položiť symbolickú kytku aj na čerstvú hrobku ilúzií o radikálne inom charaktere tejto vládnej garnitúry, než akým disponovala predchádzajúca.
Zákaz tzv. súbežného členstva v politických stranách, ktorý včera v rámci širšej novely "partajného" zákona schválil slovenský parlament, je flagrantným príkladom povýšenia politického účelu nad demokratické princípy a demonštráciou ústavného nihilizmu. Všetkých 57 poslancov, "solidárne" zmixovaných z koalície aj opozície, ktorí tento paškvil odhlasovali, sa politicky a morálne diskvalifikovalo.
Zavrhnutie si zaslúžia preto, lebo politická orientácia je súkromnou sférou občana, vrátane rozhodnutia, koľkými a akými spôsobmi si ju praje realizovať. Vyjadrením tohto princípu je sloboda združovania, zakotvená v ústavnej listine práv a slobôd. Tá môže byť isteže obmedzená zákonom - ak by kolidovala s právami a slobodami iných. Čo však nijako nehrozí v prípade radového občana, ak si zo straníčenia urobí hoci životné hobby.
Princípy sa znásilňujú iba "kvôli" premiérovi a jeho neštandardnému riešeniu vlastnej povolebnej pozície. K založeniu SDKÚ a tým aj dvojitému členstvu sa Dzurinda dopracoval z objektívnych ("Mečiarov" volebný zákon) i subjektívnych (porušenie dohôd v rámci SDK) príčin. Pôvodný nápad HZDS sa dá politicky pochopiť (nie však morálne), keďže Tóthovej a spol. išlo o destabilizáciu koalície. Konkurenčná "verzia" zákona, ktorú neskôr predložila SDĽ, a takisto "vylepšená" VLÁDNA novela, čo sa teraz schvaľovala v parlamente, sú už iba o bezhraničnom straníckom egoizme a neschopnosti korektného politického boja. Isteže si Dzurinda sám počína nekorektne, keď kamufluje SDKÚ ako "mimoparlamentnú stranu", a isteže SDKÚ neprináleží podľa jej reálnej sily 8 vládnych postov. Rozkývanie pozície premiéra, ktorú zákaz straníckej bigamie v sebe nesie, ale zostáva v prvom rade práve tým, kvôli čomu vyšlo s "ideou" HZDS - destabilizáciou celého vládneho spolku.
Veci sa teraz totiž majú tak, že Dzurinda dostal surovo na výber. Buď vystúpi z SDKÚ, ktorej predsedom by sa mal 17. novembra na ustanovujúcom sneme stať. Alebo opustí SDK, ktorá síce dávno de facto neexistuje, od príslušnosti k tomuto subjektu je však odvodený jeho premiérsky mandát. Len a len preto, aby formálne nespochybnil legitimitu svojho premiérskeho mandátu a zároveň neriskoval svoju politickú budúcnosť, robil Dzurinda doteraz to, čo robil. Zákaz "dvojčlenky" je brutálnym nátlakom, ktorý ho vyháňa z jeho neštandardne zbúchanej istoty a ženie ho do Sofiinej voľby niektorého z dvoch rizík.
Preto hovoríme o destabilizácii vládnutia, ktorú vnáša na slovenskú scénu táto novela; len si predstavme koalíciu bez 18 poslancov, hlásiacich sa (mimo parlamentu) k SDKÚ. Po 31. októbri je aj toto v balíku možností; hoci spôsobov, ako predísť scenáru, zostáva ešte zopár.
Ten asi najnádejnejší predostrel premiérov "alter ego" Ivan Šimko: Je "pripravený podať podnet na ÚS, keďže sú vážne pochybnosti o ústavnosti takéhoto ustanovenia". Nuž, domnievame sa, že Mazákov dvor čaká jedna z jeho najľahších úloh. Na tejto iniciatíve je však čosi zaujímavejšie: Necháva nahliadnuť až na dno bezzásadového oportunizmu, ktorý riadi politické činy Ivana Šimka i časti jeho kolegov z SDK(Ú).
Tento človek, teraz "pripravený k podnetu na ÚS", bol totiž rovnako "pripravený" hlasovať aj za vládny návrh zákona, ak v ňom zostane pôvodný termín zákazu straníckej bigamie; to jest 1. január 2002. Ten by už, samozrejme, vzhľadom na volebný rok, priateľovi Dzurindovi ani celej SDKÚ nijako zvlášť neprekážal. V takom prípade by Šimku a spol. protiústavnosť nijako nedráždila; keďže však tesná väčšina presadila pozmeňovací návrh, podľa ktorého sa bigamovať zakazuje už od 1.marca 2001, hotuje sa "ideový guru" SDKÚ aj s celou perepúťou za Mazákom.
Čo s takými politikmi?? Minimálne sa žiada dôkladne preskúmať ich morálny nárok brať do úst HZDS a spol. za protiústavné zákony, ktoré svojho času vedome prijímali. Spodobovanie dnešného s minulým úspešne pokračuje - ešte tak vymyslieť nejaký únos.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
