Langoša. Konečná podoba schválenej normy je prenikavým zásahom protikorupčnej a protimafiánskej agendy DS a ďalším námetom na zamyslenie (nad sebou) pre všetkých, ktorí absolútnu hodnotu politických strán merajú ich postavením vo výskumoch verejnej mienky.
Hoci do druhého čítania sa Langošov vlastný návrh nedostal, batériou pozmeňovacích návrhov sa mu podarilo prepašovať do konkurenčnej vládnej predlohy významnú časť svojich predstáv. Pre tie získal jeden z najnepopulárnejších politikov krajiny tesnú väčšinu naprieč všetkými stranami. Ide však o také ustanovenia, ktoré robia z práve prijatej normy asi najtvrdší zákon svojho druhu v Európe.
Nosnou filozofiou prijatého zákona je povinnosť nielen bánk, ale celého zoznamu inštitúcií - napr. aj herní či realitných kancelárií - identifikovať všetky operácie nad 100 tisíc Sk a v prípade "podozrivých" (to jest neobvyklých u daného subjektu či fyzickej osoby) ich nahlásiť finančnej polícii. Takúto identifikačnú a ohlasovaciu povinnosť obsahujú porovnateľné zákony v zóne EU iba v podstatne zúženej miere a najmä s podstatne vyššou minimálnou čiastkou. Pritom Langoš navrhoval vo svojej pôvodnej verzii dokonca ani nie 100 tisíc, ale 50 tisíc Sk.
Aj pri vyššej "štartovnej" sume je ale dôvodný predpoklad, že 99 percent nahlásených operácií nebude mať s organizovaným či iným zločinom nič spoločného. Stotisíc skrátka nie je obnos, na ktorého obracanie by dnes mali patent iba mafiáni a gangstri - s takouto čiastkou čas od času hýbu aj masy počestných občanov s mierne nadpriemernými príjmami. Hromadné nahlasovanie šesťciferných transakcií (stačí podozrenie dievčaťa u prepážky či referenta) povedie skrátka k obrovskej koncentrácii údajov nielen o majetkových pomeroch, ale napríklad aj o spotrebiteľských preferenciách jednotlivých občanov. Databázy informácií tohto druhu, ktoré bude sústreďovať finančná polícia, môžu byť ľahko a mnohorakým spôsobom zneužiteľné.
Majetkové pomery sú rovnako súkromnou sférou, do ktorej v princípe štát nič nie je, ako napríklad intímny život alebo zdravotný stav. Skúsme si predstaviť zákon, ktorý by stanovoval ohlasovaciu povinnosť prevádzkovateľov masážnych salónov o svojich "klientoch" mravnostnej polícii, či oznamovaciu povinnosť lekárov o pacientoch s istou diagnózou - napríklad ministerstvu zdravotníctva. Treba si uvedomiť, že práve schválený zákon "proti praniu špinavých peňazí" presne týmto spôsobom penetruje do súkromnej sféry.
V liberálnych demokraciách už existuje dohoda, že za účelom potierania najhorších foriem zločinu je takýto prielom možný. Uvedený typ informácií ale všade požíva vysokú mieru ochrany a ich zhromažďovanie podlieha prísnej, na štáte nezávislej kontrole; v niektorých krajinách majú napríklad špeciálnych ombudsmanov pre ochranu osobných údajov.
Malo by nás teda zaujímať, aké poistky proti zneužitiu "protimafiánskeho zákona" dostáva slušný občan, ktorý má tú smolu, že poctivou prácou si vie zarobiť také peniaze, aké sú už z hľadiska tohto zákona "neobvyklé". Odpoveď Jána Langoša, že "v zákone je ustanovenie, ktoré ukladá Finančnej polícii použiť získané informácie len pre potreby orgánov činných v trestnom konaní", je smiešna. Stačí jediná námietka - o týchto "orgánoch" sa verejne, vrátane Langoša, pripúšťa, že občas sú samy prepojené s podsvetím a že v polícii existuje korupcia. Nebude napríklad vôbec prekvapením, ak už krátko po vstupe tohto zákona do účinnosti sa rozšíri "klientela" tradičných výpalníkov. Prostredníctvom prístupu k bankovým informáciam sa totiž môžu dostať aj k tým podnikateľom, ktorí doposiaľ neupútali ich pozornosť obchodnými prevádzkami.
Zákon proti legalizácii príjmov z trestnej činnosti navyše chytá organizovaný zločin "za chvost" - pranie peňazí je totiž až posledným ohnivkom reťaze zločinu. Snorenie a lovenie v súkromných účtoch nikdy nenahradí štandardné formy vyšetrovacej práce, ktorých vyššia kvalita môže predísť tomu, aby sa pokladníci mafií vôbec dostali k akejsi legalizácii. Napriek tomu je "protipráčkový" zákon isteže potrebný. Prostriedky, ktorými narába, však musia byť vážené pinzetou. Miera ochrany, ktorú má legislatíva občanovi pred najzávažnejšou kriminalitou poskytnúť, totiž nesmie byť nižšia, než miera obťažovania, ktorej musí byť občan nevyhnutne vystavený.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
