Korzár logo Korzár
Piatok, 27. november, 2020 | Meniny má MilanKrížovkyKrížovky

Štefan Makara svoju tvorbu zasvätil rodnému Zemplínu

Umenie východného Slovenska zviditeľňoval aj ako režisér a žurnalistaVýchodoslovenský maliar Štefan Makara sa 10. októbra tohto roku dožil

Umenie východného Slovenska zviditeľňoval aj ako režisér a žurnalista

Východoslovenský maliar Štefan Makara sa 10. októbra tohto roku dožil významného životného jubilea - sedemdesiatich piatich rokov. Narodil sa roku 1925 v Ložíne v okrese Michalovce v rodine keramikára. Popri maľovaní pracoval najprv krátko ako učiteľ, neskôr dva roky študoval na VŠVU a potom dlhé roky pôsobil v rozhlase, novinách a nakoniec v televízii. Pri príležitosti jeho narodenín sme sa s majstrom Makarom porozprávali nielen o jeho tvorbe, ale aj o ostatných aktivitách, ktorým sa venoval.

Sedemdesiatpäťka je už predsa len vek, kedy sa človek zamýšľa nad celým svojim doterajším životom. Ak si premietnete všetky tie roky, čo vás najviac napĺňa spokojnosťou?

"Chcel som maľovať Zemplín a to sa mi viac - menej podarilo. Dosiahol som, že ľudia hľadajú obrazy so zemplínskou tematikou. A to je veľká vec, lebo Slováci predtým hľadali Tatry, Oravu, vrchárske námety, nie rovinu. A dnes sa zaujímajú aj o ňu ako o súčasť slovenskej krajiny a hľadajú ju na mojich obrazoch. Tí istí záujemcovia sa hlásia ešte po rokoch."

V katalógu z roku 1990, k vašim 65. narodeninám, sa uvádza, že spočiatku ste nemali odvahu maľovať zemplínsku krajinu.

"To áno, ale predsa len, som Zemplínčan a už moje prvé výtvarné pokusy sa týkali roviny. Tá má však v slovenskej maľbe najmenšiu tradíciu. Česi napríklad tieto veci majú. Ja som sa ich rozhodol robiť programovo a tak, aby im ľudia porozumeli."

Vraj sa jednoduchí Zemplínčania veľmi čudovali, keď vás stretávali v teréne.

"Áno, hlavne na východe v Stakčíne a okolí. Tamojším ľuďom nešlo do hlavy, že také bežné veci ako stoh slamy, žena s batohom, obloha, mraky, môžu niekoho zaujať tak, aby ju maľoval. Pre nich to nič extra neznamenalo. Častokrát sa pýtali aj na to, či som fotograf. Pritom sú to krásne, poetické krajiny - rovina, stohy, osamelé stromy a najmä mraky. Som aj krajanom básnika Pavla Horova, istý čas bol aj mojím riaditeľom v rozhlase. On písal o vysokom letnom nebi, ja som ho maľoval. Všetky symboly, ktoré spomínal vo svojich básňach, možno nájsť aj na mojich obrazoch. Chcel som sfilmovať jeho básnickú zbierku o Zemplíne, ale prišiel rok 1968 a nestihli sme to. Bol najvýznamnejším zemplínskym literátom. Učil ma aj na meštianke, neskôr sme spolu boli v rozhlase. Dá sa povedať, že sme boli priatelia, hoci bol o generáciu starší.

Nie je ťažké označiť vás za maliara Zemplína, považujete sa však vy sám v prvom rade za krajinára? Predsa len, maľovali ste aj portréty, hlavne v šesťdesiatych rokoch ste experimentovali aj s modernými prístupmi.

"Áno, bolo aj také obdobie. Pochopil som však, že to nebolo presne to, čo som chcel naozaj robiť. A uvedomil som si aj fakt, že na východe vlastne neboli maliari, ktorí by tento kraj maľovali. Mňa základom naučil Teodor J. Mousson, on však bol krajinár - cudzinec, ktorý pôsobil na Zemplíne a jeho tvorba sa prikláňala k folklórnym námetom. Ja som sa rozhodol pokračovať v jeho stopách, viac ma však zaujala krajina ako taká."

Kedy ste sa s Moussonom spoznali, na meštianke, alebo ešte skôr?

"Chodil som za ním už počas štúdií na meštianke. Dával mi také domáce úlohy, ktoré potom posudzoval. A bol to práve on, kto mi nahovoril, že mám talent. Mal syna, asi v mojom veku. Ale s ním nebol taký spokojný, ako so mnou. Jeho syn neskôr žil v Trenčíne, a keď sa rozhodovalo o tom, či ho prijať za člena zväzu výtvarných umelcov, neprešiel pri hlasovaní. Ja som hlasoval za prijatie, a veľmi som sa čudoval, že ho neprijali. Keby bol synom iného významného maliara, určite by nemal problémy."

Pôsobili ste aj ako učiteľ, neskôr ste pracovali v rozhlase a televízii. Čo ste vyučovali?

"Som absolventom učiteľskej akadémie pre všetky ročníky. Neskôr som študoval výtvarnú výchovu, tú som však prakticky nikdy neučil. Myslím, že som nebol podradný novinár a hľadal som zamestnanie, pri ktorom by som mohol maľovať. Po štúdiách to veľmi možné nebolo, v niektorých obdobiach štát obrazy kupoval, inokedy nie. Začal som teda písať do novín a išlo to dosť dobre. Niekedy boli honoráre za príspevky väčšie, ako za maľovanie."

Patríte aj medzi zakladateľov výtvarnej kritiky, aspoň na východnom Slovensku určite. Aký bol jej stav v čase, kedy ste začínali písať?

"Výtvarná kritika tu vlastne neexistovala a ja som sa teóriou výtvarného umenia zaoberal ako amatér. Zaujímala ma aj história, neskôr som režijne alebo scenáristicky urobil aj veľa filmov o maliaroch, hlavne o východniaroch, ktorí buď boli poprednými maďarskými výtvarníkmi, alebo slovenskými umelcami, o ktorých sa až tak nevedelo. Vlastne nebol nikto, kto by ich dostal do povedomia. Neskôr už vznikla generácia študovaných teoretikov umenia, ale predsa len ako maliar som sa do problematiky rozumel. Preto som začal písať."

Dva roky ste študovali v Bratislave u Petra Matejku a Ladislava Čemického. Bolo to práve v období takzvaného socialistického realizmu. Aký vplyv to malo na vaše štúdium, je možné povedať, že ku krajine ste sa priklonili aj preto, že tu hrala ideológia relatívne najmenšiu úlohu?

"Povedal by som, že Peter Matejka na ideológiu nedbal. Snažil sa nás hlavne naučiť remeslo a výtvarnú teóriu. Bol to fajn profesor. Potom u Čemického bolo to ideologické pôsobenie silnejšie. On sám však bol krajinár a dobrý akvarelista. Je pravda, že u neho sme portrétovali aj pár obľúbencov režimu, ale hlavne sme sa naučili techniku i teóriu. Tá socialistická škola totiž naučila ľudí remeslu. Vidno to aj na prácach mojej dcéry Alexandry, pôsobiacej vo Viedni. Má základy od nás, čiže vie kresliť. Oproti tamojším študentom mala ohromný náskok."

Nemaľovali ste len zemplínsku krajinu, vidím aj košické scenérie, krajiny z Juhoslávie, severnej Afriky.

"Na cestách som nemal problém s kreslením a perspektívou, a v spomínaných krajinách bolo pekne. Síce horúco, ale ako Zemplínčanovi mi horúčavy nerobili problémy. A niekde som našiel námety, blízke tým zemplínskym, napríklad ploché horizonty, inde zas rozoklanosť krajiny bola pre mňa výzvou."

Jeden váš obraz Šíravy sa vraj ocitol až niekde v Afrike. Do ktorej krajiny sa vlastne dostal?

"To si už nepamätám, viem len, že jedna moja kolegyňa, ktorá odišla do Izraela, sa neskôr vrátila a kúpila si jednu krajinku."

Nie, malo by ísť o obraz, ktorý si kúpila nejaká delegácia.

"Už si spomínam. Nejde však o Afriku, obraz si vybrala sýrska delegácia. Udialo sa to v Bratislave. Ja som potom dostal katalóg. Ani neviem, ktorý obraz sa do Sýrie dostal, nevedel som to totiž prečítať."

Tvoríte ešte stále. Ako sa vám darí?

"Doba je zložitejšia, ale nemám problémy. Súkromných zákazníkov som mal stále, hlásia sa aj teraz. Výtvarníci, zameraní na takzvaný socialistický trh sú dnes bez práce. Stále sa zaoberám zemplínskymi krajinami, tie sú najobľúbenejšie. Niekoľko obrazov má aj prezident, a záujem je aj mimo Slovenska. Na druhej strane, dnes to výtvarník až také ľahké nemá. Zväzová štruktúra je rozbitá, a o ministerstve kultúry si niekedy myslím, že asi zastupuje miestnu osvetovú besedu v Bratislave."

Čo vravíte na súčasné umenie, je tu niečo, čo sa vám páči, či naopak niečo, čo vám nič nehovorí?

"Budem teraz hovoriť ako teoretik. Postmodernizmus je chaos, ktorému nikto nerozumie. O čo v ňom vlastne ide? Po moderne všetky výboje skončili a bolo by teraz potrebné vrátiť sa k prírode ako takej. A ani si nemyslím, že by Slováci nasilu mali mať kubistov alebo postmodernistov, keď tu chýba tradícia. A na rozdiel od Čechov sme nemali vlastného Slavíčka, Hudečka, Slovensko dokopy nemal kto namaľovať. Niektorí východniari napriek tomu v snahe akéhosi modernizmu robia to, čo sa inde maľovalo už pred sto rokmi."

Dlho ste pracovali aj v televízii. Na ktorý zo svojich dokumentov si spomínate najčastejšie?

"Napríklad na film o Pálovi Sziney-Mersem. On je vlastne zakladateľom impresionizmu v strednej Európe. V Bratislave o ňom možno ani nevedia, lebo bol východniar. Vždy, keď sa ho pýtali na národnosť, odpovedal, že je Šarišan. Spisovne po slovensky nevedel. Staral sa aj o Tivadara Csontváryho, umelca, u ktorého prepukla duševná choroba. Aj o ňom som nakrútil film. Csontváry zas bol modernista, ktorý obsiahol všetky moderné smery. Je zaujímavé, že obaja zomreli po I. svetovej vojne krátko po sebe. Maďari v Bruseli za Csontváryho dielo dostali zlatú medailu, pritom on vôbec nebol Maďar, pochádzal zo Sabinova a potom sa s rodičmi vysťahoval do Seredneho na Zakarpatskú Ukrajinu. Maľoval Tatry, ale je aj slovenským vynálezcom surrealizmu. Bohužiaľ sa u nás nezachovali žiadne jeho obrazy. Predal svoj dom v Haliči pri Lučenci. Kúpili ho nejakí bratia, budapeštianski kunsthistorici, a tí obrazy vyviezli do Maďarska. Film o Csontvárym skoro dostal cenu, mal však nevýhodu - bol čiernobiely a točený na šestnástku. Ostatné snímky na festivale, myslím, že v Brne, boli farebné a točené na tridsaťpäťku."

Je známe, že vaša dcéra maľuje vo Viedni. Ako sa jej darí?

"Ona by sa už vrátiť nechcela. Ale poradil som jej, aby ako Slovanka nezradila svoj slovanský pôvod. A naozaj si nechala svoje meno, maľuje farebne, fauvisticky, čo v Rakúsku nie je zvykom. Je figuralistka a vo Viedni, ladenej skôr do zemitých tónov, má úspech. Jej obrazy sú aj v nemocnici v Innsbrucku, kde sa liečil prezident. Na škole ju vo farebnosti dosť tlmili, ale keď doštudovala, povedal som jej - vykašli sa na to, maľuj tak, ako to cítiš. Tým by sa mal riadiť každý umelec."

Martin LUKÁČ

spravodajstvo-archív lukáč-š.makara-lukáč

foto do čísla-piatok-JUDY-Makara

+obrazy (katalóg)

str.22-text: Máloktorý návštevník Zemplínskej šíravy ju videl z takéhoto pohľadu

str.24-text: Plochá zemplínska krajina je maliarovou celoživotnou inšpiráciou

Najčítanejšie na Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Bývanie v meste predlžuje život
  2. Fakty o batériách, ktoré ste nevedeli
  3. Slovensko spoznalo najlepšie farmy minulého roka
  4. Zodpovedné podnikanie je témou aj pre slovenské spoločnosti
  5. Počúvaním hluku chránime váš sluch
  6. Rozbiehať biznis v čase korony? Ide to
  7. Porsche Unseen: Tajné projekty dizajnérskej kuchyne, časť druhá
  8. Aká je chémia vôní
  9. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári
  10. Helske očarila nemeckých dôchodcov
  1. Aké sú dopady pandémie na financie ľudí?
  2. METROPOLIS prináša mestské bývanie vo vysokom štandarde
  3. Účastníci charitatívneho behu No Finish Line nabehali 26 007 km
  4. Porsche Unseen: Tajné projekty dizajnérskej kuchyne, časť druhá
  5. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári
  6. Počúvaním hluku chránime váš sluch
  7. Aká je chémia vôní
  8. Helske očarila nemeckých dôchodcov
  9. Tipy na cenovo výhodné vianočné darčeky, ktoré aj potešia
  10. Bývanie v meste predlžuje život
  1. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 28 997
  2. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 18 134
  3. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 13 623
  4. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 11 074
  5. Mercedes-Benz opäť nadizajnoval budúcnosť 8 424
  6. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 246
  7. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 7 864
  8. Čo ovplyvňuje chuť kačacieho mäsa? Tieto dve veci 7 582
  9. Nástrahy online vyučovania, o ktorých sa nehovorí 7 490
  10. Predplatená telefónna karta s kreditom 10 € v denníku SME 7 118
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

ROZHOVOR

Pediatrička: Niekedy som očkovala na chrípku 600 detí za rok, teraz približne 50

Ľudia si zvykajú, že nemôžu behať za lekárom so všetkým.

Pediatrička Eva Ševecová.
Rozhovor

Archeológ: Hrady síce opravujeme, ale tie nežijú

Michal Keruľ chcel odhaľovať poklady histórie, teraz ich pomáha strážiť.

Michal Keruľ s rodinou.
Humenskí poslanci nájomnú zmluvu so spracovateľom ovocia neschválili.
Vrak pred rodinným domom začínajú úrady riešiť.
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Návštevníci u sv. Michala a spev Moniky (týždeň podľa Schutza)

Z radu kajúcnikov je exštátna tajomníčka zrejme vôbec najvýbušnejší materiál.

Ústavnoprávny výbor vypočúva kandidátov na generálneho prokurátora.
Pavol Jarčuška počas tlačovej konferencie k aktuálnej pandemickej situácii.
Miesto atentátu na jadrového vedca.
Mária Kolíková

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop