"myšlienkovej" stránke nestojí za vypočutie. Stále však existujú spolky, ktoré sa k štýlu najčernejšiemu vracajú, niekedy aj po nejakej tej okľuke. Taký je prípad gréckeho spolku, ktorý na svojej scéne patrí medzi prvé blackmetalové lastovičky.
Rotting Christ (o problémoch kvôli názvu, ktoré mali hlavne v USA s kadejakými "svätými" figúrkami, sa dá dočítať hocikde) sú tu už asi od roku 1987. Za ten čas im čert napískal, aby vydali pomerne dosť hudobných nosičov. Prvé demo bolo hlavne o garážovom rachote, ale každý, kto chce a má nejaký ten talent, sa nakoniec hrať naučí. Dnes majú na konte už siedmy dlhohrajúci album "Khronos" (Čas) a musím povedať, že také príjemné prekvapenie som od nich nečakal. Za posledný naozaj blackmetalový album som totiž od nich pokladal "Triarchy Of The Lost Lovers" (1996), ďalšie dva akoby poškuľovali skôr po gothic/dark metalových končinách. V roku 2000 sú však Rotting Christ zase čierni ako noc. Niežeby začali hrať ako Marduk alebo Satyricon, to nemali vo zvyku nikdy. Len sa vrátili k veľmi temnému, hutnému, ťažkému a zároveň melodickému blacku s jasnými koreňmi v gréckej metalovej scéne. Hudobné plochy sa valia skôr v strednom a rýchlom (nie ultra-besnom) tempe, pochmúrno-majestátne nálady podfarbujú klávesy s občas až elektroindustriálnymi odtieňmi, a príbehy pre čierne duše prináša veľmi typický, nie veľmi uškriekaný revaný vokál. V skupine pôsobia kvalitní gitaristi (čo v black metale zas až tak zvykom nie je), takže sa im podarilo vytvoriť nielen impozantné, ale aj prepracované melódie a atmosféry. Vydarené dielo bolo nahrávané vo švédskom štúdiu Abyss, kde si však mohli odpustiť ten príliš častý a už priam odporný trik - asi osemminútovú pauzu predtým, ako album naozaj dohrá. Za také veci sa v niektorých časopisoch strhávajú body.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
