Rokycany, kde najprv začala hrávať s cimbálovkou. Dnes sa jej robustná postava dostáva na titulé stránky, napríklad francúzskeho denníka Libération. Vypredala londýnsku Barbican Hall a v Hollywoode stála pred dvanásťtisícovým davom na javisku, kde pred tým spieval Stevie Wonder, alebo Whitney Houstonová. Spieva a žije naplno, vyfajčí štyridsať cigariet denne, ale alkohol pre ňu znamená tabu. Má slabosť pre hracie automaty a rovnako neodolá dobrému jedlu. Chlapci z Kale s obľubou tvrdia: Prejedli sme s Věrou celý svet. Režisérka Mira Erdevičky o nej nakrútila film Černobílá v barvě. U nás jej hlas, na veľkú škodu, z rádia takmer nepočuť. Zažiť Věru Bílou naživo, to je obrovský príval energie. Vo štvrtok, v rámci Českých dní sa o tom presvedčili aj Košičania. Do varu ich dostala temeperamentná kapela Kale, sprievodný gitarista Jan Dužda, tamburínista Dezider Lúčka zvaný Šiška, basový gitarista Emil Pupa Miko a sólový gitarista Emil Bišu Miko. Keď chlapci v čiernych košeliach a džínsoch hrali úvodnú pesničku, fajčila Věra poslednú cigaretu. Na javisko prišla bosá. Nie z rozmaru, ale kvôli opuchnutým nohám. O chvíľu ovládla javisko Jumbo centra svojim sýtym hlasom. Rómske pesničky, niekedy plačlivé, inokedy rozmarné, až divé, dostali v jej podaní priam jazzový nádych. Nadarmo sa nehovorí, že španielski Gypsy Kings sú len komerčným odvarom Věry Bílej a jej Kale.
Zvedavá, zastihla som ju v šatni krátko pred koncertom. Zahalenú neodmysliteľným oblakom dymu. "Ste od novín?" premerala si ma skúmavým pohľadom. "Fajn, môžte sa pýtať."
* Kedy ste prišli na to, že sa chcete živiť spevom?
- Odjakživa som počúvala hudbu rada. Ako dievča som dokonca s kamarátkami založila skupinu Beatles.
Potom s cimbálovou hudbou, Janom Duždom a dvoma gitarami, sme občas spievali v rozhlase. Aj sme nahrali zopár pesničiek.
* Rozprávala mi o vás veľa Zuzana Navarová.
- Sme strašne staré kamrátky. Poznám ju od dievčatka. Chodila na naše koncerty. Ešte som nemala ani skupinu Kale,hrala som iba s Janom Duždom. Zuzka nás vždy chodila počúvať. A jej otec totiž robil v Hradci Královom v rozhlase, kde sme nahrávali. Jej sa to strašne páčilo. Zuzke vďačím za veľa, pretože keď sa sama stala známou speváčkou, zdvihla nás hore.
* Mnohí ju považujú za vašu objaviteľku.
- Veď je to pravda. Mala vystúpenie v pražskej Lucerne a pozvala ma aby som s ňou spievala. Najprv som sa bála vystúpiť pred toľkými ľuďmi. Napokon som predsa len vyšla na javisko a zaspievala niekoľko pesničiek. Dostala som obrovský potlesk a to ma povzbudilo. Zuzana mi povedala: Věra musíš si dať dokopy kapelu a začni s koncertami. Šla som domov a na druhý deň som poprosila Jana: Zožeň chlapcov a ideme hrávať. Začali sme potom skúšať u nás doma. Zuzana poslala telegram, či už môže prísť, aby si nás vypočula. A keď prišla, bol to pre ňu šok. Hneď povedala, že musíme nahrať CD. Potom prišla spolu s Petrom Mukom, asi za dva mesiace. Sedeli sme, počúvali, Petr Muk ako vyjavený. Zrazu z nich vyhŕklo: Toto predsa musíte ukázať ľuďom. Nie aby ste hrali iba v izbe. Mali sme z toho veľkú radosť. Ale až keď odišli. Napokon sme na jar v 95 roku platňu "Rompop" vydali.
* Spomínali ste prvé vystúpenie v Lucerne a strach z publika, ale odvtedy ste spievali napríklad v londýnskej Brabican Hall pred dvojtisícovým davom. * Zvykli ste si?
- Trému nepoznáme. Veď napríklad len v Kanade sme spievali na štadióne pre 50 tisíc ľudí. Vystúpili sme dva razy za sebou. Naopak, som rada keď vidím plnú sálu. A keď mám radosť, potom sa mi dobre spieva. Horšie keby nebol nikto. To už by bolo zlé.
* Je rozdiel, ako vás vnímajú doma a ako vonku?
-Spontánnejší sú ľudia u vás na Slovensku. Vonku sú však všetci seberovní. Je to lepšie, ako v Čechách a tu u vás. Ľudia sú príjemnejší.
* V rámci festiavlu worldmusic Womad ste koncertovali v Seattli. Ako sa vám pozdávalo v Amerike?
- Mne sa tam veľmi nepáčilo. Najmä tie letiská. Nachodila som sa až až. To by vedeli povedať skôr chlapci z kapely. Tí sa tam cítili veľmi dobre.
* V Košiciach ste po prvý raz?
- Kdeže. Kedysi, ale už je to dávno, som tu nakrúcala s režisérom Dušanom Hanákom film "Ružové sny. Hrala som Johanku.
* Máte na Slovensku korene?
- Mám , ale z maminej strany. Má tu ešte brata. V Šarišských Sokolovciach, boli sme sa tam pozrieť. Videli sme aj iné osady. Boli sme aj v Jarovnicich.
* Aký z toho máte pocit?
- Je tu bieda. Ale spomínam si, že keď sme nakrúcali s Dušanom Hanákom v jednej rómskej osade niekde okolo Prešova, ľudia moji, normálne tam liezli po zemi vši. A ženy varili vonku pred domom v špinavých hrncoch. Dušan Hanák ma stále upozorňoval, Věra nesadaj si na zem, lebo tam sú vši. Nemali tam ani postele, nič. A skoro ani strechu. Filmári im postavili dom, kde sme nakrúcali. A nechali ho potom jednej starej pani. Chudera, nemala kde bývať.
* Vedeli by ste si predstaviť žiť tu?
- Som rada, že je to inak. Poviem pravdu, zdá sa mi, že u nás v Čechách Rómovia žijú lepšie. Ozaj, ešte stále máte radi toho Mečiara? Dnes som si v hotelovej izbe zapla rádio a počúvam, ako hovorili niečo o amnestii. Vraj niečo zrušil, ale zapla som to pozde. Nemáme ho radi. Pamätám si, keď sa malo rozdeliť Československo, videla som v televízii ako sa v jednej rómskej osade pýtali: Koho budete voliť? A vedľa na plagáte Mečiar. Na otázku kto to je, sa všetci prekrikovali, veď to je to ten Klaus.
* Kam vás cesty zavedú najbližšie?
- Po koncerte v Košiciach na letisko a potom do Barcelony. Hráme na akomsi festivale. Dobre sa mi rozpráva, ale treba ísť na javisko," rozlúčila sa rýchlo Věra Bílá.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
