ďalší symbol, a to jedna z najkrutejších teroristických organizácií na svete Sendero luminoso, čiže Svetlý chodník. Všetko je už však ináč. Moje romantické a dobrodružné predstavy o tomto kúsku Latinskej Ameriky, výrazne skorigovala priateľka Zuzana, ktorá práve v Peru strávila pol roka svojho života. Jej zážitky sú však omnoho zaujímavejšie, ako moje znalosti pochytené z hodín zemepisu, dejepisu a z kníh o tajných agentoch.
"Do Peru som sa dostala, cez študentskú organizáciu AISEC, ktorá sa zaoberá výmennými študentskými brigádnickými pobytmi. Výrazne mi pri vybavovaní mojej cesty pomohla dobrá znalosť španielčiny. Už samotná cesta do južnej Ameriky bola náročná. Do Peru som letela 13 hodín. Prekvapilo ma mesto Areguipa. Je úplne iné ako európske mestá. Už jeho poloha je impozantná. Leží vo výške okolo 2500 metrov nad morom, asi tisíc kilometrov južnejšie od hlavného mesta Limy. Je charakteristické aj tým, že v jeho okolí nachádzajú tri sopky."
V Peru žije viac ako 24 miliónov ľudí, z toho päťdesiat percent hladuje a 37 percent je chronicky podvyživených.
"Práve preto vláda financuje doplnkové stravovanie pre ženy, deti a chudobných. Tá sa vyrábala v továrni, kde som pracovala. Distribuovali sme ju do škôl a dedín. Všetky produkty spĺňali normy OSN a moja práca spočívala v tom, že som sa ich snažila predať okrem Peru aj do iných krajín Latinskej Ameriky. Samozrejme, riešili sme aj vývoz priamo v Peru a keďže je to obrovská krajina, ktorej 85 percent pokrýva džungľa, bolo to niekedy dosť zložité. Dopravovali sme výrobky na pltiach, muliciach alebo vrtuľníkmi, a to aj do výšok 5000 metrov nad morom."
Zuzana okrem denného styku so svojimi kolegami vo fabrike, nasávala aj typickú domácu atmosféru Peruáncov, keďže bývala priamo v miestnej rodine.
"Polovica obyvateľstva sú pôvodní Indiáni, ďalšiu časť tvoria mestici a zbytok európski prisťahovalci. Ako v každej rozvojovej zemi, aj v Peru sú veľké rozdiely medzi chudobnými a bohatými. Ja som žila v rodine strednej vrstvy, ktorých je tam veľmi málo. Bola to typická rodina peruánskych mesticov. Pre nás neobvyklé je i to, že každá rodina mala v dome slúžku aj napriek tomu, že títo ľudia sú podstatne chudobnejší, ako mnohé naše rodiny. Pracujú u nich štrnásť až osemnásť ročné dievčatá z indiánskych horských kmeňov za ubytovanie, stravu a rodina im potom umožní chodiť do školy.
Peruánci majú v sebe množstvo pozitívnej energie. Je to obdivuhodné, pretože ešte pred niekoľkými rokmi to bola jedna z najhorších krajín na svete. Vládol tam strašný terorizmus. Jedna tretina obyvateľov boli teroristi a keď si vyšla von po šiestej hodine večer, mohli ťa odstreliť. Nastúpil však nový prezident Fujimory, ktorému sa podarilo terorizmus a najmä organizáciu Sendero luminoso pred štyrmi rokmi zlikvidovať.
Pre Peruáncov je rodina na prvom mieste. Veľmi radi sa spolu stretávajú a zabávajú. V meste, kde som žila, je najobľúbenejšia diskotéka, patriaca istému Švajčiarovi. Tancuje sa v nej na ich typickú hudbu, ktorá je zmiešaninou afrických rytmov s latinskými. Večer sa celá rodina vyberie a baví sa v podnikoch celú noc.
V krajine vládne veľký patriarchizmus. Napríklad, dievča musí vstúpiť do manželstva ako panna. Žena nesmie ísť sama do reštaurácie, či sa len tak stretnúť s priateľkami. Muž však môže mať milenky a dokonca sa s tým ani netají. Tiež je absolútne nepredstaviteľné, aby muž a žena žili spolu ešte pred sobášom. Zakázané sú interrupcie a práve táto dvojaká morálka spôsobila, že sa tam vykonáva množstvo nelegálnych a nebezpečných potratov. Každá druha žena hospitalizovaná v nemocnici je tam práve kvôli nekompetentnému interrupčnému zákroku.
V stratenom meste
Nás, Stredoeurópanov, snáď najviac fascinuje tajuplná ríša Inkov. Bolo by hriechom byť v Peru a nenavštíviť miesta, kde prekvitala civilizácia už vtedy, keď u nás žili barbari a Rímska ríša nebola ani v pláne. Ani Zuzana nebola výnimkou.
"V Peru je množstvo pamiatok po Inkoch, ale snáď najzaujímavejšie je mesto Macchu Picchu alebo Stratené mesto. Už jeho objavenie bolo kuriózne. Naďabil naňho americký bádateľ David Birham v roku 1913. Pôvodne hľadal miesto, kde sa Inkovia skrývali pred vpádom Španielov a náhodou naďabil na Macchu Picchu. Hlavným mestom ríše Inkov však bolo Cuzco, Macchu Picchu bolo kresťanským mestom. Obe mestá sú od seba vzdialené 112 kilometrov. Medzi nimi boli vybudované rôzne chodníky a dodnes turisti, na 88 kilometri vystúpia z vlaku a zbytok cesty do Macchu Picchu musia prejsť pešo. Čakalo to aj na nás. Cesta trvala tri dni. Išli sme spolu traja priatelia zo Slovenska. Cestou sme stanovali, sme si niesli so sebou, lebo na trase nie je vybudovaná žiadna infraštruktúra a museli sme prekonať 4700 metrov nad morom. Zle sa nám dýchalo, ale všetky útrapy zmizli pri pohľade na posvätné mesto."
Nabudúce sa dozviete o najobľúbenejšej strave Peruáncov, o ostrove opíc, a tiež ako sa dá prežiť v džungli.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
