kolkovanie peňazí zažili niekoľkokrát. V živej pamäti máme posledné, ku ktorému došlo pred siedmimi rokmi, pri konštituovaní sa Slovenskej Republiky.
Rozdelením bývalej ČSFR sa rozdelila i jej mena na českú a slovenskú, kým došlo k vydaniu vlastných bankoviek, Staré v nominálnej hodnote 1000, 500, 100, 50 a 20 Kčs sa okolkovali kolkami o rozmeroch 17,5 x 25 mm, ktorých obrazom bol štátny znak SR s nápisom SLOVENSKÁ / REPUBLIKA, uprostred s veľkým a po stranách s malým označením hodnoty bankovky. Malé hodnotové číslo, podtlač a nápis sa farebne odlišovali podľa hodnoty: 1000 - svetlohnedožltá, 500 - svetlomodrá, 100 - svetlooranžová, 50 - svetložltá, 20 - svetlozelená. Kolky sa nalepovali na lícne strany bankoviek takto: 1000 - v ľavej hornej polovici pred portrétom B. Smetanu, 500 - v ľavej hornej polovici tak, aby prekrýval československý štátny znak, 100 - na bielom, nepotlačenom okraji medzi sériovým a poradovým číslom bankovky, 50 a 20 - v ľavej hornej polovici tak, aby prekrýval československý štátny znak. Platnosť okolkovaných bankoviek sa na území Slovenska skončila dňom 30. 11. 1993 a vymieňali sa za zákonné obeživo od 1. 12. 1993 do 31. 3. 1994. (V deň prechodu československej meny na slovenskú sa dali do obehu mince v hodnote 10 Sk.)
Že kolkovanie nie je ojedinelý jav, svedčia historické udalosti po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie v roku 1918, keď na jej území vznikli nové štátne útvary, ktoré boli postavené pred úlohu vybudovať si silné finančné základy a dať do obehu vlastnú menu. Prvá svetová vojna úplne rozvrátila Rakúsko-Uhorsko, čím bola rozvrátená i mena, ktorá platila na území novovzniknutej Československej republiky. Preto už v prvých mesiacoch jej trvania sa zo strany Ministerstva financií vynaložilo veľké úsilie, aby sa vytvorila nová československá mena. Bola to základná podmienka upevnenia a rozvoja samostatného štátu. Kým sa však obyvateľstvu dostali do rúk prvé československé peniaze, museli sa prekonať rôzne technické ťažkosti - napr. kremnická mincovňa bola bez strojov a materiálu potrebného na razbu mincí, existujúce tlačiarne hneď po vojne neboli schopné vytlačiť potrebné množstvo kvalitných papierových peňazí, atď. Po dlhých poradách o názve novej meny vláda rozhodla, že nová československá mena bude korunová so základnou jednotkou korunou československou, ktorá sa bude deliť na 100 halierov. Keď sa 26. februára 1919 uzavreli hranice Československa, úrady začali kolkovať rakúsko-uhorské bankovky, ktoré sa dovtedy používali na našom území ako riadne štátne obeživo. Kolkovanie trvalo v Čechách do deviateho, na Slovensku do dvanásteho marca. Po týchto dňoch sa platným obeživom v ČSR stali okolkované bankovky v hodnotách 10 (modrý kolok), 20 (červený kolok), 50 (hnedý kolok), 100 (oranžovohnedý kolok) a 1000 (modročervený kolok) korún, nekolkované bankovky v hodnotách 1 a 2 koruny a mince všetkých hodnôt a z každého kovu. Československý kolok, ktorý sa nalepil na bankovku mal vždy 1 % z hodnoty kolkovanej bankovky. Za kolky sa platila 1 Kč za kus. Kolkované bankovky sa potom vyhlásili za prvé štátovky ČSR.
K ďalšiemu označovaniu meny, ktoré nebolo kolkovaním v pravom zmysle slova, došlo vytvorením Protektorátu Čechy a Morava a Slovenskej republiky v roku 1939, keď sa oddelenie slovenskej meny do r. 1942 označovalo pretlačou s textom: "Slovenský štát" na existujúcich čsl. bankovkách. Popri nich boli dané do obehu nové slovenské štátovky, ktoré sa tlačili v podniku Neografia v Turčianskom sv. Martine.
Po skončení II. svetovej vojny pri obnovení ČSR sa vykonalo kolkovanie československých korunových poukážok (tlačených v moskovskom závode GOSNAK) kolkami modrej farby v hodnote 100, 500 a 1000 korún, slovenských platidiel z r. 1940, ktoré sa kolkovali kolkami s portrétom prezidenta T. G. Masaryka: 100 Ks - žltý, 500 Ks - oranžový, 1000 Ks - červený. Československé poukážky z roku 1944 sa kolkovali kolkom modrej farby s označením hodnoty pretlačou na portréte T. G. Masaryka. Následne sa vydali štátovky v hodnote 5, 10 , 20, 50, 100 Kčs a bankovky v hodnote 500, 1000 a 5000 Kčs. Táto hodnotová skladba sa používala až do roku 1953, keď sa uskutočnila peňažná reforma, ktorou sa ukončil povojnový vývoj našich peňazí.
Ekvivalentom kolkovania na papierových, bolo kontramarkovanie na kovových platidlách - minciach, známe už v stredoveku. Kontramarka bola značkou na minci, ktorá overovala, že kontramarkujúci štát alebo mesto dáva po preskúšaní mince súhlas k tomu, aby bola prijímaná ako plnohodnotné platidlo. Všeobecne sa označovali zlaté a strieborné mince.
Ojedinelým zjavom v histórii bolo kontramarkovanie medených - núdzových platidiel, ktoré zaplavili územie Uhorska počas protihabsburského povstania vedeného Františkom II. Rákoczim v rokoch 1703 - 1711. Najznámejšími platidlami tohto obdobia boli 20 a 10 poltury, zvané "libertáše" podľa skomoleného nápisu PRO LIBERTATE na reverze 10 poltúr. Najviac používané kontramarky zobrazovali patrónku Uhorska - Madonu s dieťaťom na pravej ruke. Predpísaný spôsob kontramarkovania uvažoval umiestniť značku na líci 20 a 10 poltury pod prvou časťou letopočtu tak, aby jej časť zasahovala do uhorského znaku. Tu treba spomenúť, že košická mincovňa nebola včas informovaná o spôsobe označovania, preto začala mince označovať odchylnou kontramarkou - Madona má dieťa na ľavej ruke, a to dokonca 2-krát, na líci pod znakom a na rube cez hodnotu v kartuši. Toto kontramarkovanie sa vykonávalo v spojitosti s devalváciou 20 a 10 poltúr z rokov 1705 a 1706.
Autor: Mgr. Katarína ZOZULÁKOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
