Skoro by bola zabudla vybrať svoju pravidelnú poštu. Už jedenásť mesiacov, každú sobotu si vyberá tento záhadný list. Dnes by naňho skoro zabudla, pretože vždy si ho vyberala, keď sa vracala z rannej prechádzky. Chytro zbehla dole schodmi, z vrecka si vytiahla malý kľúčik a odomkla schránku. Bielu obálku si zasunula do zadného vrecka na nohaviciach a vybehla po schodoch. Na obálke nebola uvedená jej adresa, ani jej meno. Bolo to zvláštne dopisovanie a dostala sa k nemu ešte zvláštnejším spôsobom. Bolo to presne pred jedenástimi mesiacmi, keď sedela sama v malej kaviarni. Do tejto kaviarne chodila pravidelne každý utorok. Stalo sa to jej zvykom, ktorý striktne dodržiavala. Popíjala veľmi silnú horkú kávu a fajčila dlhú, v poradí už piatu cigaretu. Bola veľmi zničená a neskonale smutná. Fajčila veľmi pomaly a každý cigaretový vdych a výdych vychutnávala s veľkým pôžitkom. Chcela niečo vydať zo seba, neostať len vo svojom vnútri, tak vybrala papier, pero a začala písať. Písala rýchlym tempom až jej dohorela celá cigareta, ktorú položila na popolník. Zapísala hodný kus papiera a zapálila si ďaľšiu cigaretu. Poskladala papier a vložila ho do prázdnej obálky. Cestou domov zbadala oranžovú poštovú schránku. Zastala pri nej a uprela svoj zrak na svoju obálku. Rozhodla sa, že chce tento kus papiera niekomu poslať. Nemusí dostať odpoveď, len ho pošle. Rozmýšľala akú adresu má napísať, komu môže ten list poslať, ale slzavý pohľad prezradil, že na obálku asi nenapíše nič, pretože vlastne nemá, čo napísať. Napriek tomu, že neuviedla adresu, hodila list len tak do schránky. Nevedela, čo sa stane. Vlastne si myslela, že sa nestane nič a že jej list pre nikoho skončí v nejakom koši. Spravila to preto, pretože chcela, aby to niekto čítal, aj keď nevedela, či sa k tomu niekto dostane. Chcela možno pomoc, ale nepoznala nikoho hodného, komu by mohla toto jej trápenie povedať. Výsledkom toho bolo, že to vlastne poslala nikomu. V sobotu, keď sa vracala z prechádzky otvorila schránku a našla v nej čistú obálku bez adresy. Otvorila ju. V úvode listu bolo oslovenie s jej menom, čo sa jej zdalo čudné, no ešte čudnejšie pre ňu bol fakt, že celý list bola jasná odozva, reakcia na jej list, ktorý napísala v kaviarni. Veľmi sa preľakla a premohla ju bezmocnosť. Vystrašená si sadla na schody a začala čítať ešte raz. Trochu sa upokojila, pretože z listu sálalo teplo a pokoj. Znepokojovalo ju, že ju musel niekto sledovať a vŕtalo jej v hlave množstvo otázok. Ako sa ten niekto dostal k tomu listu? Ako je možné, že pozná jej meno a adresu? Prečo ju sledoval? Odkedy ju už takto sleduje? Doslova ju pohlcovala spúšť otázok, ktoré ju mučili, no zároveň cítila isté vzrušenie a tajomno, ktoré ju napriek obavám a strachu priťahovali. Nevedela, čo má spraviť, ale na ďaľší utorok šla opäť do svojej obľúbenej kaviarne, opäť napísala list bez adresy a opäť ho hodila do tej istej poštovej schránky, presne v ten istý čas. Celou cestou ju premáhala vzrušivá obava. Stále sa otáčala, no nezbadala nikoho podozrivého, kto by mohol byť autorom odpovede na jej list. V sobotu ráno opäť našla v schránke odpoveď a takto to šlo jedenásť mesiacov. Strach a obavy z tajomného neznámeho sa stratili, no vzrušenie sa každým listom stupňovalo...
(pokračovanie nabudúce)
Autor: Marianna Mazáková
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
