kapitálová investícia medzi Dunajom a Tatrami. Akcionári a.s. VSŽ včera odsúhlasili predaj hutníckeho jadra firmy (Steel Košice) do vlastníctva americkej korporácie U.S. Steel.
Ak sa naplní kľúčový bod tzv. vládnej dohody, ktorá hovorí o investícii 700 mil. USD v priebehu desiatich rokov, mohutne to pocíti nielen samotná firma, ale celý región. Tri a pol miliardy Sk za rok sú také peniaze, aké by si žiadny domáci "dobrý podnikateľ-mečiarovec", ale ani slušnejší človek (subjekt) nemohol dovoliť. (3,5 v dnešnom kurze - keď sa dohoda podpisovala, bolo to "len" cca 3,2 mld.) V tom spočíva kardinálny rozdiel medzi dementnými metódami privatizácie, ktorými sme tu desaťročie trpeli, a štandardným spôsobom. Keby politici na toto prišli hneď po prevrate a nespotvorili privatizáciu ideologickými a kriminálnymi úchylkami, mali by sme už dnes stabilizovaný a produkujúci priemysel a o pár tisíc USD vyšší ročný HDP na hlavu. A nemali by sme napríklad zruinované banky, ktoré teraz treba zaplátať 100 miliardami (aj) za idiotské úvery tzv. "kapitálotvornej vrstve"...
U.S.Steel však neprináša iba peniaze, ale možno ešte čosi cennejšie: Know-how a podnikateľskú kultúru. Keď Eichler pred dvoma rokmi prišiel, mesiac či dva stratil tým, že sa snažil zorientovať v neuveriteľnom bordeli, do ktorého vstúpil. Stratené papiere, neprehľadné vzťahy zodpovednostné i obchodné, divízia zbytočných parazitov... To všetko by teraz malo končiť... Hoci skrížiť socialisticko-slovenskú mentalitu s americkou iniciatívou a etikou podnikania nebude iste jednoduchým experimentom.
Ešte dlho budú odoznievať reči o tom, že U.S. Steel prišiel k "rodinnému striebru" - či čo to bolo - za "babku". Pokiaľ existujú indície, že ktosi by dal viac, plačky sú to síce legitímne, ale obmedzené úzko podtatranským videním reality. Isteže, tisíc dvesto miliónov USD, čo predstavuje akvizičné náklady, staré dlhy a budúce investície, je iný peniaz v USA a iný na Slovensku, kde takú sumu pokope ešte nikto nevidel. Z pohľadu U.S. Steel je však košická investícia "najrizikovejším projektom" (Wall Street Journal - WSJ) v jeho histórii. Ako sme už naznačili, najväčšia americká oceliarska spoločnosť vstupuje do politicky stále nestabilného priestoru, s pokleslou pracovnou i podnikateľskou morálkou a v porovnaní s materskou krajinou doslova smiešnou produktivitou práce. Optikou WSJ, najrenomovanejšieho ekonomického denníka sveta, "platí U.S. Steel vysokú cenu za problémovú socialistickú oceliareň, ktorá produkuje oceľ NÍZKEJ KVALITY, má nepriaznivú povesť v rámci priemyslu a iba nedávno vyriešila ťažké korupčné problémy, ktoré takmer viedli k jej krachu". Podľa WSJ iné oceliarske koncerny nemali kvôli "korupčnej povesti" VSŽ ani záujem diskutovať o vstupe do VSŽ.
Navyše, cenu VSŽ prudko zrazil i ďalší dôležitý bod dohody s vládou, ktorý hovorí o udržaní zamestnanosti. V "dueli" s Dzurindom americkí manažéri argumentovali faktom, že obrovská prezamestnanosť vo VSŽ minimalizuje ziskovosť a znemožňuje firme konkurovať západoeurópskym gigantom. Aj napriek nízkym mzdovým nákladom - zatiaľ čo Gary Works, najväčšia oceliareň U.S. Steel, zamestnáva pri vyššej produkcii 7000 pracovníkov, v U.S. Steel Košice to bude 17 tisíc (zase WSJ). I toto treba vidieť pri hodnotení celej transakcie: Dzurinda a vláda uprednostili vlastný populistický záujem pred vyššou predajnou cenou i pred rýchlejším rastom produktivity a konkurencieschopnosti firmy. Je totiž jasné, že bez balvanu osem až desať tisíc nadbytočných zamestnancov by budúci prezident Goodish reštrukturalizoval spoločnosť o "čosi" jednoduchšie a efektívnejšie.
"Slovenskí manažéri vo VSŽ odmietajú americký spôsob podnikania, ktorý kladie na prvé miesto zisky a až na druhé zamestnancov", upozorňuje vo svojej analýze WSJ. Dúfajme teda aspoň, že s príchodom Goodisha (a jeho 10-20 ľudí) zmiznú "slovenskí manažéri" pod slovenskú čiernozem a viac sa spod nej nevynoria.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
