Konkurencieschopnosť SMK či KDH, o ktorých sa zvykne v súvislosti s oddanosťou reformám tiež hovoriť, má svoje ostro viditeľné medze. Maďari síce pekne a disciplinovane za zákony hlasujú, ale nič neiniciujú, pokiaľ sa problém len bezprostredne netýka ich vlastnej agendy. U KDH sa navyše k tomu ešte pridávajú antireformné či inak škodlivé nápady Jána Čarnogurského (spomeňme napr. jeho jarné úlety v kauze privatizácie Transpetrolu či práve prebiehajúci zápas proti reštrukturalizácii elektroenergetiky).
O reformnom prínose ostatných strán koalície aj škoda hovoriť - limitne sa škriabe k nule, v prípade SDĽ hlboko pod nulu. Keby nebolo piadistrany Jána Langoša a Ivana Mikloša, môžeme napevno odtušiť, že okrem ústavnej novely (ktorá ešte vôbec nie je pod strechou) by táto koalícia vítala svoj polčas bez akejkoľvek začatej či rozrobenej reformy. Decentralizácia verejnej správy a nové členenie štátu, zákon o slobode informácií, protikorupčný program, "utesnenie" verejných financií (ak už sa nedá hovoriť o reforme), audit štátnej správy, teraz mohutný tlak na zákon proti praniu špinavých peňazí - to všetko sú akvizície transformačného ťahu DS. Ide vospolok o záležitosti, siahajúce na dreň systému, a teda rádovo významnejšie ako desiatky iných zákonov. Že čo z toho bude dotiahnuté do konca (okrem infozákona je ešte všetko ostatné "vo vybavovaní"), je medzi hviezdami - bez DS by sme však o nich ani nepočuli.
Za proreformnou inšpiráciou DS treba vidieť dve základné príčiny. Po prvé, strana združuje najviac osobností s averziou k hrubej vrstve komunizmu, ktorá sa tu po desiatich rokoch "tiežreforiem" stále úspešne drží. Po druhé, nie je až také zložité hlásať a pretláčať reštriktívne a inak nepríjemné veci s jedenapolpercentnými preferenciami. Na rozdiel od "relevantných" subjektov s nadprahovými percentami, DS nemá čo stratiť, iba vlastnú nepopularitu. Ide o šťastný úkaz, keď do vecí verejných hovorí strana, ktorá si vie dovoliť myslieť v dlhšom horizonte, než sú najbližšie voľby.
Nedokáže preto prekvapiť, že práve DS pranieruje koaličné konflikty, ktoré vážne hrozia vykoľajiť všetky ďalšie reformy. "DS je znepokojená slabnúcou reformnou vôľou SDKÚ, čím ako subjekt s najväčším zastúpením ministrov priamo ohrozuje plnenie vládneho programu", odkazujú Langoš so Zajacom v poslednom straníckom stanovisku Dzurindovi. A vyzývajú ho, "aby vyvodil dôsledky voči Koncošovi". A s ľahkosťou jednopercentného "bremena" aj správne identifikujú hlavné dôvody odkladania problémov v "straníckych kalkuláciach, uprednostňujúcich popularitu pred reformnými krokmi".
To všetko je pravda - akurát že provokatívne a hlúpo medializovaná. Nikto nevie od Langoša a Zajaca lepšie, ako je už Dzurinda na nich a celú DS alergický. Najradšej by ich vystrelil z koalície kamsi na Mars. Nemôže iba kvôli Miklošovi, ktorého potrebuje aj pri sebe, aby mu tam vôbec niekto koncepčne robil (kým on zakladá SDKÚ), aj z imidžových dôvodov, keďže pozícia vicepremiéra v prostredí bývalého voličstva SDK je už taká pevná, že je nemožné sa ho bez následkov zbaviť. Zároveň ale platí aj obrátene, že takýmito zbytočnými provokáciami Langoš so Zajacom stavajú bariéru Miklošovi. A to pri presadzovaní presne tých reforiem, o ktoré im akože - aj v tomto inkriminovanom stanovisku - beží.
Reformné nasadenie DS nesie v sebe i nemalé paradoxy. Napríklad a na počudovanie, reformy občas aj brzdí. To vtedy, keď niektoré, podľa ľavice "ultraliberálne" riešenia, ktoré si pod tlakom DS osvojí celé SDK, neprejdú koaličnou radou. A kauza potom stojí, až kým sa roztrieštené SDK opäť na čomsi uznesie. Celkom pochybnou novinkou sú potom "košické artikuly" DS: na poslednej Republikovej rade si totiž schválili, že ak vláda neprehodnotí odklad reformy verejnej správy, príslušné zákony napíšu sami a posunú ich aj do parlamentu. A rovnako, tentoraz za chrbtom Schmögnerovej, pripravia do parlamentu i daňový balíček.
To je však už "partizánčina" najvyššieho kalibru; koalícia je jednoducho o dohode a pokiaľ niet politického konsenzu, sú takéto akcie doslova hádzaním odisteného granátu. Najmä v súčasnej situácii a od strany, ktorú majú kompletne všetci v zuboch. A vôbec: Čo by na to asi tak pán Langoš povedal, keby zajtra klub SDĽ navrhol tridsaťpercentné zvýšenie dôchodkov a hodil do parlamentu pod zuby štyridsaťhlavej svorke HZDS?!
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
