Východoslovenské múzeum v Košiciach
Objavenie zmesi nazývanej pušný prach dodnes nie je objasnený. Kedy, kde a už vôbec nie kto prvý namiešal pušný, alebo presnejšie čierny prach. Vieme, že za objaviteľov sa vyhlásilo niekoľko ľudí. Ale ani jeden výskum nepriniesol definitívnu odpoveď. Najstaršia známa správa je z vojenskej výpravy Alexandra Macedónskeho do Indie v rokoch 327 - 325 pred n. l. kde boli použité bližšie nešpecifikované "ohnivé strely". O niekoľko storočí neskôr podal správu o "umelej búrke " Benátčan Marco Polo (1254 - 1323), ktorý navštívil Čínu.
Staršia literatúra uvádza väčšinou teóriu všobecne známu o jeho ázijskom pôvode. Podľa nej čierny prach objavili ako prví Číňania v roku 1232 a odtiaľ sa šíril obchodnými cestami cez Indiu k Arabom a od nich cez Pyrenejský poloostrov ďalej do Európy. Lenže tento veľmi rozšírený názor sa nedá dokázať.
Ďalšou teóriou o pôvode pušného prachu je prvý písomný záznam rukopisu vedeckého pojednania známeho stredovekého filozofa a alchymistu Rogera Bacona (1214 - 1292) z roku 1242, ktorý dokonca obsahuje aj recept na prípravu pušného prachu. Keď Bacona pre pokusy, ktorým venoval veľkú pozornosť obvinili z najvážnejšieho stredovekého zločinu a to z čiernej mágie, napísal na svoju obranu dielo asi okolo roku 1260, kde podáva vysvetlenie pokusov a medziiným aj návod na výrobu zmesi zloženej zo sanitry (NaNO 3), síry a prášku z dreveného uhlia. Neskôr v roku 1266, vo svojom spise už píše o "prachu známom z rôznych miest, ktorý pozostáva zo sanitry, drevného uhlia a síry." Z toho vyplýva, že v tom čase išlo už o vec všeobecne známu. Súvislosť však naznačuje, že pušný prach patril skôr medzi zvláštnosti, ktoré slúžili na zastrašovanie obyčajných ľudí. Prakticky sa pušný prach začal využívať až po objavení strelnej zbrane. Takže ani Bacon nikdy neodhalil jeho pôvod.
Ďalším človekom bol pravdepodobne nemecký mních, alchymista Berthold Schwarze, ktorý síce pušný prach nevynašiel, ale pripisujú mu zdokonalenie.
Konkrétnejšie správy sú však z Európy. Autor nazývaný Marcus Graeceus údajne podal návod na zhotovenie zápalných zmesí, z ktorých jedna sa svojim zložením podobá pušnému prachu. Tento dokument pochádza z rokov 1225 - 1230.
Dnes prevláda aj taký všeobecný názor, že ho vyvinuli Arabi a do Európy si našiel cestu neskôr. No s istotou sa dá tvrdiť len to, že čierny pušný prach objavili niekedy v polovici 13. storočia v niektorej neznámej alchymistickej dielni. Objav pušného prachu a jeho explozívnych účinkov dávajúcich strele pohybovú energiu, princíp ktorý sa dodnes používa, podmienili vznik a vývoj strelných palných zbraní.
Výrobcovia pušného prachu, ktorý sa združovali v cechovej organizácii na Slovensku od 17. storočia sa nazývali prachári. Svoje zastúpenie na území Slovenska si našli v týchto mestách : Banská Bystrica, Bardejov, Prešov a Košice. Pušný prach, ktorý bol predmetom výroby týchto remeselníkov, sa len z veľmi malej časti vyrábal v ich vlastných dielňach. Veľká väčšina sa totiž zhotovovala v tzv. prachárenských mlynoch, ktoré boli na odľahlých miestach, aby v prípade explózie neohrozovali životy obyvateľov, alebo nevznikla nejaká škoda. Prachárenských mlynov bolo koncom 18. storočia na Slovensku okolo 40 - 50.
O cechovom živote tohto náročného ale často aj nebezpečného remesla sa dozvedáme z artikúl košických prachárov, pochádzajúcich z roku 1694. O ich každodennom živote v súlade s Cirkvou upozorňuje už prvý článok artikúl : "členovia cechu majú činiť len dobro, byť bohabojní a úctiť si Cirkev Svätú..."
Do cechu mohol byť prijatý každý, kto sa chcel učiť remeslu, mal nemeckú, maďarskú alebo slovenskú národnosť, a musel mať ešte osvedčenie o svojom pôvode. Výučný list sa v žiadnom prípade nemohol získať bez vyučenia v cechu a vandrovania. Ak budúci učeň vyhovel vstupným požiadavkám cechu, neostávalo mu už do začatia výuky nič, len zložiť poctivému cechu "malý príspevok" 3 pinty vína a 3 funty vosku, a priniesť so sebou 2 ručiteľov, ktorí za neho zaručili, že zostane v učení celé 3 roky (pretože sa stávalo, že učeň od majstra ušiel). Po vyučení dĺžil cechu 7 forintov a 2 pinty vína. Majster bol povinný dať učňovi oblečenie z moravského súkna. Stanovy tohto cechu nedovoľovali ani jednému majstrovi prijať 2 učňov naraz. Nového učňa mohol majster slobodne prijať až po tom, ako sa vyučil ten predchádzajúci učeň. Ak sa tovariš chcel stať majstrom, zaplatil cechu 1 zlatku, doniesol 4 pinty vína a 4 funty vosku a samozrejme mal podľa predpisov vyrobiť majstrovský kus. Po vyhotovení majstrovského kusa sa trebalo prihlásiť u majstra. Ak sa prihodilo, že v jeden deň požiadali cechmajstra o preukázanie majstrovského kusa dvaja, alebo traja tovariši, majstrov syn, alebo tovariš ktorí si vzal majstrovu dcéru, či vdovu po majstrovi, mali vždy a vo všetkom prednosť. To znamená, že obyčajný tovariš sa mohol akokoľvek snažiť, s majstrovým synom súťažiť nemohol. A to sa ešte vyžadovalo od tovarišov, aby "medzi nimi nebol hnev, alebo zvada, ale nech sú k sebe úprimní a svorní". Čo sa týka majstrovského diela cudzí tovariš na majstrovský kus mal pomlieť 30 funtov pušného prachu, majstrov syn len 20 funtov. Keď majstrovský kus "nevyšiel" a neurobil tzv. skúšku pravosti, poslali tovariša na vandrovku. Kvalitu pušného prachu, skúšku pravosti, alebo zápalnú skúšku vykonávali vždy dvaja mladí majstri. Ak sa stalo, že našli pri obhliadke u niektorého majstra "zlý prach", hneď mu ho vzali. Keď sa to zopakovalo trikrát, cech mu "vyrúbal pokutu". V prachárskej dielni sa veľmi dbalo o dodržiavanie čistoty, keďže výrobcovia si boli vedomí rizika spojeného s výrobou pušného prachu.
Aj u prachárov platilo, že mladý majster sa musel do 1 roka a do dňa oženiť a urobiť majstrovský obed. V prvý deň trvania majstrovského obeda predpisovali stanovy budúcemu majstrovi prachárovi doniesť 10 pínt a na druhý deň 8 pínt vína. Až po uskutočnenom obede mohol mladý majster držať tovarišov a prijímať učňov.
V artikulách košických prachárov sa nachádza aj taká zaujímavosť spojená s predávaním pušného prachu na trhoch, kde sa doslova predpisovalo to, že majstri prachári mali prosiť Boha o to šťastie, aby od neho kúpili zákazníci tovar, alebo aj to nech trpezlivo čakajú zákazníka a pritom nesmú ani rukou, ani očami, ani kývnutím hlavy privolávať k sebe zákazníkov. Svojmu konkurentovi nesmeli konať škodu inak by ich cech podľa poriadku potrestal.
Posledný článok artikúl hovorí o povinnej úcte a k poslúchaniu cechmajstra, za nedodržanie tohto článku účtovali prachári pokutu vo výške 12 forintov.
Autor: Mgr. Uršula AMBRUŠOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
