politický vzostup tohto mäsiara národov a viedli k balkánskej tragédii: Tzv. demokratickí politici sa nevedia dohodnúť, národní radikáli a prostonárodní dementi sa uvoľňujú z reťaze a médiá prikladajú pod kotle medzietnickej konfrontácie polená vlastnej hlúposti.
Je načase natvrdo povedať, že spôsob, akým vládne strany pristupujú k spornej "pôdnej" či "komárňanskej" agende, je vrcholne sebadeštruktívny. Miesto toho, aby vedení zodpovednosťou za osud krajiny sedeli 24 hodín denne za stolom, kým nevytlčú z prázdnych hláv nejaké riešenie, bombardujú z jednej strany verejnosť vyhláseniami o "neprijateľnosti" toho či onoho, najlepšie všetkého, čo chcú Maďari. Z druhej strany zase vedia iba jeden refrén - pôda, charta, fakulta, to je naša (resp. nebude) ústava. A ešte že "hraničným míľnikom" je územné členenie. Problémom však skutočne nie sú požiadavky SMK, ktoré sú do diskusie legitímne (a v prípade pôdy neznámych vlastníkov dokonca nesporné), ale spôsob prezentácie.
Medializácia "ostrohranných" stanovísk je verejným nátlakom na partnerov. Likviduje už i tak úzky manévrovací priestor a devastuje vzťahy. Navyše, kontaminuje sa ovzdušie i tým, že ak dôjde k akémusi vopred neinzerovanému sedeniu, rozmaznané médiá, ktoré si navykli pri všetkom byť, nezmyselne ohlasujú že "Koalícia diskutovala utajene" či "Utajené rokovania v Piešťanoch". S rovnako nezmyselným, ale vtieravým podtextom - "kujú pikle, o nás bez nás".
V Piešťanoch, kde cez víkend debatovali koaliční politici na tému národnostných vzťahov aj s celým radom zahraničných expertov, pritom - bohužiaľ - vôbec nešlo o ďalšie kolo zaseknutých rozhovorov. Celé podujatie organizovala americká nadácia Projekt etnických vzťahov a išlo o výročné pokračovanie seriálu konferencií, ktorý začal vo švajčiarskom Mont Pellerine v r. 1996. Mimochodom, vtedy za účasti aj napr. Dušana Slobodníka a Kataríny Tóthovej...
Nešťastné vedenie vnútrokoaličnej komunikácie, ešte patrične mediálne znetvorené, atakuje verejnosť, štartuje emócie a najspodnejšie prúdy v politike, ktoré opäť raz zažívajú divú konjunktúru. Padajú stavidlá, na povrch sa derie dutá agresivita: "Jedenásteho novembra začína posledný boj, dosť bolo podávanej ruky, teraz treba už ukázať aj päsť alebo ZDVIHNÚŤ ZBRAŇ", citovali agentúry plamennú výzvu predsedníčky SNS. Ak nič, tak toto by už malo upomínať na juhoslovanské začiatky.
Základný problém ale zase nie je v hysterickej "národniarke", ktorá svoj handicap asi zdedila a rozum nikdy nedostane. Strany ako SNS, štepené istým génom nižšej príčetnosti, sa ponevierajú kdekoľvek. Z hľadiska kvality demokracie je produktívnejšie ich tolerovať ako zakázať. Malíková by ale Slovač do zbrane podstatne ťažšie zvolávala, ak by jej "demokrati" vo vláde neservírovali na tácke príležitosť.
Američania v Piešťanoch za päť minút identifikovali, kde je pes zakopaný - absentuje civilizovaný politický dialóg. A ponúkli svoje prostredníctvo na zorganizovanie "koaličného okrúhleho stola". Ide síce o "schusteroidnú" aktivitu, vzhľadom na vyššiu autoritu zvolávateľov (a páku integrácie do NATO) sa však ukazuje jedinou rozumnou šancou. Nielen pre hľadanie koaličného kompromisu, ale i pribrzdenie špirály národnostnej konfrontácie, ktorá sa pomaly roztáča.
Nie, isteže neskončíme kdesi v Srebrenici či Sarajeve. Slovensko je predsa len o inom ako Juhoslávia. Úplne však stačí, ak v stále praživejšej atmosfére okolo požiadaviek SMK zhorí veľká príležitosť, ktorú táto koalícia získala ako veno za to, že vystriedala Mečiara.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
