mizne za kríkmi akácií. Zastavuje pri vysokom kaktuse a systém práce s tyčou pripomína obíjanie orechov. Na zem dopadajú plody kaktusu saguaro.
Osamelá postava na sonorskej púšti, znášajúca vražedné horúčavy je domorodá Američanka z kmeňa Tohono O'Odham. Rok čo rok tam prichádza táboriť z neďalekého mesta a udržiava tak pri živote starodávny zvyk zber plodov saguaro na ľudoprázdnej púšti v okolí Suscony v americkom štáte Arizona. Tejto vymierajúcej činnosti sa venuje už iba niekoľko členov kmeňa. Američanka sa pohybuje po púšti celý život. Pamätá si na časy, kedy v dnes už rozpadajúcich sa táboroch pulzoval koncom júna a v júli čulý ruch zberu. Dnes je z miest pôvodného porastu kaktusov saguaro národný park a ona musí žiadať o povolenie k vstupu na miesta, kde sa jej babička voľne pohybovala pred sto rokmi.
Kaktus saguaro (Carnegiea gigantea) je podivná rastlina, ktorej sa darí v zničujúcej púštnej horúčave. Svojou podobou pripomína človeka, a v najhorúcejšom lete tvorí oblé červené plody, ktoré sú vo vnútri duté. Tie vytvárajú na kaktusoch akúsi rebrovú štruktúru. Vďaka hrubej voskovej koži a jej rozťažnosti, môžu plody zadržiavať veľké množstvo vody, a to aj v tých najsuchších mesiacoch. Jednotlivé kvety na konci každého výhonu kaktusu nádherne rozkvitajú na jedinú noc a potom dozrievajú do šťavnatého ovocia. Tieto plody sa strhávajú tyčou huiput, vyrobenéu z toho istého kaktusu. Často stačí ľahký dotyk a plody padajú na zem.
Prvé ovocie zo zberu je sprevádzané vzdaním vďaky prosbami za bohatú úrodu v budúcom roku. Domorodci vždy niekoľko plodov oddelia a v tábore nimi ovenčia improvizovaný oltár. Ostatné plody očistia a uvaria. Časť dužiny sa odstráni, zrnká sa odfiltrujú a neskôr sa sušia a jedia. Červená kaša sa ďalej varí dovtedy, kým sa nepremení na prenikavo voňajúci sirup. Ten sa plní do nádob a v nasledujúcich mesiacoch sa konzumuje.
Autor: I/jv
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
