posvätné háje a stromy, rieky a jazerá, lesných a vodných duchov. Predstavy o bohoch sa vyvinuli až v neskoršej dobe.
Rarach, rarášok, po rusky rarog, súvisí so sokolom rárohom, v ktorého podobe sa často objavuje. Vyliahol sa z vajíčka vysedeného na peci. Je možné, že tento mýtus je veľmi starého pôvodu, asi súvisí s iránskym Veretraghov, ktorý sa tiež vedel premeniť na sokola.
Kňazi veštili aj z letu vtákov a vnútorností zvierat, podobne ako rímski augurovia. Úspech nastúpenej cesty či podujatia - vojnového ťaženia a pod. - prorokovali podľa letu, druhu a hlasu vtákov. Kukanie kukučky sprava zvestovalo šťastný deň, zľava nešťastie, zozadu smrť. Dodnes odratúva kukučka roky života. Zvestovateľom smrti bolo tiež plačlivé volanie kuvika. Veľký ťah žeriavov ohlasoval neúrodný rok. Hniezda bocianov a lastovičiek chránili dom pred bleskom a požiarom a obľúbenosť týchto vtákov stále pretrváva. Krkavce a havrany, ktoré sa živia mrcinami, sú naopak zvestovateľmi nešťastia. Osobitným druhom ochranného božstva bol had domovníček, pravdepodobne išlo o užovku obyčajnú alebo fŕkanú. Sídlil pod prahom alebo pecou a zabezpečoval rodinný blahobyt, avšak len dovtedy, kým mu niekto neublížil. V Lužici a Poľsku dokonca rozlišovali hada mliečneho, ktorý chránil dobytok a hada žitného, ktorý chránil polia. Tiež starí Rimania mali kult hada, ktorého chovali pri svojich chrámoch. Tento had sa stal aj symbolom lekárstva.
Medveď, pravdepodobne pre jeho silu, mal ochraňovať pred démonmi a zlými čarami. Preto s ním chodili medvediari po domoch a hospodárskych budovách. K zimným slávnostiam slnovratu patrili maškarné sprievody, v ktorých nesmela chýbať maska medveďa. Tiež tu bol pôvodný zmysel zastrašiť a odpudiť démonov.
Vlkodlak predstavoval bytosť spriaznenú s upírom. Bol to živý človek, schopný meniť sa v určitom čase, najmä pri mesačnom splne, na vlka. Väčšinou ním bol čarodejník zrodený zo styku ženy s upírom, ale mohol vzniknúť aj po napití sa z vlčej stopy, alebo po zaklatí vedmou. Viera vo vlkodlaka je veľmi stará, už v 5. storočí pred n. l. ju zaznamenal grécky historik Herodotos v kmeni Neurov, ktorí sú považovaní za predkov Slovanov. Upír je ľudský démon, ktorému sa v hrobe zachovalo živé telo. Udržiava sa vysávaním krvi. Človek sa môže stať upírom z vlkodlaka, čarodejníka alebo samovraha. Upír vychádza z hrobu o polnoci a za svitu mesiaca sa zjavuje buď vo vlastnej podobe, alebo sa môže premeniť na zviera, najčastejšie na vlka alebo netopiera. Do hrobu sa vracia pri rannom zakikirikaní kohúta. Viera v upírov sa dlho udržala najmä na Balkáne, kde vznikla známa povesť o grófovi Drakulovi. Pes obstál v slovanských poverách vcelku dobre, jeho brechot počas zimného slnovratu upozorňoval dievčatá na smer, odkiaľ príde ženích. Dlhé vytie psa však bolo považované za výstrahu pred nebezpečenstvom a predzvesť úmrtia v rodine.
Zvieratá prenikli aj do individuálnej mágie. Nosili sa rôzne časti zvieracieho pôvodu ako ochranné znaky v amuletoch napr. proti chorobám, zlým mocnostiam, urieknutiu. Na tento účel sa používali vlčie zuby, zajačí chvost, kančie kly, medvedia srsť, vtáčie perie a pod.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
