mesiace v hlbinách oceánov, čakajúc na rozkaz zaútočiť na vlastne na koho, keď sa z potenciálnych nepriateľov stali vzájomne sa rešpektujúci partneri? Havária Kurska je príležitosťou povedať si o ruskom ponorkovom loďstve čosi viac, i keď vierohodné informácie - najmä o súčasnom stave tejto flotily sa získavajú veľmi ťažko.
Jadrové ponorky sa v bývalom Sovietskom zväze začali stavať na základe rozhodnutia, vydaného formou štátneho dekrétu dňa 21. decembra 1952. So stavbou prvej jadrovej ponorky sa začalo 24. septembra 1955 a na vodu bola táto ponorka, označená K-3 a neskôr pomenovaná Leninský Komsomol, spustená 9. augusta 1957. Jadrové reaktory boli uvedené do činnosti v dňoch 3.- 4. júla 1958. Pre zaujímavosť možno uviesť, že v tomto smere Rusi zaostali za Američanmi o viac ako tri roky, pretože prvá americká jadrová ponorka (Nautilus) bola do služby zaradená už 17. januára 1955. Podľa doteraz verejne známych údajov bolo v rokoch 1955 až 1996 v ZSSR resp. Rusku postavených 247 jadrových ponoriek. Z nich bolo v rámci dohody o odzbrojení START II i kvôli zaostalosti vyradených okolo 138 ponoriek, ďalšie sa modernizujú, takže "kdesi" v oeánoch sa potuluje okolo stovky ruských jadrových ponoriek. Do stavu Severnej flotily vraj patrí 42 jadrových ponoriek (vrátane potopeného Kurska).
Ponorka Kursk patrí do tretej generácie ruských jadrových ponoriek a do triedy, označenej v západných informačných zdrojoch ako Osca II. Prvá ponorka triedy oscar bola do služby zaradená v roku 1990, pričom ponorky tejto triedy sú vraj určené najmä na vyhľadávanie a ničenie "nepriateľských" lietadlových lodí.Celkove bolo postavených jedenásť alebo dvanásť ponoriek tejto triedy, pričom internetové pramene sa rozchádzajú aj pokiaľ ide o ich označenie. Najnovšie zdroje uvádzajú, že tieto ponorky majú označenie (v zátvorke je rok zaradenia do služby) Krasnodar (1986), Belgorod (1987), Voronež (1988), Čeljabinsk (1989), Smolensk (1990), Tambov (1991), Kasatka (1991), Orel (1992), Omsk (1993) a Tomsk (1997). Ani o technických údajoch týchto ponoriek neexistujú celkom spoľahlivé informácie. Údaje o výtlaku ponorenej ponorky sa pohybujú od 13500 ton do 19400 ton (problém môže byť aj v tom, že existujú rôzne "tony"). Dĺžka ponorky je 154 metrov a jej najväčšia šírka 18,2 metra. Na hladine plávajúca ponorka má ponor 9 metrov. Zdrojom energie na pohon ponorky triedy Oscar sú dva jadrové reaktory, každý s tepelným výkonom 190 MW. Oba reaktory spolu majú teda temer taký výkon ako má jeden blok jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach. Jadrový reaktor slúži najmä ako generátor tepla na prípravu pary, ktorou sa poháňajú parné turbíny. Tieto turbíny majú výkon vyše 72000 kW a poháňajú dve hnacie skrutky. Do výzbroje ponorky patria riadené strely na ničenie hladinových (lode) a vzdušných (lietadlá) cieľov, ďalej štyri torpédové vrhače priemeru 533 mm a štyri vrhače priemeru 650 mm. Ponorky typu Oscar dosahujú pri plavbe na hladine rýchlosť okolo 19 uzlov (to je 35 km/h), ponorené až 30 uzlov (56 km/h). Za jednu z najprísnejšie utajovaných informácií patrí údaj o tom, do akej maximálnej hĺbky sa ponorka môže ponoriť. Záúadní odborníci odhadujú, že ponorky triedy Oscar môžu plávať v hĺbkach až 500 metrov.
Nakoniec možno spomenúť ešte niekoľko zaujímavostí o ruských jadrových ponorkách. Väčšina týchto ponoriek je vysrojená tzv. tlakovodným reaktorom, u ktorého sa na chladenie a moderovanie jadrovej reakcie používa obyčajná voda. Reaktormi takéhoto typu sú vystrojené aj slovenské a české jadrové elektrárne. Sovieti postavili aj niekoľko ponoriek s reaktormi chladenými tekutým kovom (zliatinou olova a bizmutu). Na prvej takejto ponorke (K-27) sa však vyskytli vážne problémy a tak bola táto ponorka v roku 1981 zámerne potopená pri súostroví Novaja Zemlja. Ponorky triedy Alfa a Sierra mali trup z mimoriadne pevného, odolného ale i veľmi drahého titánu. Jedna z "titánových" ponoriek (K-162), zaradená do služby v roku 1969, dosiahla pri plavbe pod hladinou rýchlosť 44,7 uzla (82,8 km/h), čo je najvyššia verejne známa rýchlosť ponorenej ponorky. Aj najväčšia známa zaregistrovaná hĺbka ponorenia bola dosiahnutá sovietskou ponorkou. Ponorka K-278 Komsomolec s titánovým trupom sa ponorila do hĺbky 1022 metrov. Žiaľ, v súčasnosti už táto ponorka odpočíva v hĺbke 1685 metrov na dne Nórskeho mora, kam sa po poruche potopila v apríli roku 1989 a to aj s dvomi jadrovými hlavicami na palube. Za najväčšie ponorky na svete sa považujú ponorky triedy Tajfún, pričom niektoré zdroje uvádzajú, že v operačnom nasadení je už len jedna takáto ponorka. Ponorené ponorky Tajfún majú výtlak 33800 ton (niekde sa uvádza až 40000 ton) a sú dlhé 172 metrov a široké 23,3 metra. Trup týchto ponoriek pozostáva z dvoch vedľa seba umiestnených hlavných tlakových nádob valcovitého tvaru a z troch menších tlakových nádob (pre vrhače torpéd, riadiacu miestnosť a riadiaci systém). Ponorky Tajfún boli konštruované tak, aby mohli dlhodobo operovať pod vrstvou ľadu v Arktíde a na ich palube je okrem iného aj dvadsať balistických rakiet SS-N-20 (na snímke vidno kryty ich šácht). Sovieti vyvinuli aj kompaktný jadrový reaktor, ktorý by mohol nahradiť dieselelektrické agregáty starších ponoriek. Či sa takáto modernizácia už uskutočnila nie je však známe. V dobe najhorúčkovitejšieho zbrojenia sa sovietske jadrové ponorky stavali až v štyroch lodeniciach. Dnes je v činnosti už len lodenica v Severodvinsku, kde sa vraj stavia ponorka štvrtej egnerácie, ktorú Američania považujú za najmodernejšiu na svete. Je však vo hviezdach či lepšie povedané v hlbinách oceánu či táto ponorka bude niekedy dokončená.
Pred haváriou Kurska odpočívalo na dne oceánov šesť potopených jadrových ponoriek. Sú to americké ponorky Thresher a Scorpion a ruské ponorky K-8, K-219, K-278 Komsomolec a úmyselne potopená K-27. Je zrejme len otázkou času, kedy si oceán vyberie ďalšiu krutú daň za narúšanie svojho pokoja hrôzostrašnými kovovými votrelcami, ktoré skonštruovali vraj najrozumnejšie bytosti na našej planéte...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
