patria k najkrajším výtvorom morskej ríše. Medúzy lákajú dokonalosťou tvarov. Málokto sa však odváži uchopiť ich slizké rôsolovité telo do ruky. Sú na dotyk nepríjemné a kontakt s niektorými druhmi môže skončiť dokonca aj smrťou.
Svoje meno dostali podľa bájnej Medúzy, jednej z troch sestier netvora Gordona, ktoré podľa predstáv starých Grékov mali na hlave miesto vlasov klbká zvíjajúcich sa hadov. Ich veľkosť sa pohybuje od jedného milimetru do dvoch metrov. Rekordné exempláre môžu dosahovať dĺžku dvoch metrov 30 centimetrov a váhu až jednej tony. Medúzy sú staré 670 miliónov rokov a patria na našej planéte k najstarším priekopníkom života. Brázdili vody praoceánov ešte v čase, kedy tu po rybách nebolo ani chýru ani slychu a dokázali prežiť do súčasnosti vďaka jednoduchej, avšak účinnej konštrukcii svojho organizmu. Ich telo je tvorené dvoma vrstvami buniek a rôsolovitou výplňou, v ktorej je asi 95 percent vody. Najčastejšie majú tvar klobúka, ktorý obklopuje dutinu s tráviacimi a rozmnožovacími orgánmi. Živia sa drobnými organizmami (planktónom, rybími larvami a pod.), ktoré si chápadlami vháňajú do ústneho otvoru. Rovnakým otvorom neskôr zbytky svojej koristi vyvrhnú.
Medúzy nemajú ani srdce ani mozog. Ich rozptýlená nervová sústava im umožňuje vnímať svetlo aj gravitáciu a nervové uzliny na okraji klobúka sú schopné koordinovať pohyby početných chápadiel s takou presnosťou, že sa nikdy do seba nezapletú. Pri pohybe sťahujú okraje tela dovnútra a reaktívnym pohybom vypudzujú vodu. Zmršťujú sa pri tom až deväťdesiatkrát za minútu. Niektoré druhy dokážu takto vyvinúť rýchlosť až 9 kilometrov za hodinu, čo je viac než plavec - pretekár. Mnohé z nich majú na svojej ceste oceánmi sprievod kraby alebo niektoré druhy rýb. Vzájomne sa potom upozorňujú na nebezpečenstvo a chránia sa. Medúzy žijú väčšinou iba rok. Než zahynú, vypustia samčie i samičie jedince svoje pohlavné bunky do vody a po oplodnení sa narodí nová generácia. Z oplodnených vajíčok sa vyliahnu drobné larvy (u niektorých druhov sa vyvíjajú v tele samičky), tie sa po jednom až dvoch týždňoch zachytia na morskom dne. Po dosiahnutí určitej veľkosti sa na dne vytvorí zoskupenie akoby naskladaných vencov s chápadlami, ktoré sa postupne oddeľujú a žijú samostatne ako medúzy. Ak majú priaznivé podmienky hlavne teplú vodu a dostatok planktónu, dokážu sa rýchlo premnožiť a zaplavia potom (na zlosť kúpajúcich sa ľudí) celé pláže prímorských letovísk.
Niekedy môžu spôsobiť aj vážne havárie. Napríklad v roku 1976 ich telá upchali filtre potrubia čerpajúceho chladiacu vodu do švédskej atómovej elektrárne Ringhals. Elektráreň musela byť dočasne odstavená.
Medúzy sa pri zháňaní potravy chovajú ako dravci. Prv než svoju korisť chytia, väčšinou ju omráčia alebo usmrtia pomocou jedovatých buniek vo svojich chápadlách. Vymrštiteľné vlákno sa zabodne ako harpúna do tela obete a predá mu obsah jedovatých látok. Stretnutie s niektorými druhmi nie je príjemné ani pre človeka, väčšinou však končí iba začervenaním kože, ktoré o niekoľko dní zmizne. K takýmto druhom patrí takmer dvojmetrová medúza žltá, žijúca v severných moriach.
Ešte nebezpečnejšia je štvorhranka smrteľná, žijúca na severnom pobreží Austrálie a okolo indonézskych a malajských brehov. Je veľká ako futbalová lopta a má dvadsaťštyri očí. Jej šesťdesiat trojmetrových chápadiel obsahuje 200 miliónov jedovatých buniek s najprudším jednom, aký sa v živočíšnej ríši vôbec vyskytuje. Takmer rovnako jedovatá je štvorhranka útočná, vyskytujúca sa v Tichom oceáne okolo Maledív a pri pobreží Malajzie, Indočíny, Filipín či Austrálie. Obe medúzy však nie sú agresívne a väčšina stretnutí s nimi býva náhodná. Ohrození sú najmä rybári, ktorým sa jedovaté medúzy pripletú do sietí, alebo kúpajúce sa deti. Pri zasiahnutí jedom týchto dvoch druhov je iba malá šanca na prežitie. Telo sa začne zvíja v prudkých kŕčoch, objaví sa zástava dychu a nepravidelný pulz. Bezvedomie a smrť nastávajú väčšinou počas niekoľkých minút. Jed jednej takejto štvorhranky stačí k usmrteniu 250 ľudí. K nehodám dochádza aj napriek varovným tabuliam na ohrozených úsekoch pobrežia. Pre obyvateľov Ďalekého východu však štvorhranka útočná nepredstavuje iba obávanú hrozbu. Súčasne patrí k vyhľadávaným kulinárskym špecialitám ázijskej kuchyne. Samozrejme, bez chápadiel a riadne naporcovaná. Surová, marinovaná v octe alebo dusená je vítanou pochúťkou Filipíncov.
Autor: Jana Vargová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
