Marianna KUPCOVÁ

Chcete sa dozvedieť, ako si žijú známi ľudia: Zaujíma vás, na akých autách jazdia, čo radi maškrtia, aké majú hobby? Ste zvedaví, čo robia ich manželky, manželia, deti? Tak potom presne vám je určená naša rubrika, v ktorej sa každú sobotu dozviete pikošky o známych politikoch, športovcoch, riaditeľoch a ďalších zaujímavých persónach.

Žena-politička je v našom geopolitickom priestore skôr výnimkou ako pravidlom. Prax však dokazuje, že svoje posty si vedia zastať presne tak, ako ich mužskí kolegovia, hoci zosúladiť prácu s rodinným životom nie je nijaký med lízať. Jednou z týchto žien je aj Edit Bauer, predtým poslankyňa parlamentu za Stranu maďarskej koalície, ktorá po voľbách v roku 1998 uplatňuje svoje dlhoročné skúseností vo funkcii štátnej tajomníčky ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny.

Viete sa v rodine odreagovať od vašej práce a funkcie, alebo si starosti odnášate domov?

- Mám veľmi šťastnú konšteláciu rodiny. Moje dve dcéry sú totiž veľmi schopné psychologičky i keď psychológiu neštudovali. Vedia mi pomôcť odreagovať tú únavu, ktorá je prirodzená pri mojom pracovnom zaťažení. Je o mne všeobecne známe, že veľmi rada varím. Akurát, že mám niekedy výčitky svedomia, lebo sa k vareniu dostanem iba zriedkakedy. Preto si uvedomujem, že mať tolerantnú rodinu je veľký dar od života. Ale priznám sa, že keď sa pripravovalo druhé volebné obdobie, vyžiadala som súhlas od svojej rodiny. Mali sme teda vlastný, domáci plebiscit.

Ak ste už spomenuli rodinu, môžete ju predstaviť?

- Manžel je vedec, zaoberajúci sa výskumom liečiv, staršia dcéra Kinga má 26, mladšia Helga 21 rokov. Kinga nedávno tlmočila sprievodu japonskej princeznej Sayako, ktorá bola nedávno na návšteve Slovenska.

Manžel bol už štyrikrát na dlhšom pobyte na univerzite v Japonsku. Ten vplyv japonskej kultúry bol na dcéru tak hlboký, že sa rozhodla na bratislavskej univerzite vyštudovať tento jazyk.

Zostáva vám čas na kultúru, knihy? Máte nejakého koníčka?

- Nemôžem zaspať bez toho, aby som večer nečítala. Je to pre mňa veľký relax ale aj zvyk. Zriedkakedy sa mi podarí čítať romány, večer sú to skôr časopisy. Ale v tomto období mám rozčítanú jednu knižku v angličtine, ktorú striedam s knihou o cintoríne od Samka Tále.

Oblieka vás niekto, alebo si sama doplňujete šatník?

- Čo mi padne do oka, to si poprípade kúpim. Je to taká láska na prvý pohľad, proste ma nejaký kus oblečenia osloví. Určitý vzťah prechovávam aj k niektorým farbám a látkam. Napríklad mám rada všetky odtiene modrej a vyhýbam sa hnedej a béžovej už aj vzhľadom na to, že si nefarbím vlasy. No, lebo nemám kedy. Myslím si, že nie je nijaká hanba mať sivé vlasy. Hovorím si, veď to nebolí, preto je to absolútne v poriadku.

Pred dvoma rokmi ste sedeli v parlamente. Nebola tam medzi ženami-poslankyňami rivalita čo sa týka oblečenia?

- S obliekaním som nemala problémy ani vtedy. Podľa mňa je všetko prechodné, pominuteľné. O chvíľu budem možno zase poslankyňou. Našťastie, nikdy som si nesadla na žiadnu stoličku s vedomím, že z nej pôjdem rovno do dôchodku. Práve na tomto ministerstve, v tejto pozícii treba zachovať určitú striedmosť. Myslím si, že by bolo veľmi čudné, keby na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny sedel človek ovešaný kilom zlata. Mám jedno dôležité kritérium. Treba myslieť na to, ako človek vyzerá, či nemá pokrčené šaty a nie na to, ako sa obliekajú kolegyne. Preto sa snažím vyberať nekrčivé, univerzálne oblečenie, v ktorom sa dajú zvládnuť rôzne situácie - od sedenia v aute až po večernú recepciu.

Šoferujete?

- Mám síce vodičský preukaz, ale za volant si sadám zriedkakedy.

Ak idete napríklad na výlet, sedí za volantom váš manžel, alebo niektorá z dcér?

- A čo je to výlet, prosím vás. Ale teraz vážne. Úprimne sa priznám, nemám veľmi rada cestovanie, najmä veľmi dlhé cesty autom. Na ilustráciu vám opíšem jeden z mojich posledných týždňov: Na otočku sme šli autom do Ženevy a naspäť, to je spolu 2 400 kilometrov. Medzi tým sme mali celý deň veľmi ťažké rokovanie. Po návrate do Bratislavy som bola znova celý deň vo veľkej premnanencii. Ale ráno som už vstávala o štvrtej a cestovala do Košíc, kde som znova celý deň rokovala. Po tom všetkom cestovanie ako také, akože sadnúť do auta a relaxovať, ma vôbec nebaví.

Napriek plnému vyťaženiu vám životný optimizmus nechýba. Aj teraz sa často usmievate a beriete celý náš rozhovor s humorom. Pritom je sobota, celý deň rokujete tu v Moldave nad Bodvou a večer máte pred sebou ešte dlhú cestu domov.

- Skúsenosti sú v živote človeka veľmi dôležité. Jednou - pre mňa veľmi dôležitou a zaujímavou - skúsenosťou bolo stretnutie s japonskou kultúrou. V Japonsku je všetko naopak. Čo my považujeme za strašne dôležité, tam to vôbec nemá hodnotu. Videla som, že automatické pračky, chladničky sú na dvore pod strechou, aj autá sú vonku. A v dome sú ľudia a nie veci. Vôbec vzťah k životu je v Japonsku celkom iný, aj poradie hodnôt. Aj na to, čo je pekné a čo nie je sú iné názory. Veľmi by som si želala, aby každý z nás mal možnosť stretnúť sa s inou kultúrou. Lebo tí, čo žijeme v tomto našom kultúrnom okruhu si myslíme, že nič iné neexistuje a naša kultúra a naše hodnoty sú výlučné. Z celkom iného súdku je skúsenosť, ktorú zažijete keď veľmi blízko vás prejde smrť. Človek je potom nútený urobiť rekapituláciu hodnôt a rozlíšiť čo je dôležité a čo nie je v živote dôležité. Musí

urobiť vo svojom vnútri taký poriadok, aby sa priblížil k vyrovnanosti. Tá prepožičiava človeku optimizmus, že veci sú zvládnuteľné.

Autor: AKO SI ŽIJÚ ZNÁMI ĽUDIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.