Jany Hovancovej. Aj keď sú obe tieto maliarky zatiaľ len amatérky, určite stojí za to, ísť sa na ich obrazy pozrieť. Rozhodli sme sa položiť zopár zvedavých otázok aspoň jednej z nich - Jane Hovancovej.
To, že nepochádzate zo Slovenska, hneď počuť. Odkiaľ teda ste?
- Narodila som sa v Čechách, v Bloviciach u Plzne. Žilo sa nám dosť ťažko, lebo aj keď môj otec bol akademický maliar a profesor na vysokej škole, nevstúpil do komunistickej strany. Takže ho odsúdili na dvanásť rokov tvrdého väzenia za "velezradu". Ja som mala vtedy len osem rokov.
Bolo to kruté a určite z toho vyplývali ďalšie ťažkosti...
- Áno. Napríklad ja a moja sestra sme vôbec nemohli študovať. Nakoniec sa nám to predsa podarilo a dokonca mi napokon umožnili študovať aj na vysokej škole. To už bol otec z väzenia doma.
Vieme, že ani vaša ďalšia cesta nebola ľahká. Po skončení vysokej školy ste sa rozhodli emigrovať do Austrálie. Čo vás k tomu viedlo?
- Vedela som, že v Československu to budem mať aj po skončení vysokej školy ťažké. A keďže sa naskytla možnosť emigrovať, tak som sa ju rozhodla využiť. Otec zomrel a tak ma v Prahe na vlak vyprevádzala iba mama. No pritom sme obe vedeli, že sa vidíme naposledy. Odišla som vlakom do Rakúska. Tam som bola asi tri mesiace v záchytnom tábore. V ňom som sa spoznala so svojím manželom a spolu sme odcestovali do Austrálie. Keď sme žili v Austrálii, v Československu ma odsúdili na dva roky väzenia kvôli emigrácii. V Austrálii sme prežili asi 22 rokov, a keďže manžel pochádza z Prešova, tak sme sa v roku 1991 vrátili na Slovensko, do Prešova.
Ako a kde ste začali s maľovaním?
- Maľovať som začala až na Slovensku. V Austrálii totiž na to nebol čas. A aj keď bol otec akademickým maliarom, nestihol ma o maľovaní naučiť veľa. A keď sa vrátil z väzenia, mal k maľovaniu už odpor. Ja som dlho maľovala len s ceruzkou a perom. Asi to bolo preto, že som sa "bála" farieb. No jedného dňa som si kúpila tempery a začala som skúšať s nimi maľovať. Celkom sa mi to páčilo, ale ťahalo ma k olejovým farbám. Páčil sa mi ich lesk a poskytovali aj viac možností. No aj keď som si ich nakoniec zohnala, nevedela som v akom pomere mám do nich prilievať olej. Tak som šla do knižnice. Preštudovala som mnoho kníh, ale ani v jednej som to nenašla.
Ako ste to napokon vyriešili a aký bol prvý obraz?
- Jedného dňa som si sadla doma na balkón, vzala do ruky hladkú dosku a skúšala som prstami miešať farby s olejom. Chcela som zažiť ten pocit. A tak nejako vznikol môj prvý obraz. Naozaj bol namaľovaný prstami. Namaľovala som svoj budík a lampičku.
Potom ste zostali pri olejových farbách?
- Áno, najmä preto, že nimi sa dá najmenej pokaziť.
A čo nám môžete povedať o kolegyni Veronike Dolanskej?
- Zoznámila som sa s ňou asi tak pred rokom. Štyri amatérky sme sa vybrali do Drienice na plenér, ktorý Šarišské osvetové stredisko organizuje pravidelne každý rok. Keď sme sa vrátili domov, prehovorila som ju, aby sme to skúsili s výstavou. A teraz je na svete.
Autor: Martina ŠROTOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
