stane zamestnaním a prestane zohrávať vo vašom živote okrajovú úlohu.

Táto zmena možno nastane aj v živote víťazky Košického zlatého pokladu.

21 - ročná Edita Angyalová študuje ekonómiu a donedávna pre ňu bolo skladanie piesní a spievanie predovšetkým rozptýlením a dočasným únikom od problémov. Od úspechu v súťaži autorských talentov, však, ako sama povedala, začne byť aktívnejšia a "viac do toho tlačiť."

* Tvoje vystúpenie počas finálového večera Košického zlatého pokladu možno nazvať aj stratou "klubového panenstva." Ako ho vnímaš, v porovnaní s komornou atmosférou klubov?

"Všetci umelci robia veľké koncerty a občas si zahrajú aj v kluboch, pretože kluby majú svojskú atmosféru. Zopár ľudí, príjemné prostredie, troška dymu. Tam sa umelec vyžije a má veľký priestor pre improvizáciu. Iste, aj koncert má svoje čaro, kopa ľudí, hrá sa tam trochu inak, ale väčšina by asi povedala, že predsa len klub... Ostanem aj pri vystúpeniach v kluboch, ale ak sa chcem posunúť ďalej, musím sa pokúsiť nahrať album a dostať svoju hudbu na väčšie pódiá."

* Čo pre teba znamená "posunúť sa"?

"Veľmi rada by som nahrala vlastný album, ale tak, že pri tom nestratím svoju tvár, čo je dosť veľký problém. Producenti ti dajú peniaze, dajú ti priestor, možnosť, ale stáva sa, že ti vezmú tvoju prirodzenosť na základe privilégií, ktoré ti poskytli. To by som nerada."

* Neprispôsobujú ale producenti imidž umelca, aby ho lepšie predali?

"Určite. Nemám nič proti producentom ako takým, všetci predsa žijeme z peňazí. Sú to tvrdí biznismeni a vedia, čo robia. V istých prípadoch môže pomôcť, keď ťa vycibrí producent. Producent a ľudia okolo teba vyostria tvoje črty, zvýraznia prejav. Ale naozaj sa môže stať, že človek stratí tvár. Neznamená to, že by som na svojom albume nerada videla pieseň alebo text od iného človeka. Takto vzniká omnoho širší a plnší album. Neznamená, že ak ti pieseň zloží niekto iný, že sa s ňou nezžiješ. Chcem len ostať sama sebou."

* Čo predchádzalo postupu do finále súťaže Košický zlatý poklad?

"Dokopali ma tam ľudia okolo mňa. Keby som vedela o Košickom poklade viac, nebolo by potrebné, aby ma nútili, tak ako ma nútili. Prvý impulz vyšiel od mojej kamarátky, klaviristky Adi Dragošekovej, s ktorou som kedysi hrala v zbore. Pôvodne sme chceli na poklad ísť spolu a čosi sme aj začali skladať, ale bolo už neskoro. Nakoniec ma podporila, aby som do toho išla sama. Pred súťažou poslali všetci svoje nahrávky, ktoré boli počúvané a hodnotené. Celkovo bolo prihlásených 84 nahrávok, respektíve kapiel, lebo niektoré kapely poslali aj tri nahrávky. Vybralo sa desať, a tie bolo možné počuť počas finálového večera."

* Pozrime sa ďalej dozadu. Ako je to s tvojími hudobnými začiatkami?

"Moja mama tvrdí, že keď som mala pol roka a ešte som nevedela poriadne rozprávať, spievala som. Alebo skôr mumlala. Nevedela som vysloviť slabiku, ale už som si hmkala. Keď som mala tri roky, objavila ma jedna pani, ktorá viedla detské divadlo. Vtedy som začala spievať v muzikáli. Natáčali sme aj Lastovičku a reláciu s Kukom. Takto som strávila asi sedem rokov. Potom som štyri - päť rokov nerobila s hudbou nič. Okolo štrnástky mi otec kúpil gitaru. Začínala som brnkať celkom sama. Nepoznala som ani notu a moje znalosti nôt sú dodnes veľmi chabé."

* Tvrdíš, že nie si veľkým odborníkom na noty. Ako si potom pamätáš melódie svojich piesní?

"Pamätám si všetky piesne, úplne do bodky. Nerozumiem tomu, ale tak to je. Keby som si ich nepamätala, asi by som si ich nahrala. Je to zrejme danosť a mala by som sa za ňu poďakovať niekomu tam hore."

* Čo nasledovalo po "brnkaní" na gitare?

"Začala som chodiť do kresťanského zboru, kde som spievala v kapele. Naučila som sa veľmi veľa, pokiaľ ide o improvizáciu a istý poriadok súčasne. Lebo ak človek spieva s viacerými ľuďmi, musí byť istým spôsobom poslušný a spievať presne to, čo má. Naučila som sa, že ak nemôžem improvizovať, nebudem, a keď môžem, dokážem to. Začala som skladať prvé piesne a prvý koncert som mala počas prvého ročníka na vysokej škole. Prišlo naň asi 150 ľudí."

* O čom boli tvoje prvé piesne?

"Boli jednostranne ladené, mali náboženský charakter, boli rebelské alebo sa podobali citovým výlevom, ale neboli nepríjemné a depresívne. Aspoň tak o nich hovorili ľudia. Potom piesne o láske, o vzťahoch, o čomkoľvek, čo vo mne vyvolávalo hlbšie pocity, čo ma výraznejšie zasiahlo. Istý zlom nastal po odchode zo zboru. Skladala som o bolesti, ktorá vo mne zostala, o otázkach, ktoré vo mne ostali nezodpovedané, o vzťahoch, ktoré som prežila."

* Čo nasledovalo po odchode zo zboru, kedy si začala s vystúpeniami vo večerných kluboch?

"Odišla som zo zboru, z republiky, aby som si vydýchla sama od seba, a možno aj od niektorých ľudí zo svojho okolia. Po návrate som sa začala hudbe venovať intenzívnejšie. Získala som nejaké kontakty, pred vyše rokom som sa spoznala s Marošom Chromíkom, ktorý mi pomohol a umožnil mi dostať sa postupne do košických klubov ako Jazz club, Sansara. Prvýkrát som ale vystúpila v Pekle. Ľudia reagovali pozitívne, páčilo sa im to."

* Aké boli pocity pred prvým klubovým vystúpením?

"Istý druh trémy vždy príde, ale vďaka tomu, že som bola od troch rokov na pódiu, sa tam cítim ako ryba vo vode. Vďaka týmto vystúpeniam som stretla ľudí, ktorí mi pomohli ďalej. Spomeniem aspoň niektoré mená - Zoli Sálai, Peťo Bič, Alexander Berta. Dali mi priestor, vytvorili podmienky, aby som mohla hrať pred ľuďmi."

* Potrebuješ manažéra na vystupovanie v kluboch?

"V skutočnosti dosiahnuť, aby človek hral v kluboch nie je také jednoduché. Klub ti predsa nemá prečo zaplatiť, ak mu tam kvôli tebe nebudú sedieť ľudia. Musíš ponúknuť hudbu, ktorá je ľuďom príjemná a vyvoláva istú spätnú väzbu."

* Bude víťazstvo v súťaži znamenať zvrat, zlom v tvojom živote?

"Víťazstvo v súťaži bolo pre mňa veľkým osobným zlomom. Zistila som, že politika "ja do toho netlačím" je istým spôsobom pchaním hlavy do piesku. Nechcem premárniť šance. Pravdupovediac na túto brandžu už nemám najmenej rokov. Ale na súťaži mi povedali, že vyzerám strašne mlado. Výnimočne je to výhoda. Lebo inak majú všetci na prvý dojem pocit, že som puberťák bez vlastného názoru. Našťastie, len kým neotvorím ústa. Ale o to lepšie, lebo aspoň očarím osobnosťou." (smiech)

* Ako budúcnosť vidíš teraz, tesne po súťaži, vo štvrtom ročníku na výške?

"Teraz, na tomto mieste, v tomto momente (15. 10. 2000 - pozn. red.) som ochotná obetovať veľkú časť ekonómie hudbe. Či to bude tak aj o týždeň, neviem. Ekonómia je v porovnaní s hudbou bezpečná, je len otázne, či ja takúto bezpečnosť potrebujem."

"O týždeň" bolo pred týždňom. Ktovie ako je to dnes?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.