zmluvu, ktorá je súčasťou celého readmisného komplexu medzi európskymi štátmi a hovorí o vracaní uprchlíkov do krajiny, odkiaľ na územie toho-ktorého štátu vstúpili.
V prípade slovensko-ukrajinskom to konkrétne znamená, že by sme migrantov z tretích zemí (teda nie občanov Ukrajiny), ktorí vstúpia na naše územie ilegálne cez spoločnú hranicu, už nemohli jednoducho vracať do opatery Kyjevu. Alebo ich ustajníme v našich utečeneckých táboroch, alebo ich budeme musieť vyhostiť do "materskej" krajiny. V oboch prípadoch ide o úkony nepomerne náročnejšie a nákladnejšie, ako eskorta do Užhorodu.
Hoci oficiálnou nótou na slovenské "zamini" ešte nič neprišlo, výpoveď je podľa viacerých signálov hotovou vecou. Aj keď neoficiálne zdroje z Kyjeva uvádzajú ako dôvod neznesiteľné finančné náklady na utečencov, ktoré už rozvrátené ukrajinské hospodárstvo nevládze znášať, ide o zjavnú výhovorku, alebo presnejšie polopravdu. Vyvrátenie je lapidárne - o podobnej výpovedi Poľsku (s ktorým má Kyjev podstatne dlhšiu hranicu) ani Maďarsku nechyrovať. Hoci ekonomické problémy sú tam úžasné (s našimi neporovnateľné), selektívne k zrušeniu štandardnej medzinárodnej zmluvy práve s Bratislavou by sotva pristúpili, nebyť akýchsi "dodatočných" argumentov.
Aj tie sú, bohužiaľ, lapidárne. "Východná politika" Dzurindovej vlády je od nástupu k moci temer fiaskom (našťastie, na rozdiel od "západnej" - zatiaľ). Bratislava sa dopustila v poslednom čase vo vzťahoch s Kyjevom hneď dvoch necitlivých krokov, možno až hrubých prešľapov. A vo vzduchu visiaca výpoveď readmisnej zmluvy je skrátka a dobre odvetným opatrením.
Zavedenie vízovej povinnosti voči Ukrajine s platnosťou od 1.júla tohto roka sme v čase oznámenia odkomentovali na tomto mieste približne v tom zmysle, že síce argumentom Pittnera a Demokratickej strany (ktorí to najviac presadzovali) rozumieme, rizikom sú však recipročné kroky. Najmä ak išlo o dosť jednostranné opatrenie - Maďarsko a Poľsko jasne deklarovali, že vízový styk zavedú s Ukrajinou až pred svojím vstupom do EU. Reciprocita sa teda naplnila - hoci až takúto silu odvetného úderu málokto vtedy predpokladal.
Prišla však ešte chyba číslo dva - rokovania s Ruskom na ministerskej úrovni o novom plynovode, ktorý by obchádzal územie Ukrajiny. Keďže jeho realizácia by pripravila Kyjev o výnosy z tranzitu, ktoré predstavujú chrbticu jeho rozpočtových príjmov, iniciatívny minister Harach a šéf SPP Kinčeš svojou ústretovosťou k Moskve a Gazpromu fakticky ohrozili vitálne záujmy Ukrajiny. Ich kroky smerom k zavedeniu novej rúry, ktorá by obchvatom šla cez Bielorusko a Poľsko na Slovensko, boli o to kontraproduktívnejšie a nešťastné, že Varšava projekt v zárodkoch odmietla, takže je fakticky už aj bezpredmetný. Navyše i stanovisko nášho zahraničia bolo od počiatku chladné a v podstate zamietavé, keďže Kukan asi dvakrát po sebe vyhlásil, že "proti záujmom Poľska a Ukrajiny Slovensko nepôjde".
Toto však už v Kyjeve asi prepočuli. A možno aj právom, keďže "východná politika" SR je vskutku nevypočítateľnou zmesou improvizácií, pričom ani nie je celkom jasné, či rezort ZV v nej hrá prvé husle (pripomeňme napríklad Čarnogurského cestu do Moskvy bez vedomia "zamini" päť minút po zostavení vlády, či Migašovo turné po Donbase a Kuzbase, kde nadháňal deblokácie pre Devín Banku). Niektorí domáci experti na Rusko a Ukrajinu sa už dokonca vypäli aj k takej krajnej formulácii, že "napriek predvolebným deklaráciam Dzurindova vláda pokračuje vo východnej politike Vladimíra Mečiara". Podstatou tejto diagnózy je, že Kyjev a jeho záujmy akoby pre slovenskú politiku ani nejestvovali, naopak preferujú sa požiadavky Moskvy.
Ministerstvo vnútra včera slávnostne oznámilo, že náklady spojené so zrušením readmisnej dohody odhaduje na 300 miliónov Sk. Celkom slušná sumička za vykoledovanú reciprocitu. Mohla by sa prípadne aj zosobniť - fiktívny plynovod totiž do slovenskej domácnosti asi veľa prostriedkov nenaženie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
