dôb bol svätý František, mal aj má dodnes množstvo svojich menovcov. Francesco - v taliančine "malý Francúz" - má mnohé podoby, ale všetci muži na celom svete, či nemeckí francovia, francúzski Fransoovia, alebo maďarskí Ferencovia spolu oslavujú 4. októbra svoj sviatok. Je to zároveň aj deň, kedy si všetci kresťania pripomínajú výročie smrti obľúbeného svätca a mnohí aj priamo na mieste, kde žil a zomrel. Talianske Assisi, posledné roky tak často ohrozované zemetrasením, priťahuje ročne státisíce ľudí. A dôvod je nielen ten, že je to krásne starobylé stredoveké mesto, ale najmä to, že v ňom žil "jeden chudáčik, ktorý vyšiel na svet ako slnko". To o ňom povedal jeden veľký básnik, ktorý sa sklonil nielen pred svätosťou tohto muža, ale aj pred jeho krásnymi lyrickými básňami.
Keď žil, ospevoval brata Slnko, keď umieral, vítal Pani Smrť a o dva roky už bol vyhlásený za svätého. Tak, ako pokojne a oslavne oslovil tú, ktorá odoberá ľudskú existenciu na tomto svete, tak sa prihováral aj ku vtákom, zvieratám, nebeským telesám. Nazýval ich moji bratia a sestry a horel nevyčerpateľnou láskou ku všetkým tvorom. Bol to skromný a pokorný muž, ale zmenil svet. Aj jeho zmenila jedna jediná veta, ktorú mu adresoval samotný Boh. Mal vtedy 25 rokov a počul ju v opustenom kostole San Damiano. Výzva znela: "Oprav môj zborený dom". Vzal ju doslova a ihneď začal opravovať zničený chrám. Nemal peniaze, ani potrebný stavebný materiál, ale predal balíky súkna svojho bohatého otca. Tento sa naňho veľmi nahneval a chcel ho vydediť. Vtedy sa František vzdal dedičstva a symbolicky zoblečením šiat sa rozlúčil so spoločnosťou. Odišiel do samoty a uchýlil sa v malom kostole Panny Márie Anjelskej - Porciunkule. Aj keď si o ňom takmer všetci mysleli, že je blázon, predsa sa k nemu pripojili niekoľkí mladí ľudia. Museli mu najprv sľúbiť čistotu a chudobu, lebo sám sa s Pani Chudobou zasnúbil. S nimi potom putoval po krajine a kázal. Cirkevní hodnostári sa spočiatku nepozerali s porozumením na jeho žobravý spôsob života. Pápež Inocent III. povolil rehoľu iba ústne. Až v roku 1223 pápež Honorius III. potvrdil rehoľu františkánov. Vyznačovala sa radostným a láskyplným uctievaním Boha a zachovávaním chudoby. V tomto duchu bola založená aj svätou Klárou, priateľkou a vernou družkou Františka, ženská vetva - klarisky.
Františkov celoživotný cieľ bol jediný: chcel byť stále bližšie ku Kristovi. Mnoho cestoval do Dalmácie, Španielska a Turecka, ale posledné roky života boli preňho obdobím bolesti, slabosti a slepoty. Objavili sa mu na tele stigmaty, čiže tie isté rany, ktoré mal Ježiš pri mučení a ukrižovaní. Nikto o nich nevedel, jeho spolubratia ich na jeho vyziabnutom chudom tele objavili až deň po jeho smrti. Pochovali ho na tajnom mieste, pretože sa obávali, aby jeho telo nenašli zlodeji. Vtedy sa totiž draho platilo za ostatky mŕtvych svätcov, o ktoré prejavovali záujem kostoly. Krypta s Františkovým telom sa našla až v roku 1818 v podzemí nádhernej baziliky, ktorá bola postavená krátko po jeho smrti.
Neuveriteľne rýchlo sa šírila úcta k tomuto svätcovi po celom Taliansku, dodnes je aj jeho hlavným patrónom, ale aj do ostatných krajín Európy, kde zakladali rehole jeho bratia. Veľmi dobre ich ľudia rozpoznali podľa charakteristického odevu hnedej farby - plášťa s kapucňou, ktorý bol opásaný motúzom s troma uzlami, symbolizujúcimi tri rádové cnosti - čistotu, chudobu a poslušnosť.
Z ďalších naj... patrí ešte Františkovi prvenstvo najčastejšie zobrazujúceho svätca. Má na sebe jednoduchý hnedý odev prepásaný motúzom a ovinutý ružencom, je bosý, nad hlavou má svätožiaru a na rukách stigmaty.
Pretože jeho skutky boli výrazom lásky ku všetkému stvoreniu, v modernej dobe si ho vybrali za patróna ekológovia a sociálni pracovníci, v minulosti predovšetkým chudobní a žobráci.
Autor: PhDr. Klaudia BUGANOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
