pokračuje "letný" zjazd SDĽ programovou časťou, na sneme v Trenčíne položí KDH bodku za dekádou Jána Čarnogurského voľbou nového predsedu-pokračovateľa.
Tá starosť-téma, ktorá sužuje oba subjekty, tlačí ich k "reformným" krokom a bude sa vinúť oboma megapodujatiami (cez 400 deletátov tam i tam), sa volá pokles volebných preferencií. Socialisti i kresťanskí konzervatívci, hoci predstavujú dve stabilné kotvy tzv. štandardného politického spektra, čelia spoločnej výzve: Ako odraziť nápor tzv. neštandardných (mimosystémových) strán a uratovať si dôstojnú rolu v slovenskej politike i po najbližších voľbách.
Formy a spôsoby, ako dosiahnuť vytúžený zlom a naštartovať "rast", sú však predmetom sporu vnútri týchto subjektov. Omnoho silnejšie sa manifestuje v SDĽ. Neľútostný zápas, ktorý otriasal stranou na prvej, "personálnej" časti zjazdu, skončil vcelku presvedčivým víťazstvom Jozefa Migaša a jeho prívržencov. Konflikt však nezmizol zo stola; "weissovci", ktorí boli nútení, až na Ftáčnika, vypratať svoje pozície vo vedení, otvorili novú frontovú líniu - inštitucionalizáciu straníckych platforiem. Hoci je to iniciatíva úplne legitímna (platformy bežne existujú v rôznych stranách, pravda, väčšinou tzv. zberných, so záberom 20 a viac percent), zo strany tzv. reformného krídla je to v podstate snaha o opätovné získanie mocenského vplyvu. Cíti to aj Migaš, ktorý spolu so svojimi juniormi (Andrassy, Ondruš) vníma frakčnú činnosť ako latentný pokus o čiastočnú revíziu "personálneho" zjazdu. Úplne "náhodné" zjavenie švédskeho výskumu ("zhodou okolností" dva týždne pred Košicami), ktorý označuje Migaša za jedného z najneobľúbenejších politikov SDĽ, a celú stranu vo vnímaní verejnosti ako "najklientelistickejšiu", naznačuje, že zápas o "platformizáciu" SDĽ v ostrosti a metódach boja možno veľmi nezaostane za prvým dielom. Ten, ako je známe napriek hermetickému utesneniu dejiska, bol v znamení zatiaľ najtvrdších osobných útokov v histórii postkomunistickej ľavice. Pokiaľ ale júlovú drámu strana v celosti prežila, je už dosť nepravdepodobné, aby sa teraz rozpadla.
Omnoho menej drámy sľubuje Trenčín. Dosť bezfarebný a sterilný Ján Figeľ nebaží ani po platformách, ani nedisponuje výrazne odlišnou víziou, než akú ponúka veľký favorit Pavol Hrušovský. V porovnaní s poslednými rokmi, ktorým dominoval tvrdý a miestami až zákerne vedený boj medzi Čarnogurským a Dzurindom, môže byť tento snem doslova až "úľavný". Navyše sa zdá, že KDH, na rozdiel od SDĽ, už aj disponuje akýmsi projektom na rast preferencií - omnoho ľahšie si nachádza témy, s ktorými predstupuje pred verejnosť (rušenie amnestií, rodina, Brockove "sociálne balíčky"). Kým SDĽ stále stagnuje tesne nad čiarou ponoru, KDH vykazuje už mesiace plazivý, ale vytrvalý posun smerom nahor - pokiaľ na jar kotvilo v drvivej väčšine výskumov pod 5 percentami, teraz je to už väčšinou tesne nad.
Celkom zdravo vyzerá domnienka, že KDH je už za svojím rozhodujúcim zlomom - malo by ním byť práve oznámenie Jána Čarnogurského rezignovať na post predsedu. Je už predsa dávno overené, že na únavu z "večných" lídrov je najlepšou medicínou zmena, a to i v prípadoch úspešnejších kariér, než akú má za sebou Čarnogurský. Z tohto pohľadu je vlastne i ľahostajné, či to dnes vyhrá Hrušovský, alebo malý zázrak postaví na čelo hnutia Figeľa.
Pre perspektívy KDH sa javí oveľa podstatnejšie, aby dokázalo prekonať komplexy zo zápasu s Dzurindom, ktoré už nadobudli miestami paranoidné obrysy v rôznych podozreniach typu, že oni boli vlastne objektom akéhosi komplotu s cieľom zlikvidovať existenciu hnutia. Ak traumy živené a šírené niektorými lídrami sa usadia v hlbšom vedomí, darmo sa aj KDH prebije do parlamentu - marginalizuje sa samo, aj bez cudzieho pričinenia.
Peter Schutz
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
