PhDr.Klaudia Buganová, etnografka Východoslovenského múzea v Košiciach
Dnešnej generácii sú už pohrebne zvyky praktizované pri skone človeka úplne neznáme.Ak sa aj vytratili a zanikli rôzne poverové úkony, nezmenili sa hromadné návštevy cintorínov spojené s úpravou hrobov.
Zdobenie hrobov kvetmi a vencami sa v našich mestách aj na vidieku rozšírilo až v medzivojnovom období. Vence sa vyrábali najprv doma z čačiny a papierových ruží. Niekde aj zo sušených kvetov, bobulí a lesných plodov. Postupne sa najmä v mestách ujal predaj drôtených vencov z umelých kvetov. Typickými a charakteristickými kvetmi sa stali chryzantémy najrôznejších, druhov, veľkostí a farieb.
Návštevy cintorínov sú aj po tieto dni spoločenskou záležitosťou a príležitosťou k stretnutiu širšieho príbuzenstva. Dnes sme svedkami toho, ako sa preorientoval vzťah človeka k miestam, kam odprevadil a uložil svojich zosnulých. Na jednej strane pociťujeme, že nám cintoríny najmä v mestách poskytujú veľký diel zelene, avšak pri úprave a výzdobe hrobov sa stále viac uplatňujú reprezentatívne a prestížne prvky.
Slovo cintorín je odvodené od latinského slova coemeterium a označuje miesto, kde mŕtvi očakávajú prebudenie zo spánku na súdny deň. V stredoveku boli situované okolo kostolov, boli posvätené a považované za bohoslužobné miesta. Poloha a miesto cintorínov sa postupne menili. Koncom 18. storočia sa odsúvajú na okraj miest a rozprestierajú sa obyčajne v blízkosti lesov a polí na vyvýšenom mieste, kde boli chránené pred povodňami. Od okolitého sveta boli oddelené prirodzenou hranicou, ktorú tvorili bujné kríky, alebo priekopa.
Starostlivosť o cintoríny bola v minulosti nízka. Dedinskí pastieri zaháňali cez cintorín dobytok a deti pásli v blízkosti husi. Málo sa dbalo aj o úpravu hrobov, bývali zarastené trávou, bez kvetov a ozdôb.
Vzhľadom na konfesionálnu príslušnosť sa na Slovensku nachádzajú cintoríny katolícke alebo spoločné pre príslušníkov viacerých vierovyznaní a tiež židovské, značne vzdialené od ľudských obydlí. Pôdorys cintorínov bol pozdĺžneho tvaru. Postupne s pribúdaním hrobov sa zmenil na lichobežníkový alebo viacuholníkový. Väčšie dediny a mestá oddeľovali svoje cintoríny kamennými alebo tehlovými ohradami alebo kovaným plotom. Hlavný vstup tvorila murovaná brána so štítom, ktorý bol zdobený cirkevnými symbolmi alebo nápismi. Od hlavného vchodu viedla stredom cintorína hlavná cesta, vysypaná štrkom a lemovaná alejou stromov. Hroby boli radené geometricky do uličiek a vyznačené cestičkami. Na kopcovitom teréne boli hroby, umiestnené neprehľadne s úzkymi priechodmi v tráve.
Na katolíckych cintorínoch bol dominantou kostol alebo kaplnka. Na konci stáli drevené alebo murované márnice, ktoré začali v polovici 20.storočia nahrádzať Domy smútku. V strede cintorína stál mohutný kríž ako znamenie vykúpenia a záruka vzkriesenia. Na Dušičky sa okolo neho konalo spoločné modlenie za duše zomrelých a hojne zapaľovali sviečky.
Atmosféru mestkých cintorínov dotvárali hrobky zemianskych rodín, bohatých mešťanov, hroby vojakov rôznych národností z oboch vojen a murované kaplnky plniace funkciu hrobky.
Pri pochovávaní na spoločných cintorínoch mali jednotlivé vierovyznania, ale a sociálne skupiny svoje vymedzené miesta. Príslušníkov evanjelického vyznania pochovávali na pravú stranu. Zomrelých bez vyznania, samovrahov a tulákov pochovávali vzadu pri ohrade, alebo z vonkajšej strany. Bolo zvykom príbuzných dávať do hrobov, ležiacich pri sebe. Manželia mali spoločnú hrobku, pričom miesto ženy bolo napravo od muža.
Tak, ako cintoríny prechádzali zmenami a vývojom aj náhrobníky miesta posledného odpočinku sú autentickými dokumentami životnej filozofie , spoločenských ambícií, estetických nárokov zosnulého jedinca aj pozostalej spoločnosti. Najstaršími spôsobmi označenia hrobu bolo kladenie kameňov, balvanov alebo kamenných dosiek k hlave pochovaného. Ak sa navŕšený kopec hliny obložil väčšími kameňmi, vznikla mohyla.
S dobou sa menil aj materiál náhrobníkov, ich tvarové a dekoratívne variácie. Používanie ustálených foriem bolo
späté aj s náboženskou príslušnosťou. Označenie hrobu náhrobníkom vo forme jednoramenného kríža je typické pre rímsko-katolíkov. Gréckokatolíci a pravoslávni používajú dvojramenný kríž. Protestanti a kalvíni dávajú na hrob stĺp gombu, ktorý bol buď jednoduchý alebo mal naznačenú hlavu.
Z rôznych druhov krížov sa v našich podmienkach používa základný typ latinského kríža, ktorý je vytvorený jednou dlhou zvislou priamkou, ktorú v hornej časti pretína kratšia, tvoriaca rameno kríža. Pozdĺžne rameno stelesňuje pozemskosť, zvislé v smere vertikálnosti božskosť. Z hľadiska základného materiálu máme na našich cintorínoch najstaršie dochované náhrobníky kamenné. Sú z 18. storočia, mladšie sú kovové a drevené.Kamenné náhrobníky sa prejavujú ako špecifický umelecký počin, so zvláštnou sugesciou a umeleckou skratkou. Ich autormi boli miestni kamenári, ktorí vyhotovovali dobre opracované kríže z pieskovca. Prejavil sa na nich tzv. zľudovelý barok so všetkými charakteristickými znakmi. Najstaršie z nich mali podstavce stvárnené do podoby výrazného srdca. Iné mali ozdobne ukončené hlavice s motívmi tulipánu, mušle alebo makovice.
Majstrovským kusom bol taký kríž, na ktorom mal korpus Krista vykresané nohy v skríženej podobe. Od druhej
polovice 19. storočia sa objavujú na našich cintorínoch kamenné náhrobníky hranolového tvaru s vrcholom v podobe kríža s korpusom.
Najjednoduchšie kríže na našom území boli drevené, pozostávajúce z dvoch cez seba preložených ramien guľatiny, bez výzdoby alebo nápisu. Boli zhotovované miestnymi rezbármi, neskôr tesármi, ktorí vyberali predovšetkým tvrdé dubové drevo. Niekde majú prostú, nezdobenú formu, inde nadobudli pričinením miestnych
naturistov dekoratívnejšiu podobu s bohatou plastickou rezbou. Na tieto kríže sa pripájal korpus Krista z plechu alebo dreva. Kríže boli chránené strieškou, ktorá mala ozdobnú i praktickú funkciu.
Dodnes sa na cintorínoch ale aj pri kostoloch a na rôznych miestach krajiny zachovali liatinové kríže. Sú výsledkom bohatej lejárskej produkcie vidieckych aj mestkých zlievarní a dielní. Vyznačujú sa predovšetkým veľkou tvarovou rozmanitosťou. To spôsobovala metóda ich zhotovovania. Odlievaním do pieskových foriem bolo možné z jednej šablóny vyhotoviť niekoľko tisíc kusov. Výsledný výrobok bol technicky, tvarovo aj funkčne dokonalý. Z liatiny bolo vyrobené telo Krista aj ďalšie figurálne motívy, ako postava bolestnej modliacej sa matky a svätého Jána, alebo rôznych anjelov, svätíc a postáv. Pre liatinové kríže bola charakteristická mnohovýznamová symolika. Ak boli na nich rastlinné motívy vinič, ďatelina, vavrín - poukazovali na predstavu nového života po zmŕtvychvstaní. Ak ruža, bol to symbol nebeskej kráľovnej. Srdce prepichnuté šípom poukazovalo na Vykupiteľa.
Na cintorínoch nájdeme aj ručne kované železné náhrobníky, ktoré vyrábali miestni kováči alebo cigáni. Zhotovovali sa na zakázku a tie náročnejšie boli určené pre zámožné vrstvy obyvateľstva.
Na všetkých druhoch náhrobníkov boli aj iné výzdobné motívy. Objavovali sa 6 8 cípe hviezdy, štvorlupeňové
kvety, lebka s prekríženými hnátmi, kalich s hostiou, tŕňová koruna, skrížené vetvičky, smutné vŕby, zatvorené knihy. Obľúbené boli aj plastické motívy náboženských cností viery, nádeje a lásky v podobe kríža, kotvy a srdca a Kristov monogram IHS.
Texty na najstarších náhrobníkoch boli ryté po celej ploche hranola, neskôr situované do rytého rámu. Novšie texty sú už na tabuľkách situovaných na čelnej strane. Najvzácnejšie sú písané v latinčine alebo nemčine, neskôr v maďarčine a slovenčine. Odkrývajú meno a dátum narodenia a zosnutia. Mnohokrát aj citáty z evanjelií, krátky rozlúčkový verš alebo iný rytmizovaný text. Niektoré sú napísané bez pravopisných pravidiel,
v miestnom nárečí .
Miesta posledného odpočinku aj spôsoby označovania hrobov sú odrazom vkusu spoločnosti a jednotlivca. A dnes trochu udivene konštatujeme, že sa na našich cintorínoch ako-keby zastavil čas. Betónové a mramorové pomníky sa nesú v znamení architektúry 30 rokov, aj vývoj svietidiel a ozdôb akoby ustrnul. Iba sa zdobí omnoho nákladnejšie a honosnejšie. Zaiste netreba kopírovať minulosť, ale vyhľadávať v nej také vzory a inšpirácie, ktoré vedú k lepšej harmónii a kráse.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
