajú hodiny impulzy do amerického časového ústredia a tiež do Medzinárodného úradu pre miery a váhy (Bureau international des poids et mesures), ktorý má sídlo v Se'vres pri Paríži a je vrcholnou autoritou na presný čas. (Úrad bol založený v roku 1875 s cieľom vytvoriť jednotnú svetovú sústavu mier. Uchováva medzinárodné prototypy meracích prístrojov a etalónov a porovnáva ich s medzinárodnými.)
Ani najpresnejšie hodiny na svete však nemôžu dať uspokojivú odpoveď na otázku, čo je čas a čo tieto najpresnejšie atómové hodiny vlastne merajú. Podľa Isaaca Newtona sú čas a priestor neoddeliteľnými atribútmi vesmíru. Einstein svojou teóriou relativity toto tvrdenie spochybnil a kvantová fyzika priniesla do celého problému ďalšie nové aspekty. Avšak aj pre fyzikov, rovnako ako pre filozofov čas dodnes zostáva záhadnou a ťažko vysvetliteľnou veličinou, i keď aj pre nich rovnako beží, či sa vlečie, majú ho nedostatok, ale v každom prípade plynie.
Autor: Jana Vargová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
