neboli dve svetové vojny, fašizmus a komunizmus, ale výstavba magnezitky a sídliska na ich "fundušoch". Sídlisko nech už bude, ale s pozostatkami magnezitky sa nevedia vyrovnať. "Najlepšie by bolo, keby tu spadla jedna bomba, zrovnala by to všetko so zemou a bol by svätý pokoj!" povedala mi jedna z tých skôr narodených Ťahanovčaniek. A ozaj, kedysi pýcha socialistickej éry východného Slovenska je dnes už len v ruinách. Prášila, znečisťovala ovzdušie, svojím agresívnym prachom znepríjemňovala život Košičanom a tak musela preč.
Zostal po nej obrovský, zaprášený a zasvinený areál. Pre jeho vynikajúcu polohu - nachádza sa v bezprostrednej blízkosti známeho rekreačného strediska Anička a rieky Hornád - niekdajší primátor Rudolf Schuster, prv než sa stal prezidentom republiky, sľúbil areál bývalej magnezitky premeniť na prekrásnu rekreačnú zónu s detskými ihriskami, bazénmi, zábavným parkom… Nestalo sa tak. A zrejme sa tak ani nestane...
JEDEN Z NERÁLNYCH SCHUSTEROVÝCH SNOV
Aj o tom, že sa sny nepremenia na skutočnosť, som sa pozhováral so správcom konkurznej podstaty Košického magnezitu, štátneho podniku v likvidácii, JUDr. Jaroslavom Kucikom a zvláštnym správcom konkurznej podstaty pre odbor ekonomika - správa majetku Ing. Miroslavom Bajerom. Obidvaja muži, ktorých do funkcií ustanovil Krajský súd v Košiciach, mi hneď v úvode poskytli niekoľko údajov dôležitých pre pochopenie celej kauzy. Slovenské magnezitové závody sa začiatkom deväťdesiatych rokov rozdelili a z bývalých závodov vznikli samostatné podniky. A jeden z nich, štátny podnik Košický magnezit dalo ministerstvo hospodárstva v apríli 1996 do likvidácie. V priebehu jedného roka prebiehali rôzne rokovania o kúpe podniku a nakoniec rozhodnutím vlády a ministerstva privatizácie bola časť štátneho podniku prevedená do akciovej spoločnosti Komag. Išlo najmä o baňu Bankov, výrobný závod v Bočiari a časť areálu v Ťahanovciach. Jeho dve tretiny však spolu so všetkými dlžobami zostali štátnemu podniku.
Dnes je tento areál z veľkej časti v ruinách. Ide o najmä o výrobné prevádzky, obrovské betónové a železobetónové monštrá,v ktorých boli vsadené pece, filtre a ďalšie zariadenia... Zvyšky výrobnej prevádzky, pozostatky hál a prepravných pásov, zhrdzavené zvyšky železných konštrukcií, padajúce stropy... A predovšetkým nekonečné kopy sutín... Taký je obraz areálu, ale nie je celkom pravdivý. Dve tretiny z neho (cca 13 hektárov) patria štátnemu podniku v likvidácii (ide predovšetkým o betónové pozostatky po výrobných prevádzkach, niekoľko budov a obrovský komín, najvyšší v šírom okolí...), tretina patrí akciovej spoločnosti Komag, ktorá zrejme má v plánoch obnoviť ťažbu magnezitu, patrí jej aj lanovka a prístup na železnicu (vlečka). Časť areálu (ide najmä o pozemky, prípadne o administratívne budovy a niektoré ďalšie objekty) je už predaná alebo aspoň prenajatá... Sídlia tam rôzne súkromné firmy... Sú tam pekne zrekonštruované alebo aj novovystavané objekty. Problémom zostávajú bývalé výrobné prevádzky.
KULISY PRE HOROROVÉ SCÉNY
Spolu so správcom konkurznej podstaty JUDr. Kucikom prechádzam pomedzi obrovské betónové monštrá a zvyšky výrobných hál a prevádzok. Nezdá sa mi, že tu by niekedy mohol byť rekreačný park.
"Ani nikdy nebude. Tieto objekty sú nepredajné a mesto, aspoň ako ja mám informácie, nemá desiatky miliónov korún na to, aby územie dalo do poriadku. Zbúrať to všetko, vyviezť niekam, vypratať, len na to treba podľa odhadu znalcov aspoň 50 - 60 miliónov korún. A vtom ešte nie je zahrnutá rekultivácia pôdy, sadové úpravy a podobne. Ide len a len o hrubé vypratanie, vyvezenie a uloženie sute. Zatiaľ sa nenašiel nik, kto by mal záujem tu investovať. A asi sa nikdy nenájde... Je to totiž ekonomicky nerentabilné. Darmo ide o pozemky s lukratívnou polohou, perfektným prístupom (jedna z najfrekventovanejších železničných tratí), s blízkosťou rieky i rekračného strediska Anička, nehovoriac o tom, že areál sa nachádza v priestore medzi centrom mesta a veľkým sídliskom Ťahanovce a priamo nadväzuje na priemyselno-obchodnú zónu mesta. Aby ste mi rozumeli, toľko tu treba investovať do toho vypratania, že sa to nikomu nevyplatí. Žiaľ," poznamenáva doktor Kucik a po chvíľke dodáva: "A navyše, do toho treba ešte aj inak neustále investovať. Keď som sem začiatkom roka 1997 prišiel, všimol som si, že na tom veľkom komíne nesvietia žiadne svetlá. Povedal som: ´Pozor, chlapi! Tu lietajú lietadlá, v Košiciach je medzinárodné letisko, každú chvíľu tu štartujú vrtuľníky záchrannej služby, nehovoriac o tom, že podľa predpisov taký vysoký komín musí byť svetelne označený.´ A tak sme do objektu, ktorý máme za úlohu predať, no kupca niet, museli investovať ďalšie a ďalšie peniaze... Len to osvetlenie na komíne nás mesačne stojí cca desaťtisíc korún."
Obrovské betónové monštrá, nekonečné kopy sutín, rozpadnuté haly... Odtiaľto sa už teraz v podstate nedá nič ukradnúť. "Nie, lebo samotná technológia, mám tu na mysli zariadenia, ktoré boli funkčné, sa porozpredávali, najväčšia časť z nich putovala do magnezitky v Jelšave. A o to, čo tu zostalo, nik nemá záujem," vysvetľuje inžinier Bajer. "Vlastne má," poopraví sa s istou dávkou irónie. "Aj minule nás požiadali policajti, či by ich špeciálne jednotky tu nemohli nacvičovať útok s výbušninami v nebezpečnom teréne... A ešte čosi. Už dvakrát tu boli aj filmári. Naposledy tu nakrúcali akýsi videoklip k pesničke, potrebovali vyslovene takéto absurdné prostredie. Apropo, ponúkame tento areál hoci aj filmárom z Holywoodu. Nemusia prácne vytvárať umelé kulisy na horové scény, takých tu nájdu viac ako dosť."
… A DLHY ZOSTALI TU!
Celá podstatu problému s vysporiadaním majetku Košického magnezitu, štátneho podniku v likvidácii, spočíva v tom, že celý, ešte nepredaný, hmotný investičný majetok v súčasnosti predstavuje v účtovnej hodnote cca 100 miliónov korún, no jeho záväzky, dlžoby, sú sedem-osemkrát vyššie. "Samozrejme, mohli by sme - v čisto teoretickej rovine - z peňazí, ktoré postupne získavame za predaj a prenájom, investovať do postupného búrania a vypratávania objektu, ale naši veritelia by nám dali! Veď v prvom rade musíme uspokojovať svoje podĺžnosti voči Všeobecnej úverovej banke, daňovým úradom, Sociálnej poisťovni, zdravotným poisťovniam a ďalším veriteľom," rozvíja tému doktor Kucik. Celé to vzniklo tak, že to, čo bolo "životaschopné", prešlo pred rokmi do akciovky Komag s cieľom obnoviť ťažbu a spracovanie magnezitu v Košiciach. A dlhy zostali štátnemu podniku. Ale, ako dodáva doktor Kucik, zbytočné je lamentovať a tak správcovia konkurznej podstaty nemôžu sedieť so založenými rukami, ale hľadajú kupcov... "Uvediem na ilustráciu príklad, ako sme do účtovníctva postupne zahrnuli aj to, čo v ňom pôvodne nebolo a čo sme dodatočne našli. Úlet z komína sa roky spracovával na brikety, ale niektoré brikety sa rozbili, rozpadli a keďže išlo o obrovské množstvá, je len logické, že zostával po nich odpad, ktorý sa časom hromadil a ukladal na skládky, tj. veľké kopy v areáli magnezitky. Bol to v podstate bordel, ktorý bolo treba spratať... Neskôr sme vstúpili do rokovania s Východoslovenskými železiarňami, ktoré začali od nás tento odpad zo skládok odoberať a používať ako vsádzku do vysokej pece. Za tri roky sme im predali odpad v hodnote sedem miliónov korún. Nie, nie je to veľa, ale v situácii, kedy rôznym veriteľom dlhujeme stámilióny, je každá koruna dobrá,"osvetlil problém inžinier Bajer.
ABSURDNÉ MÚZEUM BUDOVATEĽSKÝCH ÚSPECHOV
V areáli magnezitky, napriek tomu, že magnezit sa v ňom už nikdy nebude spracovávať, je čulý ruch. Časť záujemcov si tu odkúpila pozemky, niektorí aj budovy, stavia sa tu... Len tá rozsiahla výrobná časť zostáva ako memento budovateľských rokov socializmu. "Napadli nás už všelijaké myšlienky, aj absurdné, aj reálne aj nereálne... Trebárs aj taká, ako napríklad zriadiť tu akési múzeum budovania socializmu, ale - verte mi! - nejde to. Jedno však viem isto, rekreačná zóna tu veru nebude. Košický Práter, tenisové kurty, bazény ani detské ihriská s hojdačkami tu nebudú," uzatvára doktor Kucik.
V tej chvíli mi nedá neopýtať sa, čo bude s tým veľkým komínom vysokým cca 110 metrov. Vysoko prevyšuje okolitý terén, nachádza sa v tesnej blízkosti koryta rieky Hornád, z jeho vrcholu vidieť doďaleka...
"Aj komín je súčasťou majetku, aj ten treba predať. Rozmýšľali sme všelijako, jedno z riešení by bolo rozobrať ho a tehly popredať, ale vzhľadom na jeho výšku a s tým súvisiace bezpečnostné opatrenia, by to bolo veľmi nákladné. Nehovoriac už o tom, že tehly, aj keď samé osebe veľmi kvalitné, sú oblepené veľmi hrubou vrstvou špeciálnej vakovky a tak by boli v podstate nepredajné... Niekoľkokrát sme to prepočítavali a táto cesta sa ukázala úplne neschodnou... Jediným riešením je komín predať," hovorí inžinier Bajer a dodáva, že možností, ako ho využiť, je niekoľko. "Napríklad na reklamné účely, ale aj športové, čo ja viem, napríklad na bungee-jumping, respektíve na výcvik pre horolezcov a podobne, ale také najreálnejšie vidím využitie komína pre umiestnenie nejakých antén, napríklad pre niektorú súkromnú rozhlasovú stanicu či rádioamatérsky klub a podobne. Pred niekoľkými rokmi tu bola na predbežných rokovaniach istá japonská firma, ktorá ho chcela odkúpiť, keďže plánovala na Slovensku prevádzkovať mobilnú telefónnu sieť. Medzitým však vyhrali konkurz iné dva subjekty a tak sa nám viac neozvala..."
Pán inžinier, spomínali ste rádioamatérov... Aj ja si myslím, že pre rádioamatérov by to bol doslova raj. Umiestniť antény na takom komíne, to by bol príjem! Ja však v Košiciach ani v širšom okolí nepoznám žiadneho DX-mana, ktorý by si mohol dovoliť kúpiť takýto komín. O rádiomatérskom krúžku kdesi v škole už ani nehovoriac... Ozaj, keby som veľmi chcel tento komín, za koľko by ste mi ho predali?
"Podľa súdnoznaleckého odhadu jeho hodnota je asi dva milióny korún. Hovorím len o neoficiálnom odhade, lebo vypracovanie každého súdnoznaleckého posudku dačo stojí a momentálne si nemôžeme dovoliť vynaložiť peniaze na niečo, o čom nemáme istotu, že to predáme... Ak by sa dostavil záujemca, dáme okamžite vypracovať posudok. Nateraz horúčkovite hľadáme pre komín nejakého kupca. Zatiaľ neúspešne..."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
