zemiakový šalát, v tichosti, nepovšimnutý baviacim sa davom. S ospravedlňujúcim úsmevom a unaveným pohľadom "musím ísť do postele", nám venoval pár minút, ktoré sa nakoniec pretiahli na hodinu. Vytiahol fotky a začal rozprávať o sebe. "To je dcérka - bola to tragédia, nechcem o nej hovoriť. A toto je môj učiteľ zo základnej školy v prvom ročníku. Má 96 rokov a dodnes si s ním píšem." Počúvajúc tohto človeka si uvedomím, že popri explózii vychádzajúcich hviezdičiek, rosničiek a megastar voňajúcich peniazmi, nám v tichosti odchádzajú "Ľudia", ktorí boli o pozornosť týmto surovým spôsobom ukrátení, hoci nás celý čas mlčky sprevádzali. Elo Romančík je jedným z nich. Popri Dočolomanskom a Haverlovi absolvoval napríklad všetky vystúpenia muzikálu Na skle maľované. Poďme sa podeliť o jeho životnú múdrosť.

Ako vnímate vystupovanie pred davmi ľudí?

- Viete, my sme už zažili všelijaké obecenstvo, i v cudzine i doma, a všade je to trošičku iné. Je to podmienené prostredím, históriou či mentalitou národa. Nedá sa však povedať, že by sme niekde mali neúspech. Stále je to o úspechu v rôznych odtienkoch. Čo sa týka napríklad muzikálu Na skle maľované, badám pomaly okolo seba také obdivné pohľady, akože, vo vašom veku vy ešte dokážete šibrinkovať s tou valaškou v ruke?

Čím si v tomto veku ešte udržiavate kondičku pre divadelné dosky?

- No, divadlo je samo osebe kondička. A nebyť Maľovaného na skle, pravdepodobne by som už v divadle nebol. Som dávno na penzii a mnoho rokov so mnou do tohto predstavenia rátajú ďalej a ďalej, kým to nebude trápne, zostávam. Je to pre mňa aj určitá satisfakcia a kým to v tej hlave ešte nejako funguje, sú ochotní ma tam mať (smiech).

Ktoré umenie je vám ešte okrem herectva blízke?

- Viete, ja som sa dostal k divadlu náhodou, ako ochotník, ale viac som vždy inklinoval k výtvarnému umeniu. Ešte keď som chodil za prvej republiky na gymnázium, tamojší profesor do mňa vkladal veľké nádeje. Ale maľovanie mi zostalo ako hobby. Je to pre mňa relax, aj také zabudnutie na trápenia. Už ma aj nabádajú, prečo neurobím výstavu, lebo robím portréty svojich kolegov i krajinky a tak.

A okrem toho?

- Ešte rád fotografujem, už zaskakujem aj profesionálov, som dokonca aj amatérsky filmár. Mám natočené kilometre filmov. Ani neviem, čo s tým. Bolo by to treba zužitkovať. Niečo už televízia odvysielala a nerád by som bol, keby to skončilo v kontajneri. Takúto činorodosť som zdedil po svojom otcovi a mamičke.

A čo hudba? Sledujete napríklad slovenskú hudobnú scénu?

- Viete, dnešná hudba sa vnucuje cez rozhlas i televíziu. To si potom človek selektuje. Nechcem byť staromódny a nadávať na všetko moderné. Ja som trošku náročný v zmysle prijímania. Hudba človeku musí 'niečo' dať.

Ako sa pozeráte na súčasnú mladú hereckú generáciu?

- No iste, sú v nej talenty. Ja si nenárokujem na to, že práve naša generácia bola talentovaná, to je nezmysel. Ide len o dostatok príležitostí, kde by sa tento talent mohol rozvinúť. A tých je pre dnešných mladých stále menej. Stále je to len ten dabing, ktorý ja neodsudzujem, ale javisko je javisko. To sa nahradiť nedá. Bohužiaľ, dnes je tam smutná púšť. Na Kolibe, kde sme robili filmy, rastie burina, televízia nevyrába, ale ja verím, že sa ľady prelomia.

Mladí ľudia nachádzajú východisko v práci za hranicami. Myslíte však, že sa napriek tomu blysne na lepšie časy?

- Podľa mňa je takéto uvažovanie mladých veľmi znepokojujúce a nemalo by to dlho trvať. Sme momentálne svedkami zneužívanie demokracie a využívania súčasnej situácie. Samozrejme, že netreba strácať optimizmus a rezignovať.

Prečo tak smutne?

- Nuž, čože ja, som chorý a beriem množstvo liekov. Už sa veľmi nemôžem pozerať do budúcnosti, ale mám potomkov. Jedného syna mám nezamestnaného, tak viem, čo to znamená. Tiež bol na divadelných doskách 24 rokov, javisko bolo preňho všetkým a dokonca ani v dabingu sa teraz nemôže realizovať. Tam je už okruh "vyvolených" uzavretý a ťažko sa medzi nich niekto nový dostane. Takže osobne som dosť zasiahnutý týmto stavom.

Aké sú vaše životné istoty? Niekto sa utieka k viere, iný do prírody či k vzdelaniu. Čo napĺňa vás?

- No, tak práve tá aktívna činnosť. Chcel by som v nej zotrvať čo najdlhšie, pokiaľ je to možné. Ja viem, že dnes sú ľudia i v horších pozíciách, napríklad rôzne telesne postihnutí. Ale dostatok optimizmu a chcenie bojovať za dôstojný život, má obrovský význam. Nechcem spomínať konkrétne istých kolegov, ktorých tieto strašné rany postihli a obdivujem ich, ako sa s tým dokážu vyrovnať a nachádzať nový zmysel života. Rany života sú rôzne, ide len o to, čo človek dostal od prírody do vienka a čo si dokáže vybojovať sám.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.