aj keď najčastejšia funkcia je celkom prostá dávať svetlo.
Sviečka ako svietidlo zhotovené z vosku a knôtu symbolizuje svetlo, prenesene aj nevinnosť a čistotu. Symbolika vyplýva z vosku roztápaného horiacim knôtom. Vosk je produktom včely, ktorá je pre svoj med a žihadlo považovaná za symbol Krista, dobrotivého sudcu. Sladkosť medu znamená slasť, milosrdenstvo, žihadlo zasa spravodlivosť a trest. V kresťanskom náboženstve a ľudových obradoch má sviečka mnohostranné využitie. Pálila sa pri omšiach, aj pri individuálnych obradoch - krste, prvom prijímaní, konfirmácii, sobáši, pohrebe. Sviečka z prvého svätého prijímania sa odkladala, znovu sa zapaľovala pri prijímaní sviatosti pomazania nemocných a pri smrti.
Z rôznych sviečok má najväčší význam veľkonočná, nazývaná paškál, ktorá symbolizuje zmŕtvychvstanie Krista. Hromničná sviečka sa svätila na sviatok Očisťovania Panny Márie, Hromnice, keď sa konali verejné procesie. Zapaľovala sa počas búrky. Sviečka zhotovená z knôtu, smoly a magických bylín, tzv. perlová sviečka, sa predávala na pútiach. Jej funkciou bolo chrániť pred zlými a nečistými silami.
V ľudových predstavách sa sviečka významne spájala s trvaním života. Dohárajúca sviečka znamená blížiacu sa smrť. Pálenie sviečky na hroboch vyplýva z viery, že pre vyslyšanie modlitby je potrebná zapálená sviečka.
Voskové sviečky remeselným spôsobom vyrábali sviečkari. Remeslo sa spravidla spájalo s medovnikárstvom a mydlárstvom. Sviečky vyrábali sprvu mäsiari z hovädzieho loja. V 16. storočí to už bolo na samostatné remeslo. V najdôležitejších centrách výroby (Bratislava, Skalica, Trnava) vznikali v 17. storočí i cechy sviečkarov. Na prelome 19. a 20. storočia ich bolo najviac v Košiciach, Komárne, Banskej Štiavnici a vo východoslovenských župách. Na začiatku 40. rokov 20. storočia bolo na Slovensku ešte 103 dielní. Patrónkou sviečkarov bola sv. Mária di Monte.
Vosk na sviečky sa získaval hlavne z odtečených sviečok, z voštinárstva a výkupom starých obradových predmetov. Roztápal sa v horúcej vode a po schladení sa formoval do gúľ, z ktorých sa nečistota odstraňovala škriabaním. Na drevenom kolese upevnenom k otáčavej konštrukcii sa na háčky vešali knôty a na ne sa nalieval vosk. Napokon sa sviečky formovali na stole šúľaním. Zriedkavejšie bolo odlievanie v sklenených alebo olovených formách.
Vosk, ako zažívací produkt včiel získavaný z ich plástov, sa pôvodne ťažil z plástov divých včiel. To bola práca brtníkov. Už v staroveku sa používal na balzamovanie, ochranu železa, zakrytie rán, tesnenie drevených nádob, lepenie, výrobu písacích tabuliek, pečatí, šperkov, sôch, obrazov, ale aj na výrobu obetných predmetov. V stredoveku narastala spotreba vosku pri osvetľovaní kostolov a šľachtických sídiel, preto sa niekde stal vosk prostriedkom na úhradu dávok, pokút a bol predmetom obchodu. Získavaním vosku sa zaoberalo voštinárstvo a voskárstvo. Voštinári boli vandrovní výkupcovia včelích plástov, ktorí z nich podomácky získavali vosk. Najviac ich bolo na Gemeri. Výkup plástov (voštiny) spájali s výrobou a predajom dreveného riadu a bŕd. Voskári získavali vosk z plástov remeselným spôsobom a vyrábali predmety z vosku. Väčšinou sa spájali s medovnikármi a sviečkarmi.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
