vojde väčšmi snem KDH. V Trenčíne sa totiž písali dejiny.
Aj keď Ján Čarnogurský inzeroval svoj odchod z postu predsedu KDH so značným predstihom, až tento moment je vhodnou príležitosťou k malému epitafu na jeho stranícky náhrobok. Jeho vklad do slovenskej politiky ďaleko presahuje fakt, že v jeho osobe sa porúčal služobne najstarší šéf strany, ktorý si túto pozíciu bez problémov udržal 10 a pol roka.
Po Vladimírovi Mečiarovi, ktorý vo výraznosti akiste nemá konkurenciu, je Ján Čarnogurský nesporne druhou najmarkantnejšou postavou ponovembrovej politiky na Slovensku. Do tejto prominentnej polohy vyrástol expredseda KDH tým, že dlhé roky stelesňoval "antimečiarovský" protipól domácej scény. Najmä v rokoch 1992-97 bol nekorunovaným lídrom opozície a KDH pod jeho vedením ústrednou silou "protimečiarovského hnutia odporu". Nech to dnes vyznie akokoľvek, nebyť Čarnogurského, nebol by ani Dzurinda. Súčasný premiér vlády mohol prevziať opraty SDK iba preto, že bol "dvojkou" najsilnejšieho opozičného subjektu, ktorého "jednotka" bola ako všeobecný líder širšie neprijateľná. Bez Čarnogurského a jeho línie by sa však KDH sotva dožilo tej pozície, aby malo nárok na nomináciu šéfa zjednotenej "opo-stredo-pravice". Životným gestom tohto človeka nebola terajšia rezignácia na ďalší predsednícky mandát, ale súhlas so vstupom do volebnej strany SDK, ktorým pustil do životnej šance Mikuláša Dzurindu. (Existovala ešte jedna, alternatívna reakcia na "Mečiarov" volebný zákon - dve nezávislé kandidátky KDH a DU.)
Čarnogurský však má ešte druhý rozmer, ktorý si zaslúži vytesať. V jeho osobe sa sťahuje do úzadia jeden z mála politikov, ktorý sa nestal závislým na diktáte preferencií. Expredseda KDH je pre slovenskú politiku vzácny tým, že málokedy uhýbal módnym vlnám, nad ktoré (väčšinou) dokázal postaviť svoje vnútorné presvedčenie. Častokrát hlúpo a na škodu KDH, ako vzor však môže žiariť pre tú väčšinu, ktorá v snahe udržať sa na vrchole už dávno prišla o chrbticu i presvedčenie, ak nejaké vôbec mala.
Bohužiaľ, Čarnogurský postupne prejedal svoj kredit človeka hodnôt a princípov, resp. morálnej autority. V zápasoch s Dzurindom pristúpil na neférové vedenie boja a zamotal sa do zničujúcich kompromisov, ktoré pripomínali všetko, iba nie principiálne postoje. Katastrofálne expredseda zlyhal pri škandále okolo financovania KDH (vyplácanie krajských a okresných tajomníkov súkromnou firmou Gaburu na fiktívne zmluvy za prácu, ktorú nevykonávali). Tu sa už veru naplnil čas, kedy mal odstúpiť. A jeho angažmán v "devínbankovských" a elektrárensko-migašoidných kauzách fakticky vymazalo postojové bonusy, ktoré vytrvalo roky zbieral.
Napriek úpadku posledných rokov (ku ktorému sa ešte dajú priradiť večné rusofilské a protizápadné vylomeniny i iné menšie deviácie) zostáva Čarnogurský emblamatickou figúrou slovenskej politiky. Doslova zostáva, pretože vyprataním partajnej pozície sa jeho účinkovanie na doskách tohto cirkusu ešte nekončí. Z funkcie ministra spravodlivosti je v tejto politickej konštelácii nezostreliteľný a pre svoje kontroverzné témy si otvára omnoho väčší priestor, než sa mu núkal doteraz. "Sloboda vyjadrovania" tak, aby tým neubližoval milovanému KDH, bola predsa aj hlavným impulzom jeho kroku.
Výmena na čele však nesporne prospeje predovšetkým samotnému KDH. A je úplne ľahostajné, že predsedom je od soboty Hrušovský, ktorý sa vníma ako priamy pokračovateľ jeho línie. Každá zmena by bola v tejto situácii lepšia, ako status quo. Čarnogurského zásadovosť bola totiž pre KDH už-už smrtonosná - ignorovanie krátkodobých cieľov a ziskov povyšoval expredseda nielen nad svoju osobnú, ale i stranícku obľúbenosť. Jednoducho fatálne limitoval KDH v znovunadobúdaní stratených pozícií.
Pavol Hrušovský má potenciál k prielomu, či ho vyťaží, je však dosť otázne. Nie je síce poštárom chúlostivých tém, chýba mu však veľkohubosť Dzurindu, ťah na bránu a radikálnosť Palka, i naozaj široká akceptovateľnosť a salónnosť Jána Figeľa. Nový líder KDH vyniká predovšetkým ako kvalitný administrátor schôdzí NR SR, čo je však bonusom iba v tej konkurencii, ktorá tam je... V inej už sotva.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
