zvieratách, hlavne ako chlapec mal k nim viac ako blízko.
"Som z Oravy a doma sme vždy chovali veľa zvierat - kráv, oviec, baranov, kone sme mali tiež. Boli sme niečo ako kulaci. Nič nakradnuté, poctivou prácou sa k tomu dopracovali generácie. Musel som okolo nich aj robiť."
A čo dnes, keď ste v Bratislave?
"Bývam v dvojgarsónke v dome, kde je šesťsto rodín. Veď to je ako jedna dedina. Málokto si to vie predstaviť. Čo tam už môžem chovať. Izbičky také, ako keď sme doma chovali sliepky. Chovám si škrečka. Možno aj deti ho poznajú. Venovali mi ho. Nikdy predtým som niečo také nevidel. Divné stvorenie, veľké zuby, bez chvosta - Mária, čo to je? Zapáčilo sa mi to, pomenoval som ho Hrúzik. Niekedy so mnou účinkuje v relácii. Mám už tretieho, je to teda Hrúzik III. Vzťah k zvieratám teda mám aj dnes. Len viete čo, nech sa na mňa niekto hnevá alebo nie, nepáči sa mi, ak idem po väčších mestách a po uliciach voľne behajú psy. Bez náhubku, bez vodítka. Párkrát som videl, že veľký vlčiak skočil na malé dieťa. To spadlo na zem, kričalo, vrešťalo, skoro infarkt dostalo. A po piatich minútach prišiel majiteľ, vraj - čo sa plašíte, to je milý, zlatý psík, chce sa hrať. Nevravím, môže to byť pravda. Aj mne sa už stalo, že pes so špinavými labkami, behajúci po ulici, na mňa od radosti vyskočil a celého ma zašpinil. Starať sa o zviera, to je ako starať sa o dieťa. Človek sa mu musí venovať. Tak, ako dieťa nepustíte len tak bezprizórne túlať sa. Hoci - sú také prípady. Takže - zvieratá áno, ale treba sa o ne starať. Raz sa za to odvďačia."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
